Epizódy zo života slonov 8. epizóda 2. časť

Spisovateľ/ka: Heňa | Vložené dňa: 15. februára 2014
http://citanie.madness.sk/view-46551.php

-„Ty si ma zháňal, že? Prepáč, tak som sa ponáhľal, že som ti zabudol povedať. Ale nezdržal som sa dlho.“ – ospravedlňuje sa, kým vykladá veci na najbližší stôl. –„Treba pomôcť kamarátke v núdzi.“ – žmurká na mňa. Netuší, že v miestnosti sa už žiadna jeho kamarátka nevyskytuje. –„A budeme mať očko na rezorte.“ – žehlí si absenciu u šéfa.

-„Ďakujem. Už vás nebudem zdržovať, môžete si prejsť tú prezentáciu.“- som odmeraná. - Už to zvládnem sama.“

-„Dobre. Ako myslíš.“ – Martin je zaskočený prudkým ochladením nášho vzťahu.  – „Tak som ti plne k dispozícii.“ – otáča sa ku Košútovi.

            Pri odchode sa Košút snaží vystrčiť Martina z miestnosti prvého. Podľa všetkého má ešte niečo na srdci. Asi mi chce dať poslednú ranu z milosti. Ale Martin ho nekompromisne berie za lakeť a vyvádza von. Vo dverách sa Košút otáča a vrhá na mňa veľavravný pohľad. Čítam v ňom, že každý žabiak je princom len dovtedy, kým pôsobí kúzlo. A každé kúzlo je len trik. A každé okúzlenie končí rozčarovaním.

            Otrávene strkám zástavy do stojanov. Rečnícky pult obtáčam jednou zo zástav a lepím pomocou obojstrannej pásky, ktorú Martin múdro vzal zo sebou. Vďaka páske sa darí zástavu pekne nariasiť okolo pultu. Efekt je viac ako prijateľný.

-„Aspoň nie je sprostý.“ - hundrem si popod nos.

            Je znesiteľnejšie, že som naletela prefíkanému manipulátorovi a nie prostoduchému praktikovi? Je to útecha? Uvažujem nad tým, kým rozmiestňujem malé vlajky a ikebany za predsedajúcim stolom. Pripomína mi to, ako nás Ina počas dovolenky v Grécku presviedčala, aby sme s ňou vliezli do nevábne vyzerajúceho bazéna penziónu Cikáda a robili s ňou „ikebany“.

 

Dlho sme nechápali. -„Prečo v bazéne?“ – vyvalila Nataša oči.

-„A kde inde, ty si divná.“ – Inu rozhorčila hlúpa otázka.

-„Chceš tam nahádzať kvety a tak?“ – skúsila som vec spresniť.

-„Môžeme aj kvety. Ale skôr si to predstavujem s nafukovacou loptou.“ – Ina nadšene skákala po posteli.

-„Chceš aranžovať ikebany s loptou?“ –Nataša sa na vedľajšej posteli divila stále viac.

-„Ježiši, ty sa stále tak sprosto pýtaš! Ako keby si nikdy nevidela cvičiť ikebany v bazéne.“ – urazila sa Ina a prestala skákať.

-„Nemyslíš náhodou akvabely?“ – spýtala som sa opatrne.

-„Jasné, veď o tom stále hovorím. Si kde bola doteraz?“ – Ina pokrútila nechápavo hlavou nad našou ignoranciou a vystrelila z izby smer bazén.

-„Figu hovoríš. Si totálny zmätkár, čo stále hovorí alebo robí nezmysly.“ – hučala za ňou Nataša. –„Vôbec by ma neudivilo, keby si tam v skutočnosti chcela robiť akvarely. Aby sa ti vo vode dobre rozpíjala farba.“

 

            Usmievam sa pri tej spomienke. S odstupom času spomíname na dovolenku s humorom. Mnohé veci, ktoré nás poriadne rozhodia a vnímame ich tragicky, sa časom javia ako veselé historky. Tak aké vlastne v skutočnosti sú? Je správne to aktuálne hodnotenie situácie, alebo až to, ktoré robíme s odstupom času? A ako si potom môžem byť istá tým, čo prežívam práve teraz? Možno mám dnes skvelý deň a ani o tom neviem. Zatiaľ.

            Kontrolujem počet mikrofónov a slúchadiel na každom stole. Kombinujem zasadací poriadok a rozmiestňujem menovky. Na stolík pred plátno kladiem dataprojektor a napájam ho na notebook. Skúšobne premietam prvé obrázky prezentácie. Upravujem polohu stolíka a projektoru, kým nie je všetko na plátne správne vycentrované. Odstávajúce boky plátna lepím páskou k stene. Je mi ľúto nevyužiť maskovaciu sieť, keď ju už mám. Keď v škatuli, ktorú doniesol Martin, nachádzam makety vojenskej techniky, je rozhodnuté. Sieť vešiam na parapetné dosky pod oknami a aranžujem na ňu makety. Vyzerá to výborne. Spokojne si obzerám miestnosť.

