Epizódy zo života slonov 9. epizóda 1. časť

Spisovateľ/ka: Heňa | Vložené dňa: 15. februára 2014
http://citanie.madness.sk/view-46560.php

Kapitola deväť.

Advent.

 

-„Takže si budeš hľadať nové miesto?“ – pýta sa ma Nataša. Sedí ponorená v hlbokom látkovom kresle. Zlomenú nohu má natiahnutú a položenú na taburetke. Jej obývačka vonia novotou, praktickou účelnosťou a Ikeou. Fľaša vína na sklenenom stolíku je decentne obalená servítkou a naše poháre poslušne stoja na korkových podložkách. Trocha závistlivo si obzerám bezchybne vymaľované steny v modernej lososovej farbe. Tu nehrozí, že by sa vášnivo gestikulovalo s pohárom vína v ruke.

            Stará pani dodržala slovo a vzala Natašu bývať do svojho domu. Prenechala jej celé horné poschodie. Svojho prasynovca hnala od prahu dverí s bojovne vztýčenou barlou. Mohla si to dovoliť, vôbec barlu nepotrebuje. Používa ju len do prostriedkov MHD, keď si chce vynútiť miesto na sedenie u neúctivých bratislavských tínedžerov.

            Dom je v dobrom stave, napriek tomu sa Nataša pustila s vražedným nasadením do rekonštrukcie svojich priestorov. Najskôr preto, aby sa odreagovala od rozvodu. Manžela sa zbavila ešte skôr ako sadry a rovnako ako zlomená noha, aj jej život potreboval rehabilitáciu.

-„Nie.“ – v hlase sa mi odráža pocit zadosťučinenia. – „Naopak, dostala som pochvalu. Od štátneho.“

-„Ako to?“ – diví sa Ina. V duchu si počas môjho rozprávania gratulovala k monotónnej práci v knižnici.

-„Neodolateľný zasa zasahoval.“ – háda Nataša s ľahkou iróniou.

-„Nie, Superman tentokrát nezasahoval.“ – odsekávam.

            Momentálne som jediná, kto z nás má známosť a bez ohľadu na to, akej pochybnej kvality tá známosť je, dodáva mi to sladký pocit prevahy. Nejakú dobu som s ním bojovala ako s niečím neopodstatneným a neadekvátnym. Nakoniec som to vzdala. Pochopila som, že je to pocit koreniaci niekde v hlbokom podvedomí. Pocit, ktorý sa zrodil pred tisíckami rokov v jaskynnej žene. V tej, ktorá si priazňou samca vybojovala vedúce postavenie v jaskyni. Som alfa samica. Aspoň nateraz.

-„Zachránil ma ten kamzík.“ – mlčím a schválne sa tvárim, že teraz by im malo byť všetko jasné. Nakoniec to nevydrží Nataša. Nezabúda svoju zvedavosť obaliť drsným sarkazmom.

-„Ženy sa dosť často zachránia vďaka svojím kozám. Ale prípad záchrany vďaka kamzíkovi ešte nebol zdokumentovaný.“

-„To môžem jednoznačne potvrdiť.“ – súhlasí prítomná knihovníčka.

-„Toho kamzíka si všimol americký generál, keď sa vracali z obeda.“ – púšťam sa už ochotne do vysvetľovania. –„Viete, veľké zviera z NATO. Ukázalo sa, že chodí na safari a túto slovenskú verziu antilopy ešte nemá medzi svojimi trofejami. Poľovačka je medzi smotánkou in, to je vám jasné. Takže slovo dalo slovo a dohodli sa so štátnym tajomníkom na poľovačke. Štátny je skoro ešte decko. Neviem, či má vôbec tridsať. Tešil sa ako malý chlapec, čo si našiel veľkého kamaráta. Zobas sa tváril, akoby tam toho kamzíka sám pritiahol.“ Veselo sa škerím na kámošky. Tie naopak vyzerajú zarazene.

-„To nikomu nevadí, že sú tatranské kamzíky chránené? A jedinečné?“ – Ina je zapálená ochrankyňa fauny a flóry.

-„Prečo by im to malo vadiť?“ – Nataša otrávene mávne rukou. –„Zvlášť tomu Amíkovi. Aj pôvodní obyvatelia Ameriky boli jedineční. A našej vrchnosti stačí, ak je sama chránená. Najlepšie chránená sa cíti v niekoho zadku. To patrí k slovenskému folklóru.“

            V krátkom tichu sa každá z nás venuje vlastným úvahám. Hladkám dlaňou poťah novej sedačky.