            Viem, komu za to vďačím. Pocit vďačnosti vnáša do všetkého zmätok. Dúfam, že sa to vyjasní večer, keď príde Martin za mnou. Kontrolujem hodinky. Prekvapuje ma, že je už po deviatej. Nečakala som, že mi to zaberie toľko času. Som unavená a spotená.

            V reštaurácii hľadám Blenka, či ešte niečo potrebuje. Je tam už len pár hostí diskutujúcich v hlúčkoch. Neviem ho nikde nájsť. Jeden z prítomných pánov ma usmerňuje do baru. Môj vedúci pozval pri príležitosti svojich narodenín pánov z NATO a z ministerstva na drink.

            Bar je plný mužov v decentných oblekoch a s decentným výrazom v tvári. Okrem mňa je v bare len jedna žena v drahom kostýme. Jej výraz nasvedčuje, že berie svoju prácu vážne. S vážnou tvárou počúva mužov, prikyvuje a mlčí. Miesto patrí samčekom. Je jedno, koľko žien prenikne do armády. Nič to nemení na tom, že vojna je mužská záležitosť. Je jedno, či sa to volá obrana alebo mierová misia. V jadre toho je zabíjanie, násilie a deštrukcia. Made in muž – ničiteľ.

            Tápem v prítmí baru. Objavujem Blenka v spoločnosti vplyvne vyzerajúcich pánov. Narodeniny má až o dva týždne. Ale ak je potrebná zámienka na vtieranie sa do priazne ľudí, ktorí môžu usmerniť jeho kariéru, Blenok neváha zmeniť dátum narodenia. Jeho ambície prekračujú hranice Slovenska, jeho zrak túžobne hľadí na zastupiteľstvo v Bruseli. O tieto lukratívne miestečka sa vedú smrteľné boje. Blenok vie, že musí prekonať veľa zvieračov, kým si také miestečko vypoklonkuje. Dotykom upútavam jeho pozornosť.

-„Sála je pripravená. Ak ma už nepotrebujete, šla by som na izbu.“

-„Všetko? Aj vlajky? A dataprojektor? Nastavili ste ho? Tak, že sa to spustí, keď zapnem? Viete, už nebude čas na nejaký balans.“ – oči má zahmlené námahou, ako pátra po pracovných úlohách. A od vypitého alkoholu a úpornej snahy robiť dojem na prítomných.

            Potvrdzujem splnenie všetkých úloh. O balansi pri počítači viem svoje. Protichodné pokyny, ktoré Blenok dáva podriadeným, dáva aj počítaču. Lenže počítač nevydrží toľko čo človek a nie je ani taký tolerantný. Preto sa Blenkove uložené súbory nenávratne strácajú a odoslaná pošta nikdy nedorazí k svojmu adresátovi. Ak sa tak náhodou stane, potom dorazí päť až sedemkrát za sebou. Lenže postráda prílohy, ktoré sú jej hlavným obsahom. Nič nevie vniesť do Blenkových podriadených väčšiu paniku, ako keď si sadne k ich počítaču, aby urobil korekcie v spise.

-„No tak dobre.“ – púšťa ma sklamane. –„Pôjdem to ešte skontrolovať, keď tu skončíme. Viete, ešte riešime, to ... nejaké služobné záležitosti. Ak si teda nechcete prisadnúť, tak choďte. Ráno o ôsmej.“

            Nechcela by som si prisadnúť, ani keby som dostala skutočné pozvanie. Je pol desiatej a tých pár zostávajúcich hodín chcem riešiť bojové operácie na úplne inom fronte. Chcem, aby ma Martin presvedčil. Ak je to jediná možnosť, ako sa dostať k láske, tak sa chcem stať dobrovoľnou obeťou rafinovaného manipulátora. Chcem, aby bol tak presvedčivý, že mu uverím, že ním nie je.

            Na izbe najprv kontrolujem kostým. Je ešte vlhký, ale vyzerá, že do rána vyschne. Odkopávam topánky a vyzliekam sa. Teším sa na dlhú sprchu. V hoteli si ju vždy dožičím, keď pri tom nemusím rozmýšľať nad účtom za teplú vodu. Mobil si beriem do kúpeľne. Ak by zavolal. Ale čo ak bude klopať na dvere a ja to kvôli tečúcej sprche nebudem počuť? Možno by som mala počkať.

            Pozorujem som svoj odraz v zrkadle. Ako obraz by sa mohol volať „Dáma v prádle“. Lenže žiadny známy maliar nemaľoval kostnaté ploché dámy. Len Dali maľoval vychudnuté kravy a kone. Možno by mal o mňa záujem. Uškŕňam sa sama na seba.

            Stojím pred zrkadlom a kriticky sa obzerám. Všetko na mne je pridlhé. Dlhé svetlé vlasy. Ich hustota a kvalita však zďaleka nezodpovedá predstavám obdivovateľky Angeliky De Sancé. Veľké oči, veľké ústa, dlhý úzky nos. Dlhé nohy, dlhé ruky. Všade trčia nejaké kĺby a hrany. Prsíčka veľkosti búrskych orieškov. Keď som bola tínedžerka, pchali do mňa lieky na podporu apetítu. Keby som bola tínedžerka o desať rokov neskôr, to by bolo iné kafe. To sa už modelingové firmy trhali o také chodiace vešiaky ako som ja.

            Zízam na seba už dosť dlho. Hodinky ukazujú desať minút po desiatej. Nechce sa mi dlhšie čakať, ale nechcem prepásť Martina. Nakoniec nechávam dvere do izby otvorené. Privieram ich tak, že len vyzerajú ako zavreté. Až zaklope, otvoria sa. Predstava, že by som bola ešte v sprche, je celkom vzrušujúca.

            Zaťahujem záves a púšťam na seba silný prúd. Voda odplavuje všetok stres. Nechávam ju masírovať mi plecia a chrbát. Nekonečne dlho. Bez výčitiek svedomia, že mi ročné vyúčtovanie podlomí kolená. Opieram sa čelom o keramické obloženie steny. Zabúdam na okolitý svet. Do momentu, kým mi svet nesiahne na zadok.

           

            Na chodbe hotela je pusto. Svietia len nevtieravé lampičky osvetľujúce čísla izieb. Martin pozerá na hodinky. Je skoro pol jedenástej. Bojí sa, že je neskoro. Doteraz sa nevedel zbaviť Košúta, ktorému akoby sa nechcelo ísť domov. Obaja bývajú v Trenčíne. V duchu si gratuluje, že dnes prišiel vlastným autom. Takto nie je nútený vrátiť sa so šéfom. Nakoniec sa ho zbavil v bare. Vlastne sa vyparil nečakane Košút, ale presne to Martinovi vyhovuje. Zastavuje sa len na recepcii pre žehličku a náhli sa na izbu.

            Keby sa nezaoberal šnúrou od žehličky, všimol by si ho hneď. Je skoro v cieli, keď vráža do Košúta.

-„Milan? Čo ty tu robíš?

-„No, vieš, kamarát. Chcel som ti to povedať. Celý večer.“ – Košút naoko otáľa, ale z jeho vágneho úsmevu srší istota víťaza.

-„Čo ako?“ – Martin čaká na vysvetlenie, ale oslovenie kamarát sa mu nepáči. S Košútom vychádza dobre, ale len ako kolega. A len preto, že s nadriadenými treba vychádzať dobre.

-„Pozri, kamarát.“ – Košút mu kladie ruku okolo ramien. –„Kým si bol preč, tak som s ňou hodil reč. Ona má vyššie nároky. Povedala mi to.“

-„Povedala ti to?“ – Martin nechápavo opakuje. Taký nečakaný zvrat nedokáže okamžite vstrebať. –„Čo ti povedala?“

-„Čo?“ – Košút zamyslene krčí čelo. – „Poznáš baby, rozprávajú priveľa. A komplikovane. Ale v skratke to bolo o tom, že chce niekoho, kto je viac. Že s tebou to bolo len také občerstvenie. A že si síce milý, ale..“ – tvári sa, akoby sa mu nechcelo ďalej pokračovať.

-„Že som milý, ale čo?“ – nalieha Martin rozčúlene.

-„Nerád to hovorím, si môj kamarát, ale..“ – Košút stíši hlas do dôverného šepotu –„vraj ho máš malého. Vraj máš len taký symbolický falus. Fakt si si to u nej urobil sám?“

 

            Košút je milo prekvapený, keď sa dvere pod jeho rukou otvárajú. Vchádza do izby. Žehličku, ktorú mu rozčúlený Martin pred odchodom vrazil do ruky, kladie na stôl. V izbe je tma, ale zvuky ho navádzajú presne. Takto sa mu to páči. Takto by to ani sám nevymyslel. Zhadzuje zo seba šaty a nahý vchádza do kúpeľne.

 

            Zmeraviem, keď na zadku pocítim cudziu ruku. Netvrdím, že som nerátala s Martinovým príchodom. A s mierne erotickou scénou, keď si s ním, len tak zakrútená v uteráku, budem vyjasňovať vzťahy. Ale s týmto som nerátala. Toto je mimo môj scenár, fantáziu a značne to prekročilo aj mieru mojej tolerancie.

            Nestíham prekonať prekvapenie a ruka môj zadok už miesi ako cesto. Vybavuje sa mi zážitok z minulosti, keď sa moje pozadie stalo cieľom útoku roztúženého Araba. A pripomína mi to Košútove tvrdenia o Martinových zámeroch, ktoré sa teraz ukazujú ako pravdivé.

            Vypínam jediným úderom na páku sprchu a rozhorčene sa obraciam. Môj pohľad najprv naráža na neduživý hrudník porastený riedkymi sivými chlpmi. Mozog rýchle vyhodnocuje, že hrudník v tomto stave nemôže patriť Martinovi. Pozriem votrelcovi do tváre. Keď vidím krivý úsmev a hadie oči, moja reakcia je rýchlejšia než myšlienka. Z celej sily vrážam päsťou do rachitického hrudníka v snahe dostať ho zo svojej blízkosti. Za normálnych okolností by môj útok Košúta naozaj len odstrčil. Na mokrom dne sprchovacieho kúta sa veci dejú inak.