-„Máš to tu naozaj pekné. Trochu ti to závidím.“ – mením tému.

-„Je to nové. To je fakt.“ – sucho konštatuje Nataša. „Ale vždy, keď sem prídem, udrie mi do nosa tá Ikea. Cítim sa tu ako v obchode, nie ako doma.“

-„Ber to pozitívne. To je vôňa nového začiatku. Prekryješ to novými vôňami. Zatiaľ je to také sterilné, to je fakt.“ – poťahujem nosom. – „Ale časom to ponesie tvoje stopy. Potom sa tu budeš cítiť ako doma.“ – snažím sa ju správne naladiť.

-„Ježiši.“ – otrávene prevracia oči.- „Hovoríš ako kniha. Ako nejaká stupídna knižka o tom, ako žiť po rozvode. Ktorú napísala nejaká neukojená ženská. Chudina, čo chce sebe aj ostatným dokázať, že je skvelé, ak ju manžel okašlal kvôli mladšej a krajšej babe. Lebo ju to spravilo silnejšou a samostatnejšou. A môže sa teraz konečne venovať vlastnej kariére. Alebo charite. Mačkám alebo inej kravine.“ – Nataša zúrivo krúti stopkou svojho pohára, až hrozí, že sa víno preleje. –„A tých záujmov musí mať kvantum, aby nemala čas uvažovať nad tým, čo fakt chce. Že v skutočnosti by všetky svoje ambície vymenila za manželov dominantný zadok, ktorý by s láskou obskakovala.“

-„Ak tu niekto hovorí stupídne, tak si to ty a nie ja.“ – ohradzujem sa urazene. –„Dokedy sa v tom chceš rýpať? Už sme to rozpitvali zo všetkých strán. Neverím, že ti chýba obskakovanie Petrovho mľandravého zadku. Alebo kultové klaňanie sa iným častiam jeho tela.“

-„Ako vieš, že má mľandravý zadok?“ – pozerá na mňa podozrievavo.

-„No super. Dúfam, že ma nechceš podozrievať, že som s ním niečo mala.“ – vážne som naštvaná. –„Už si asi zabudla, že si nám ukazovala fotky z dovolenky. Ešte teraz ma v snoch desí vidina jeho knedľových polovičiek v tangáčoch.“

-„Máš pravdu. Bolo to maximálne trápne.“ – tvári sa pri tej spomienke znechutene. –„Nechcela som si to vtedy priznať, ale vážne som sa za neho hanbila. Nevedela som, ako mu to mám povedať. Aby som sa nedotkla jeho ega. Naznačila som mu to, ale on nepochopil. Debil. Zato on mi vtedy bez zábran hodil do tváre, že mám na stehnách celulitídu a že by som s tým mala niečo robiť. Ježiši, ako som to mohla s ním tak dlho vydržať. Obmedzený, samoľúby, nefunkčný egomaniak.“ – zalieva nechuť vínom.

-„Je to preč. Zbavila si sa ho.“ – hasím jej hnev ako už veľakrát za posledné obdobie. V poslednom čase ňou zmietajú nálady dosť prudko.

-„Viem. Ale nemôžem si odpustiť, že som tú jeho úbohosť tak dlho trpela. A stratila toľko času.“

-„Takže tie stupídne knihy pre rozvedené ženy nie sú úplne mimo?“ – nie je mi jasné, či ju Ina podpichuje, ale ju to naozaj zaujíma.

Nataša váha. –„Ako sa to vezme. Je dobré zbaviť sa mizerného chlapa. Ale žiadna kariéra alebo koníčky ti partnera nenahradia. Je dobre mať niekoho, kto je tu pre teba.“ – pozerá na mňa, akoby si preverovala, či tomu rozumiem. Samozrejme rozumiem. A ešte ako dobre.

-„Žena potrebuje byť rozmaznávaná.“ – vylieva si srdce. Nie len svoje, myslím si, ale aj moje a všetkých žien na svete. –„Bez chlapského obdivu žena chátra. Nechcem nahradiť orgazmus pracovným úspechom. A dávať si pichať kolagénové injekcie do strhanej tváre workoholičky.“

-„Chýba ti sex, že?“ – konštatujem s absolútnym pochopením. Ina súhlasne kýva hlavou. O abstinencii vie svoje.