            Ako v spomalenom filme sledujem ten pád. Jeho telo sa po údere zakláňa dozadu bez šance udržať rovnováhu. Ľavá noha šmykom vylieta do vzduchu a celé telo bezmocne padá na dlažbu kúpeľne. V jeho očiach zaznamenávam prekvapenie. Pri páde zo sebou strháva záves, uteráky aj môj župan.

            Všetko sa deje počas niekoľkých sekúnd. Stojím pred ním nahá. Nemám čas skúmať, či sú jeho oči vypleštené v dôsledku pádu alebo kvôli mojej nahote. Potreba skryť sa je intenzívna. Intenzívne potrebujem vizuálne oddeliť seba a tie vytreštené oči. Po ruke už nič nie je. Uteráky, župan a záves sú zhúžvané pod jeho telom. Mimochodom, je dosť odpudivé.

            Konám impulzívne. Schmatnem šampón, namierim a stláčam oboma rukami. Fľaša je plná a výdatný silný prúd zasahuje Košúta rovno do očí. A tiež do úst, pretože v tom momente už lapá po dychu od bolesti z narazených krížov a kostrče. Po zásahu šampónom má dôvod kričať ešte viac, ale vedie to len k neželanému prehĺtaniu dráždivej tekutiny. Prestávam mačkať skoro prázdnu fľašu. Neostalo v nej ani na umytie plešatej hlavy.

            Obchádzam bublajúceho votrelca a unikám do izby. V chvate na seba hádžem pyžamo. Košút sa skrúca na zemi, vypľúva šampón a trie si oči. Pozorujem ho so zmiešanými pocitmi. Je v tom niečo surrealistického, prenatálneho a odpudzujúceho zároveň, ako tam nahý a skrútený leží, neduživý, slepý, neschopný hovoriť a dýchať.

            Jeho reči mi nechýbajú. Mám ale obavy pokiaľ ide o to dýchanie. Neviem, či by obrana šampónom obstála pred súdom ako opodstatnená, keďže útočník mal prázdne ruky. Ak nerátam, že v nich držal môj zadok.

            Rýchlo beriem sprchu zo stojana a púšťam mu do tváre prúd vody. Napriek mojej snahe pomôcť reaguje negatívne. Ten nevďačník kvíka, ako obarené prasa. Zaznamenávam určitú zhodu. Okamžite strhávam páku z polohy horúcej vody na studenú. Podľa kriku mu ani ľadová voda nie je celkom po vôli. Ešte stále vypúšťa bubliny. Konečne ako tak otvára jedno oko. Sťažka sa zviecha z podlahy a tacká k umývadlu. Vypínam sprchu a opúšťam bojisko. V izbe nerozsvecujem. Sadám si do kresla a snažím sa spamätať.

            Je tam dlho. Počujem, ako si neustále vymýva oči, vyplachuje ústa a nos. Medzitým stená a nadáva. Nie je mi ho ľúto. Som zaskočená. A zhnusená. Desím sa toho, že spomienka na jeho astmatické telo porastené sivými chlpmi akoby bielou plesňou ma bude dlho prenasledovať vo snoch.

-„Nemôžem otvoriť oči. Som alergický na niektoré šampóny.“ – oznamuje mi chrapľavým hlasom, keď zlomený v páse kríva do izby. Je stále nahý, len na slabinách si pridržiava uterák. Môj uterák na jeho scvrknutom hnusnom pohlaví! Štítivo sa otriasam.

-„Mám narazený chrbát.“ – pokračuje vo výpočte následkov svojho sexuálneho povyrazenia.      S natiahnutou rukou šmátra po izbe smerom k druhému kreslu. Až teraz si všímam, že jeho veci sú úhľadne poskladané na operadle kresla. Je neuveriteľné, s akou sebaistotou vstúpil ten muž do cudzej izby, k cudzej žene a choval sa tam ako doma.

            S privretými očami Košút dopadá holým zadkom do voľného kresla. Tak tam si už nesadnem, myslím si so stúpajúcim odporom.

-„Nemáte pocit, že by ste mi to mali vysvetliť?“ – neviem, či som viac zvedavá alebo rozhnevaná.

-„Veď ste to chceli!“ – dostávam šokujúcu odpoveď. –„Naznačili ste to, keď sme boli sami.“ V jeho hlase znie úprimné rozhorčenie oklamaného muža. –„Nechali ste ma dotýkať sa vás. A neprotestovali ste predsa, keď som vás nežne oslovoval. Bolo to jasné ako facka!“

-„To vy ste si to všetko dovolili!“ – pobúrene protestujem. –„Mne to bolo nepríjemné, ale nechcela som vás uraziť. Áno, facka by do toho určite vniesla jasno!“ Obaja vyhodnocujem získané informácie. Prvý sa ozve Košút.

-„Skoro ste ma zabili. Nechápem to. Myslel som, že máte záujem. Vraveli ste, že chcete viac.“

-„To som vravela.“ – súhlasím. –„Ale vy ste to zle pochopili. Povedala som, že chcem viac. Ale nie, že to chcem od vás.“

-„Aha. Už chápem. Niečo som počul. Ale neveril som tomu. Nie ste až taká úžasná, aby ste mierili tak vysoko. Niečo vám poviem.“ – nakláňa sa ku mne, ale hneď zasa so stenaním klesá späť do kresla. –„Ste neskromná. Až si narazíte nos, ja už nebudem mať záujem.“

-„Je mi jedno, čomu veríte. Ale môžem vás ubezpečiť, že o vás nemám záujem. A nepredpokladám, že by som si v budúcnosti tak silno narazila hlavu, aby sa na tom niečo zmenilo.“

-„Ste hnusná. Nechápem, ako som vás mohol chcieť.“

-„Vy ste hnusný. Nechápem, ako ste si mohli myslieť, že by som vás mohla chcieť.“ – neostávam mu nič dlžná.

-„Môžem vás žalovať za ublíženie na zdraví.“

-„Ja môžem okamžite zavolať políciu, že ste ma napadli a chceli znásilniť.“

            Chvíľu mlčí. Zvažuje, aké zbrane by mohol použiť proti tej nenávidenej ženskej, ktorá ho skoro zmrzačila a navyše potupila. Ale bolesť v celom tele ho ruší. Rozhodne sa apelovať na ženský súcit.

-„Stále nemôžem otvoriť oči. Možno oslepnem.“

-„Tak zlé to nebude. Ak sa dokážete obliecť, môžem vás doviesť k výťahu.“ – prejavujem maximálnu možnú starostlivosť.

-„Ako sa mám asi obliecť, keď mám seknutý chrbát?“ – hnevá sa. –„A to si myslíte, že s takými očami to odšoférujem do Trenčína?“

-„To je váš problém. Vezmite si taxi, alebo niekomu zavolajte. Mne je to jedno. Len chcem, aby ste konečne odišli. Potrebujem sa vyspať. A navyše, vaša prítomnosť mi vôbec nie je príjemná.“

-„Komu mám zavolať? Jablonskému? Toho ste čakali?“ – vysmieva sa mi. –„Povedal som vám, že je to úslužný chlapec, ktorý sa so svojím šéfom rád o všetko podelí. Doviedol ma až k vašim dverám. Neveríte? Pozrite na stôl. Ešte mi dal pre vás žehličku.“

            Hľadím na stôl. V tomto momente sa cítim horšie ako dobitý Košút. Našťastie ešte stále nemôže otvoriť oči, a tak prichádza o to potešenie vidieť ma s plačom na krajíčku.

-„Uvedomte si, slečna, „ - pokračuje jedovato –„že ak mi bude musieť niekto pomôcť, budem musieť veľa vysvetľovať. A moje vysvetlenie by vás mohlo poriadne skompromitovať. Nakoniec, sedím vo vašej izbe nahý neskoro v noci. Mohlo ísť len o nešťastie pri milostných hrách, nie?“

-„Tak čo chcete?“ – začínam byť zúfalá.

-„Chcem tu počkať do rána. Dovtedy sa snáď dám do poriadku.“ – zrazu má tvrdý a rozhodný hlas človeka zvyknutého rozkazovať. –„Vy si môžete kľudne ľahnúť. Ubezpečujem vás, že nemám najmenšiu chuť sa vás ani dotknúť.“

            Vzdávam to. Ďalšiu polhodinu sedím mlčky v kresle, ale neprichádzam na žiadne riešenie. Cítim, že už nevydržím dlhšie sedieť a pozerať na ten odporný zjav. Aj keď tma decentne zakrýva detaily, jeho telo v nej svieti ako mátoha. Občasné zastonanie tomu zodpovedá.

            Zaliezam do postele, ale o spánku nie je ani reči. Sedím pod paplónom v záhlaví postele, rukami si objímam skrčené nohy. Hlavu mám položenú na kolenách.

            Tiché prímerie trvá asi hodinu. Odrazu sa ozýva kvílenie. Vyplašene pozerám smerom k bielej škvrne v kresle. Žeby sa šampón ako kyselina prežral až k životne dôležitým orgánom? Chvíľu mám pocit, že je môj predpoklad správny, lebo Košútovi vylietajú všetky končatiny do vzduchu, uterák mu padá z bedier. Je to však len prejav absolútneho úľaku už predtým vystresovaného človeka. Kvílenie sa ozýva naďalej. Beriem mobil.

-„Patrícia? Tu je Blenok. Teraz som sa vrátil z....hm...z toho pracovného rozhovoru. A bol som skontrolovať konferenčnú miestnosť. No, ale to tak nemôže zostať, to sa musí dať do poriadku.“

-„Čo?“ – zmôžem sa len na jednoslabičnú odpoveď.

-„Patrícia, dajte mi číslo na tú firmu. Tú, čo nám montovala tlmočnícke zariadenie. No to je strašné, ako natiahli tie káble. To tak nemôže ostať. Ešte, že som sem zašiel. Tu čo si človek neurobí sám...“

            Nemám silu hájiť svoju a firemnú prácu. Vstávam z postele. V diplomatke nachádzam objednávku a diktujem Blenkovi telefónne číslo.

-„Len vás chcem upozorniť, že je jedna hodina v noci.“ – vravím na záver a vypínam mobil.