-„Jasné, že mi chýba sex. Poriadna bohapustá šukačka. Lenže tá mi chýbala aj v manželstve. Teraz mi chýba partner. Nie milenec. Niekto, kto má dôvod byť so mnou, aj keď nejde o sex.“

-„Aj to bude.“ – sľubujem, ale sama si nie som istá. Chlap, ktorý miluje rovnako aj keď vášeň ochabne, je podľa mňa fatamorgána.

-„Nemusíš ma utešovať. Len si musím zvyknúť, chápeš?“

-„Chápem. A čo ten tvoj tréner? Už to nefunguje?“

-„To nestálo za nič.“ – krčí svojím pekným noštekom. –„Len som si vybíjala zlosť na Peťa.“

-„Ale môžeš v tom pokračovať len kvôli sexu, nie?“ – navrhujem.

-„Nestál za nič.“ – priznáva. –„Vieš, sú chlapi, ktorí ťa nedokážu urobiť. Tak si to potom dokončíš sama. Ale sú chlapi, ktorí sú tak mizerní, že ti odoberú chuť aj na masturbáciu.“

-„Strana zelených by v tom niečo mohla podniknúť, nie?“ – s náhlym zanietením sa do debaty vkladá Ina. Vypliešťame na ňu oči. Márne uvažujem nad tým, ako ekologicky riešiť problém so sexuálne neschopnými chlapmi.

–„Niekto by sa mal tých kamzíkov zastať.“ – netrpezlivo reaguje na náš nechápavý pohľad. – „Predsa si tí pracháči nemôžu robiť čo chcú!“

-„Poďme radšej odstrániť príznaky sexuálnej abstinencie z našich tvári.“ – navrhujem, pretože nemám chuť čeliť ďalšiemu z Ininých ekologických vzplanutí.

            Spomenula som si, ako nás kedysi donútila zúčastniť sa protestnej akcie proti výrubu stromov kvôli stavbe parkoviska. Nechala sa inšpirovať televíziou. Presvedčila nás a ešte pár známych, aby sme sa priviazali k stromom, ktoré mali vyťať. Stáli sme tam priviazaní šnúrou na vešanie prádla ako absolútni idioti skoro štyri hodiny. Okolo chodili ľudia, obzerali si nás a škerili sa. Nakoniec sa niekto zľutoval a vysvetlil nám, že sme o ulicu vedľa. Stromy na tej správnej ulici medzitým vyrúbali.

            V novej kúpeľni si sťahujeme vlasy kozmetickými čelenkami a v súlade s programom našich kozmetických seansí si nanášame na tváre výživnú masku. Z hustej zelenej masy nám svietia len oči.

-„Rodinka Schrekových.“ – hodnotím náš odraz v zrkadle.

-„To je zaujímavé.“ – Ina študuje zloženie masky. –„Obsahuje to všetko, z čoho robievam zeleninový šalát. Ale toto je nejedlé. Nie je to divné?“

-„Nie. Nepripadá mi divné, že je kozmetická maska nejedlá.“ – Nataša upiera na Inu prehnane vážny pohľad. –„ Divné mi je to, že si ju ty ešte neochutnala.“

-„Skúste mi nič nezamazať.“ – vraví po návrate do obývacej izby.

-„Mali sme to radšej zorganizovať u Pati.“ – frfle Ina, ktorá sa pri svojej nemotornosti cíti v nových priestoroch stiesnene.

-„Prečo si myslíš, že u mňa by to bolo lepšie?“ – reagujem dotknuto. –„Prečo si vlastne myslíte, že u mňa je v pohode, keď sa niečo umaže alebo keď mám steny ošpliechané alkoholom?“

-„No, pretože to tam máš...“-  Nataša hľadá vhodné slová –„no, nemáš to tam nové a tak.“

-„Nové to nie je. Ale určite to nie je tak staré, ako to vyzerá vďaka tomu, že sa všetky akcie vždy konajú u mňa.“ – vyráža zo mňa na povrch dlho potlačovaná krivda.

-„Mala si povedať, ak ti to vadí.“ – odsekne Nataša.