-„Najskôr niektorý z vašich vysoko postavených amantov. Máte poradovník?“ – zlomyseľne sa chechtá Košút. Zdvíham uterák zo zeme a hádžem mu ho do lona. –„Radšej si zakryte tú svoju miniatúru. Aj bez toho viem, kde sa vám liahnu myšlienky.“

-„Budete ľutovať.“ – hrozí mi mátoha z tmy. Ignorujem to a vraciam sa do postele.

            Noc sa desivo vlečie. Ak sa mi aj podarí zdriemnuť si na pár minút v sedacej polohe, správne načasovanie Košútových vzdychov ma vždy okamžite preberie. Občas je počuť tlmené odgrgnutie. To asi žalúdočné šťavy a šampón penia v Košútovom žalúdku.

            Som si istá, že na druhý deň budem vyzerať ako strašidlo. Možno prvú cenu za strhanú tvár prenechám Košútovi, ale to mi nepomôže. Chcem mať všetky tromfy na svojej strane, keď vystrieľam do Martina celý zásobník svojho pohŕdania. Chcem vyzerať dobre a sexi. Veselo a spokojne. Osobne nezaujato. Bez známok trápenia. Ľahostajne. Bude to fuška, myslím si v polospánku.

            Skoro ráno nás preberajú smetiari. Zvuky kontajnerov padajúcich s hrmotom na betónový chodník. Tvárim sa, že spím, keď sa Košút súka do šiat. Narazený chrbát vystiera len s námahou. Pri každom prudšom pohybe syčí od bolesti. Nakoniec sa s frflaním vypotáca z izby. Konečne klesám na vankúš. Ostávala mi chvíľka spánku.

 

            Martin sa prevaľoval v posteli celú noc. Mal zlý pocit z toho, že reagoval tak unáhlene a uveril Milanovi. To, čo Milan povedal, mu na Patríciu nijako nesedelo. Premietal si v pamäti všetko, čo si povedali a ako sa k sebe chovali. Jednoducho to nešlo dokopy. Jeho zlý pocit sa k ránu stupňoval. Zvlášť keď si uvedomil, že Milana nechal pred dverami Patinej izby. Nemal dobrú mienku o jeho vzťahu k ženám. Vždy sa o nich vyjadroval arogantne a bezohľadne.

O pol šiestej to už nevydržal a vstal. Hygienu si odbil čo najrýchlejšie a sadol do auta. Chcel ju zobudiť a nežnosťami napraviť, čo sa dá.

            V Tepliciach bol za chvíľu. Ospalý recepčný sa zatváril prekvapene, ale nechal ho ísť. Nemal trpezlivosť čakať na výťah. Rozbehol sa po schodišti, bral schody po dvoch. Nechápal, ako sa mohol nechať takto zmanipulovať. Tešil sa na Paťu. Už dopredu cítil jej rozohriaté telo v náručí. Vybehol na tretie poschodie a zabočil za roh na chodbu. Dvere Patinej izby boli približne v strede chodby. Martin sa prudko zarazil, keď sa práve tie dvere náhle otvorili. Vyšiel z nich Milan. Očami ospalo žmúril do svetla a nemotorne si zastrkoval košeľu do nohavíc. Vyzeral zničene, akoby mal za sebou rušnú noc.

-„Všetko ma bolí, do prčic.“ – nadával polohlasne. Otočil sa k výťahu, takže si Martina nevšimol. –„Tá mi dala, beštia. Ale ja si to s ňou ešte rozdám.“ – Milanovo hundranie zaniklo vo výťahu.

 

            Radšej vstávam. Nemá zmysel snažiť sa ešte zaspať. Dúfam, že ma sprcha osvieži. V kúpeľni sa mi vracajú spomienky na nočnú scénu. Keby som nebola tak unavená a keby nebola na dlážke kaluž a mokré uteráky, pokladala by som to za zlý sen. Veľmi, veľmi zlý sen.

            Dávam sa ako tak do poriadku. Mala by som si kúpiť makeup s väčším krycím účinkom, napadne ma pri líčení. V poslednej dobe ho potrebujem.

            Nalíčená a osprchovaná zapínam žehličku. Takto som si to nepredstavovala, vzdychám, keď na nohaviciach prežehľujem puky. Ale dávam si záležať. Nech si nemyslí, že som na neho odkázaná. Kreténa pokryteckého. Zákerného. Nataša má pravdu, chlapi sú špiny. Zlostne tlačím na žehličku. Vyžehlené nohavice vešiam cez kreslo. Potom si uvedomujem, kto a ako v ňom strávil noc a dávam ich radšej na posteľ. Ožehliť sako mi robí trocha problém, ale nakoniec to zvládam. Celú dobu zívam, až ma bolí čeľusť. Nakoniec som hotová. Som šikulka, nikoho nepotrebujem, chválim sa v duchu.

            Obliekam sa. Všetko ostatné balím do kufra a posledným pohľadom sa lúčim s hotelovou izbou. Už sa sem nevrátim, dnes budem spať už doma.

            Kľúč odovzdávam na recepcii. Kufor dávam šoférovi, aby ho uložil do auta. Pohľad na hodinky hovorí, že v pohode stihnem kávu.