-„Nevadí. Vadia mi tie následky. Zvlášť teraz, keď vidím, že ty máš k tomu iný prístup. A navyše, ani sme nemali na výber, pokiaľ viem. Peter neznášal žúry v tom vašom bytíku s nalešteným rustikálnym nábytkom. A v Ininej izbičke by sme sa pod kontrolou jej rodičov asi tiež neodviazali.“

-„To je pravda.“ – uznáva Ina. –„Aj tvoj rozlúčkový večierok pred svadbou bol u Pati.“ – pripomína Nataši. -„To bola mela. Dodnes neviem, kde sa vzali všetci tí ľudia.“

-„Bol to skvelý žúr.“ – prikyvujem. –„Ale odskákal to koberec v obývačke. Niekto rozbil fľašu s likérom a dodnes je tam fľak. A stena v kuchyni je začmudená, keď vtedy chytili záclony od sviečky. A to nehovorím o poškriabanej vani.“

-„Na to si spomínam.“ – ožíva Nataša. –„Niekto sprchoval vo vani takú kozatú babu. Že vraj miss mokré tričko, cha cha. Mala kovové ihličky. Tá krava sa neobťažovala vyzuť si ich.“

-„To bol ten blbec Michal.“ – otrávene pripomína Ina. –„Potom ju odprevádzal domov, aby sa vraj chudinka niekde nezložila. Myslím, že ju pri tej príležitosti pretiahol.“

-„Pretiahol ju ešte u nás na schodišti.“ – priznávam s nádejou, že už snáď môžem s tým tajomstvom von. – „Viem to, lebo sa ráno sťažovali susedia. Opierali sa im pri tom o dvere do bytu. Tí susedia dali pokoj, až keď som im vydezinfikovala dvere Savom.“

-„Chlapi sú hovädá.“ – cedí Ina cez zuby.

-„Sú.“ – súhlasím

-„To teda sú.“ – pridáva sa Nataša a hneď mení tému. -„Vieš čo? Tak si nechaj prerobiť byt. Kúpeľňu a maľovanie ti urobia za týždeň..“

-„No to by ma v živote nenapadlo, ešte dobre, že ťa mám.“ – ďakujem jej ironicky. –„A kde mám na to vziať?“ – bezradne rozhadzujem ruky.

-„Nemáš žiadne úspory?“ – Nataša za finančný deficit považovala situáciu, ak si nemohla obratom ruky kúpiť byt alebo auto.

-„Nie dosť na prestavbu bytu. Koľko myslíš, že ušetrím z môjho platu?“

-„Samozrejme.“ – vraví Ina. –„Ale ak si kúpiš lacný materiál a urobíš si to sama, tak to nevyjde draho.“

-„Jasné, urobím si to sama. Tento víkend nemám program. V piatok si naštudujem techniku murárskych prác. Do nedeľných večerných správ by som to mala stihnúť.“ – ťukám si prstom na čelo, aby som jednoznačne dala najavo, čo si o takom návrhu myslím.

-„Robili sme doma prestavbu. Pomáhala som otcovi pri obkladaní kúpeľne. Netreba na to vysokú školu, ver mi.“ Vždy, keď sa Ina zahryzne do nejakého nápadu, drží sa ho ako pitbull. Zelená tvár sa jej nadšením kriví ako z lacného hororu. – „Zdevastovali sme ti byt, tak ti ho pomôžeme dať do poriadku. Môže to byť celkom psina, nie?“ – dožaduje sa Natašinho súhlasu.

-„No neviem.“ – váha Nataša. –„Nemám v tomto smere žiadne skúsenosti. Akurát čo som dozerala na remeselníkov, keď mi to tu robili. Ale to maľovanie by som snáď zvládla. Na to asi fakt netreba akademický titul.“

-„Baby, určite si užijeme kopec srandy. Nová životná skúsenosť!“ – nadšene poskakuje Ina.

-„Prestaň!“ – okrikuje ju Nataša. –„Po prvé, vyzeráš ako Erbenov vodník po zásahu elektrickým úhorom a po druhé, rozprskávaš mi po obývačke ten zelený hnus.

-„Ako dlho ešte?“ – opatrne sa dotýkam prstom vlhkého nánosu na svojej tvári.

-„Píšu pol hodinu. Kým to nezaschne.“ – odpovedá Nataša. Už pred rokmi sa sama nominovala do úlohy nášho kozmetického guru a my túto jej pozíciu vďačne akceptujeme.

-„Dobre, že teta nie je doma. Asi by z nás dostala infarkt.“ – chechtá sa Ina.

             Stará pani nie je s Natašou v žiadnom príbuzenskom vzťahu, ale rada sa necháva oslovovať teta. Teta Gréta. V skutočnosti sa volá Margaréta, ale ako sa sama vyjadrila, čoby kvietok už dávno odkvitla.

            Nepatrí k typu dedinských babiek, čo plejú na záhrade koreňovú zeleninu a chodia do kostola v trojcípej šatke. Gréta chodí do kostola v klasickom klobúku na spôsob Gréty Garbo a na malej záhradke pri dome pestuje len pivonky a občas zastriháva orgován. Skalku pokladá za malomeštiacku a ruže za snobské.

            Nikdy nebola vydatá, ale netají sa svojou búrlivou minulosťou. Šibalsky žmurká, keď sa k tomu priznáva. –„Nohy mi nikdy nepuchli. Ani kŕčové žily nemám. Lebo som vždy vedela, že nohy si treba vykladať dohora.“ – rukami si veselo klepe na plecia. –„Kým mi len nohy slúžili, tak som ich tam vykladala. Aj teraz by som si dala povedať. Len by sa asi dotyčnému nepáčilo, že si o neho aj barlu opieram.“ Občas sa v našej spoločnosti tak odviaže, že zabúdame na vekový rozdiel.

-„Žiaden infarkt.“ – vraví Nataša. –„Určite by sa pridala a ...“ Strhávame sa na nečakaný zvuk zvončeka.

-„Kto to...“ – mrmle Nataša. Odhŕňa záclonu na okne a pozerá smerom k bránke. Viem, že nič na svete by ju nedonútilo vyjsť v tomto stave na ulicu. Peter nám raz rozprával, že počas dovolenky v Grécku odmietla pri zemetrasení opustiť izbu hotela, pretože nebola nalíčená.

-„Suseda.“ – oznamuje. Zvedavá Ina strká svoju hlavu vedľa jej. –„Asi nepôjdeš otvoriť, že?“

-„A načo?“ – Nataša ľahostajne myká plecom. –„Nejde za mnou.“

             Spúšťa záclonu. Dokrivká ku kreslu a spokojne zaujíma svoju predchádzajúcu polohu. Našťastie nevidí, ako biela záclona pristáva na Ininej zelenej tvári. Ina záclonu prudko odsúva, ale je neskoro. Nevidím škody, ale stačí mi pohľad do Ininých očí. Krátkym posunkom jej naznačujem, aby incident zamlčala. Sadá si vedľa mňa zarazene, ruky si dáva na kolená ako previnilec v materskej škôlke.

-„Zvedavé baby zo susedstva. Občas mi lezú na nervy. Vyzvedajú, radia a tak.“ – vysvetľuje Nataša.

            Päť minút sedíme mlčky. Dúfam, že sa niektorá z nich sama vráti k rozhovoru, ktorý pre mňa vyznieval celkom sľubne. Hlavne pre môj byt.

-„Mysleli ste to vážne? To s tým mojím bytom?“- vraciam sa sama k pôvodnej téme, keď už je jasné, že kamarátky sú myšlienkami niekde úplne inde.

-„Možno to nie je najhorší nápad.“ – vraví Nataša. –„Ale nie teraz, pred Vianocami. Navrhujem hneď, ako sa oteplí. Chodím na jar lyžovať, ale tento rok asi vynechám.“ – tľapká si po nohe. – „Ale ani potom asi nebudem môcť behať po rebríku ako rosnička.“

-„Na to sú už dnes špeciálne držiaky na valček. Rebrík sa používa minimálne.“ – Ina sa tvári ako znudený profesionál. Je zasa kľudná. Zelenú škvrnu na záclone z vnútornej strany nevidno.

-„Takže mám vážne nakúpiť farby a ostatné?“ – skúšam ich s pocitom nedôvery.

-„Jasné. A na jar zvyknú mať aj akcie na tieto veci.“ – tvrdí rozhodne Nataša. –„Len neviem, kam budeme chodiť robiť bordel, keď to bude aj u teba vynovené.“ Pozeráme na Inu.

-„Na to zabudnite.“ – odmieta dôrazne. –„Naši by ma vyrazili.“

-„Keď sme už pri tých akciách.“ – Nataša žmúri oči ako číhajúci predátor. – „Začali predvianočné výpredaje. Čo vy na to?“

-„Úspory traste sa.“ – vrní Ina slastne.

-„Ó, áno, áno.“ – teatrálne sa vlním v žiadostivom geste. -„Sex je zanedbateľný v porovnaní s päťdesiat percentnou zľavou“.