            V reštaurácii si ma čašník udivene premeriava. Pre istotu si kontrolujem tvár v zrkadielku. Je unavená.

            Do konferenčnej miestnosti prichádzam s polhodinovým časovým predstihom. Napriek tomu ma víta vynervovaný Blenok s vyčítavým pohľadom.

-„Kde ste, Patrícia! Meškáte! Už hodinu tu behám, zariaďujem. Nič nie je pripravené. Všetko musím robiť sám.“ – pobehuje pritom okolo stolov a prehadzuje vizitky s menami, ktoré som tam deň predtým rozmiestnila.

-„Menovky nie sú dobre rozmiestnené. Mali ste dať výrobcov dozadu a členské štáty dopredu. A vy ste dali členské štáty dopredu a výrobcov dozadu.“ – zadýchane kritizuje moju prácu. Nechápavo na neho chvíľu pozerám.

-„A v čom je teda problém?“ – dovolím si otázku, keď sa konečne zastavuje. Len pohľadom skáče z jednej rady stolov na druhú. Chvíľu vyzerá zarazene, keď skúma nové rozmiestnenie menoviek.

-„Sú naopak! Čo to nevidíte!“ – zrúkne a nervový tik mu šklbe lícom. –„A tie káble! Som vám hovoril o tých kábloch. A aj tak som ich musel sám v noci premiestňovať.“

            Opúšťam miestnosť. Hneď na chodbe vrážam do Zobasa. Prebodáva ma pohľadom. Premeriava si ma od hlavy k nohám s výrazom absolútneho opovrhnutia.

-„Ako si to dovoľujete, Janková! Pán Blenok vravel, že ste tu mali byť už pred hodinou. A ani len menovky nie ste schopná rozmiestniť! Vybavím si to s vami, hneď ako sa vrátime. Nebudem trpieť ľudí, čo svojou nedbanlivosťou pokazia celý dojem z tak ťažko pripravovaného podujatia!“ – chrlí na mňa svoje obvinenia.

            Zobas si pri holení necháva len krátky porast, ktorý mu vytvára okolo úst tmavý kruh. Mnohí chlapi majú pocit, že im to pridáva frajerský imidž. Ja súhlasím s  kolegom, ktorý tvrdí, že to vyzerá ako zle vytretá prdel. Pozerám do otvoru uprostred tých fúzov, ako sa otvára a zatvára. Máš pravdu, Ivan, myslím na kolegu. Vychádzajú odtiaľ samé sračky.

            Otváram ústa, ale nedostávam priestor na obhajobu. Zobas sa otáča na päte a odchádza za Blenkom. O chvíľu ich vidím v skupine debatujúcich chlapov. Zobas stojí vedľa Blenka a pochvalne ho potľapkáva po pleci.

            Miestnosť sa plní účastníkmi konferencie. Sadajú za stoly podľa pridelených miest. Predstavitelia firiem dozadu a delegáti členských štátov dopredu. Blenok zjavne stihol dať menovky na ich pôvodné miesta.

            Všetci si zakladajú slúchadlá a vážne tváre. Slávnostne sa dostavuje štátny tajomník a ostatní vysokí funkcionári. Odznievajú úvodné slová. Vážne tváre sa predlžujú a nechápavo na seba navzájom hľadia. V slúchadlách je ticho. Je vyhlásená nútená prestávka už po prvej minúte konferencie.

-„To je sabotáž, Janková.“ – zúri Zobas a pohľadom sleduje Blenka, ktorý kolenačky prelieza popod stoly a hľadá na kábloch príčinu hluchých slúchadiel.

-„Včera večer všetko fungovalo.“ – vyplašene uvažujem, čo sa mohlo pokaziť. Potom si spomínam na Blenkov nočný telefonát. Začína mi zapínať.

-„Vy ste poprehadzovali šnúry do iných zástrčiek?“ – snažím sa vytiahnuť Blenka z pod stolov, kde desí delegátov. Vyľakano prikyvuje.

-„Som vám hovoril, že sa to nemôže ťahať krížom cez miestnosť. Tak som to všetko prehodil na tú druhú onú. Si všetko musím robiť sám.“ – melie koktavo.

            Nepočúvam ho. Ponáhľam sa k vypínačom na stene. Signalizujem tlmočníkom, aby skúsili zopakovať úvodné slová a stláčam prvý spínač. Slúchadlá ostávajú hluché, ale konečne sa zapína počítač s dataprojektorom. Kolega, ktorý si pri ňom doteraz bezmocne trhal vlasy, si s úľavou vydychuje.

            Druhý a tretí spínač zapínajú svetlá v miestnosti. Až ten štvrtý konečne odstraňuje komunikačnú bariéru. Tlmočníci v kabínkach začínajú horlivo prekladať, čo si ešte pamätajú z uvítacieho prejavu.