Náš smiech pretína nepríjemný zvuk. Zvonček sa ozýva znova.

-„Baba otravná.“ – hnevá sa Nataša, ale z kresla sa nezdvíha.

-„Nepôjdeš otvoriť?“ – pýtam sa jej, keď sa zvonenie ozýva zasa so znásobenou intenzitou. – „Môže to byť niekto iný.“

-„Vyzerám na to, že by som čakala návštevu?“ – prstom ukazuje na svoju tvár. –„Nie som Jim Carrey, aby som zeleným ksichtom bavila okolie. Nevystrkuj sa.“ – okrikuje Inu, ktorá chce spoza záclony preveriť nevolanú návštevu. –„Stará nás určite videla v okne. Bude chvíľu otravovať a potom dá pokoj.“

Ignorujeme teda aj ďalšie naliehavé zvonenia, aj keď sa opakujú v minútových intervaloch.

-„Takže späť k tým kamzíkom.“ – vraví Ina..

-„Nie.“ – opravujem ju trpezlivo – „Späť k maľovaniu.“

-„To sme už predsa doho...“ – Ina nedohovorí. Výstražne vztýči prst. –„Nepočuli ste niečo? Zdola? Niekto volal?“

-„Žeby teta?“ – pozerá Nataša na hodinky.- „To sa mi nezdá. Ešte je omša.“

Vstáva, ide k dverám a kladie na ne ucho. – „To skôr tá striga od vedľa sem strká nos. Vie, že nezamykáme, keď sme doma. Pst.“ – prikladá si prst na ústa. – „Ak sa neozveme, tak odpáli.“

            Mlčíme. Cítim napätie ako z detských čias, keď sme sa hrávali na schovávačku. Aj kamarátky majú vážne tváre, len kmitajúce oči v zelených maskách prezrádzajú, že to cítia podobne.

            Akoby sa vrátila atmosféra z čias, keď sme v zákutiach školského dvora dusili smiech a naše školské tašky ležali pohodené v tráve. V tom čase bola naším vodcom Ina. Bola o tri ročníky staršia a to vtedy úplne stačilo na to, aby sme ju poslúchali na slovo.

            Otváram ústa, aby som dievčatám pripomenula podobnosť so situáciou spred vyše dvadsiatich rokov. Natašino dôrazné pst s prstom na našpúlených ústach ma okamžite umlčuje. Ina sa plíživým pohybom presúva k dverám za Natašin chrbát. S prehnanou afektovanosťou naznačuje tiché našľapovanie na špičky nôh s rukami vystrčenými pred sebou. S tou zelenou tvárou je Inina podobnosť s postavičkami z kresleného seriálu Scooby Doo dokonalá. Neviem si pomôcť. Rehocem sa.

-„Psst.“ – otáčajú sa ku mne v simultánnom pohybe dve zelené masky s karhavo zmraštenými čelami a s prstami na ústach. Čínske rituálne masky. To už je na mňa moc. Híkam v nezvládateľnom záchvate smiechu.

-„To je v háji.“ – naštvane rezignuje Nataša a prudko otvára dvere na chodbu.

            Dom sa otriasa štvorhlasným výkrikom. Lepšie povedané krikom, pretože výkrik je niečo, čo odznie okamžite. Môžem odprisahať, že sa Inine vlasy ježia pod kozmetickou čelenku. Môžem odprisahať, že sa ježia vlasy policajtovi stojacemu z druhej strany otvorených dverí. O jeho neprofesionálnej panike svedčí aj ten fakt, že jeho služobná zbraň leží na zemi. Ruka, ktorá ju pôvodne držala, je teraz v ochrannom geste vystretá pred ním.

-„ Po-polícia.“ – spamätáva sa druhý policajt, ktorý stojí za ním. –„Dajte ruky nad hlavu! Zachovajte pokoj! Zložte masky!“ So zbraňou v natiahnutej ruke pózuje ako vystrihnutý z amerického filmu. Jeho pohľad je fixovaný na naše zelené tváre. To bude asi dôvod, prečo si neuvedomuje, že zbraňou mieri na hlavu kolegu pred ním.

-„Čo to má znamenať?! Čo chcete? Čo si to dovoľujete!“ – kričí Nataša. Hudobný podmaz k jej výkrikom tvorí neustále jačanie z Ininých úst.