            Konferencia pokračuje už nerušene. Po chvíli ma začínajú slová prednášajúcich utlmovať. Pozerám von oknom. Obloha sa zaťahuje čiernymi mrakmi. Možno je to jesenná prehánka, myslím si. A možno je to môj život. O chvíľu už do okien búšia ťažké kvapky dažďa a v miestnosti nastáva prítmie. Vstávam zo svojho miesta a zapínam svetlá. Musím pri nich stáť celú dobu, pretože pri zapnutom svetle nie je vidno nič na premietacom plátne. Vypínam svetlá podľa potreby.

            Keď sa blíži čas obednej prestávky, opúšťam miestnosť a idem skontrolovať prípravu obeda. Už nemám chuť vrátiť sa späť na konferenciu. Radšej zavadziam čašníkom pri príprave slávnostnej tabule. Zvedavo na mňa zírajú, ale je mi to jedno.

            Blenok ma iniciatívne nahrádza pri vypínačoch. V dôsledku čoho je konferencia ďalšiu hodinu spestrovaná nečakanými zmenami situácie. Striedavé vypínanie svetla, dataprojektoru a zvuku v slúchadlách v tom hrá hlavnú rolu. Prevažne sa vyskytuje situácia, kedy delegáti súčasne nič nevidia a nič nepočujú. Keď sa slúchadlá odmlčia, skúšajú mnohí zosilniť ich hlasitosť. Nečakane sa zvuk vracia, aby im drásavými decibelmi devastoval ušné bubienky.

            Rýchlosť vypínania a zapínania osvetlenia a technickej aparatúry sa zrýchľuje so stupňujúcou Blenkovov panikou. Ku koncu to vyzerá, akoby pokladal vypínače za miniatúrny štvorklávesový klavír, do ktorého búši s náruživosťou šialeného génia.

 

            Počas obeda prejavujú delegáti zmätenosť vplyvom predchádzajúceho prudkého striedania ostrého svetla a tmy, ticha a hluku. Niektorí neprirodzene žmurkajú, iní sa šklbú v nervovom tiku a rozsypávajú jedlo po stole.

            Svoj obed nahrádzam rýchlou kávou a vytrácam sa na chodbu. Motám som sa bezcieľne z miesta na miesto. Nakoniec sa zastavujem pri kamzíkovi. Pozerá na mňa smutnými zaprášenými očami. Vyberám z kabelky vreckovku a utieram mu ich.

-„Tú vreckovku si šetrite na vlastné oči, Janková. Budete ju potrebovať, keď sa budete s nami lúčiť.“ – reže ma do uší Zobasov hlas. –„Ak jediné, čo viete, je inštalovať kozy na absolútne nevhodné miesta, tak tie kozy pôjdete aj pásť.“ Znechutene si ma premeriava. Potom vchádza do konferenčnej miestnosti. Ostávam sama s kamzíkom. Jeho oči sú ešte smutnejšie. Hľadia na mňa s pochopením.

-„Nemyslite si, že vám ta dnešná noc prejde. Neznášam kurvičky, čo sa chcú so mnou zahrávať. Zničím vás. Vezmite na to jed.“ – sipí za mnou známy hlas. V nose cítim sviežu vôňu šampónu. Otáčam sa. Košútove oči mi oddeľujú hlavu od tela a napichujú na kôl. Nečaká na moju odpoveď a mizne v zasadačke.

            Otáčam sa späť ku kamzíkovi. Má tie najsmutnejšie oči na svete a hľadia priamo do tých mojich. Tie jeho ticho rozprávajú o násilnej smrti, nedosiahnuteľných horských štítoch a nedôstojnom posmrtnom živote. Tie moje hovoria o nedosiahnutých orgazmoch, nedôstojnom živote a hrozbe budúcej násilnej smrti. Otáčam sa do tretice, keď hlas za mnou páli do mňa guľometnú dávku.

-„Dúfam, že si si to s Košútom užila. Na požadovanej úrovni. Dostatočne vysokej.“ – Martin si zarazene prezerá moje nohavice. –„Musel to byť omračujúci zážitok. Je to vidieť.“

            Pozriem dolu. Tam, kde mali byť naostrené puky, sa od pása až po spodný lem mojich zvonových nohavíc ťahajú hlboké brázdy. Dodávajú mojím nohám podivný bublinový tvar vo forme ležatej osmičky. Podlamujú sa mi kolená. Hlavou mi letia všetky tie udivené pohľady od rána. Dala som si záležať, aby boli moje puky ako britva. Nechcela som, aby sa látka ligotala, tak som nohavice pri žehlení prevrátila na ruby. Takže puky ostré ako britva sú teraz z vnútornej strany nohavíc.

            Zdvíham pohľad. Musím mu všetko vysvetliť. Nie som idiot, čo vedome nosí neforemné bublinové nohavice. Nie som idiot, ktorý by dal prednosť Košútovi pred ním. Musí to pochopiť. Lenže Martin je preč.

            Auto s mojim kufrom je zamknuté a nedostupné ako moja šťastná budúcnosť. Vodič vie, že končíme až večer, tak mi nedvíha telefón.

             Na záver dňa slávnostne odovzdávam každému účastníkovi spomienkový suvenír. S náznakom úklonu na osmičkových nohách a sileným úsmevom. A s pocitom, že veci, na ktorých mi záleží, sa vždy a  zásadne pretočia na ruby.


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8