-„Polícia. Dajte ruky nad hlavu! Zachovajte pokoj! Zložte masky!“ – policajt bezchybne opakuje svoj text, čo svedčí o pretrvávajúcom šoku alebo o mozog negujúcom policajnom drile.

-„Čo tu chcete? Nemáme masky!“ – Nataša si v panike neuvedomuje, čo má na tvári.

-„Nemáme masky! Nemáme masky!“ – Ina ju podporuje hysterickým krikom, keď vidí namierenú pištoľ.

-„Zložte masky!“ – nevzdáva to policajt.

            Pokúšam sa ukazovákom zotrieť z tváre zelenú pleťovú masku. Je zaschnutá a odoláva.

            Prvý policajt sa spamätáva a zdvíha zo zeme svoju zbraň. Buď sa mu v predklone prekrvil mozog alebo má doma manželku s podobnými kozmetickými zvyklosťami. Otáča sa ku kolegovi.

-„Nemajú masky! To sú pleťové masky! Zlož masku!“

-„Ale ja nemám masku!“ – šepká jeho absolútne domotaný kolega a pre istotu si tento fakt preveruje rukou na tvári.

-„Zbraň. Chcel som povedať, zlož svoju zbraň.“ – prvý policajt si vystresovane utiera spotené čelo. Otáča sa smerom k nám trom. – „Čo sa to tu robí, do frasa.?“

-„To by som fakticky chcela vedieť.“ – odpovedá Nataša. Hlas sa jej chveje.

 

            O pol hodiny neskôr si v kúpeľni utierame umyté tváre. Ine sa ešte stále trasú ruky. Pozerám do zrkadla. Aj keď zbavené kozmetického nánosu, naše tváre sú stále zelené.

            V obývačke klesáme s Inou zničene vedľa seba na sedačku. Nataša vyťahuje z baru fľašu ginu a každej nalieva pol pohára. Obsah svojho okamžite prevracia do seba a nalieva si hneď druhý. S pohárom v ruke ťažko dopadá do kresla.

-„Zabijem ju.“ – vyhráža sa so stisnutými zubami. Je nám jasné, koho má na mysli.

           

            Ako sa ukázalo, suseda, ktorá hľadala Grétu a ktorej nikto neotváral, zazrela v okne za záclonou maskované osoby. Nelenila a ohlásila na polícii pravdepodobné vlámanie. Strážila dom až do príchodu dvoch policajtov, ktorým oznámila, že vlamači sú stále v dome.

Policajti zvonili, pričom pozorne sledovali dom. Keď nikto neotvoril, napriek tomu, že sa v okne na poschodí pohla záclona, rozhodli sa konať. Dvere domu boli otvorené. Vošli dnu.

-„Polícia! Je tu niekto?“ – zakričal prvý. Keď sa nikto neozval, pomaly a obozretne postupoval s pripravenou zbraňou hore na poschodie. S kolegom v pätách zastal pred dverami, spoza ktorých počuli tlmený šepot.

Neboli pripravení na to, že sa dvere náhle otvoria a  v nich budú stáť mimozemšťania kričiaci vo vysokých tóninách.

            Keď sa situácia vyjasnila, Nataša vyzúrila a Ina vyplakala, dohodli sme sa s policajtmi, že celú vec uzavrieme priamo na mieste ako omyl. Cítili sa trápne. Ani náhodou nechceli záležitosť rozmazávať spisovaním nejakej zápisnice. Čo najskôr opustili našu spoločnosť.

Cestou sa nezabudli zastaviť u susedy. Tam si napravili poškodené sebavedomie a starú pani si pekne podali. Vydesili ju natoľko, že im pri odchode s plačom vnucovala králika. Treba uznať, že policajti králika odmietli. Najskôr preto, že bol živý a intenzívne kopal.

 

            Neviem sa zbaviť dojmu, že v mojom živote zaberá v poslednom čase priveľa miesta polícia. Aj keď nie mojou vinou.

Cítim potrebu vniesť do svojho života poriadok. Myšlienka na reštauráciu bytu sa mi takto páči ešte viac. Ak ide o zmeny v živote, je jednoduchšie  začať s bytom, ako so vzťahmi.

            Pod vplyvom pár panákov sa ukľudňujeme. Ale len jediná vec môže priniesť úplný relax. Vlastne sú dve veci, ktoré v tomto smere fungujú. Ale sex nie je k dispozícii. Vyrážame na shopping.

 


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8