Epizódy zo života slonov 9. epizóda 2. časť

Spisovateľ/ka: Heňa | Vložené dňa: 16. februára 2014
http://citanie.madness.sk/view-46561.php

Vyzbrojené platobnými kartami a napnutou pleťou si ako tri tankové lode razíme cestu nákupným centrom. Všade sú davy ľudí. Vianočná výzdoba a nekonečné vianočné melódie útočia na zdravý ľudský úsudok a poháňajú obeh peňazí. Hypnotizujúce oznamy o akciách tomu napomáhajú.

            Nevadí mi tak odsudzovaná komerčná stránka Vianoc. Každý má predsa na výber. Ja som rozhodnutá podľahnúť nákupnému ošiaľu. Robím to vedome každý rok. Celý rok šetrím, tak aspoň raz ročne sa s babami odviažem. Lietame z butiku do butiku ako vzdušné víry. Je to ako skvelá jazda na húsenkovej dráhe. Chlapi to nepochopia.

-„Kde začneme?“ – nerozhodne sa obzerám okolo seba.

-„Z kraja.“ – velí Nataša. Berieme hneď prvý butik útokom.

            O hodinu neskôr stojíme na tom istom mieste. Za ten čas sme presnorili polovicu butikov na prízemí nákupného centra. Úlovky žiadne. Finančné zdroje nedotknuté.

-„No, žiadna sláva.“ – konštatuje Ina.

-„Možno tie šaty, čo si skúšala Paťa. Tie ako tak ušli.“ – hodnotí Nataša.

-„Strašne odvážne. A stále drahé.“ – odporujem. Aj keď odhodlaná hýriť, požadujem cenu primeranú k nadšeniu, ktoré mi nová vec prinesie.

-„Vysmädla som.“ – Nataša pátra očami – „Niekde by tu mali robiť čerstvé šťavy.“

-„Daj pokoj.“ – Ina rázne odmieta –„Naposledy ma naplo z tej zelerovej gebuziny. Je mi fuk, že je to zdravé. Chcem pivo.“ Pozerajú na mňa. Mám rozhodný hlas.

-„Aj pivo je vlastne prírodná šťava.“ – prikláňam sa k Ine.

            Nataša sa prestáva hrať na dámu a v neďalekej reštaurácii si spoločne dávame po veľkej Plzni. Spätne hodnotíme skúšané šaty, kombinujeme možné doplnky a zvažujeme ceny. Skvelý reset mozgu po prežitej traume. Posilnené vyrážame na druhý okruh.

            Zdá sa, že v týchto obchodoch je trocha lepší výber, ale prieberčivá Nataša tvrdo kritizuje každý kus. Sme z nej otrávené. Je si toho vedomá. V najbližšom bare sa plesne po vrecku a pozýva nás na Pina coládu.

            Vysoký pohár s pestrým obsahom a dáždničkom nám okamžite zdvíha náladu. Vďačne pocucávame alkohol a chválime Natašu za jej vkus. Je polichotená a kupuje ďalšie Pina colády. Po druhom pohári ju poverujeme módnym dohľadom nad celou akciou a zasa vyrážame.

            Dokončujeme prieskum prízemia. Berieme na milosť tričko pre Inu s voľným strihom maskujúcim jej faldíky. Pre mňa push-up podprsenku, vďaka ktorej majú stúpnuť moje akcie na burze telesných rozkoší. Bežne podprsenku nenosím. Ale chlapov vraj rajcuje, keď môžu rozopnúť podprsenku. Len neviem, či aj v prípade, ak pod ňou nič nenájdu.

            Nataša, jediná s prázdnymi rukami, sa ženie po eskalátore na prvé poschodie ako poľovnícky pes, čo chytil pachovú stopu. V obchode s obuvou uštve predavačku pri skúšaní hory topánok. Nakoniec si odnáša pár silonových podkolienok.

            V značkovej kozmetike robí na predavačky dojem svojimi znalosťami. Získavame množstvo vzoriek zadarmo.

            Pri nekonečnom skúšaní nových krytov na Natašin mobil sa s Inou nekonečne nudíme. Opúšťame Natašu a zakotvíme v bufete na hranolčeky.

            Konečne sa objavuje a okamžite nesúhlasne zazerá na jedlo. Tým to pokladá z výchovného hľadiska za vybavené a pažravo nám ujedá. Pivo objednáva Ina. To druhé ja. Nataša po dvoch pivách objednáva ďalšie hranolčeky. Debata naberá na intenzite. Vianočné svetielka sú farebnejšie, koledy romantickejšie.         

Začíname ľutovať, že sme niektoré kúsky nekúpili. Teraz, s odstupom času, po pivách a kokteiloch sa zdá, že sme boli až priveľmi kritické. A tie ceny tiež nie sú až tak vysoké. Vyrážame na posledný okruh.

            Tieto butiky majú fakticky skvelý výber. Usudzujeme, že aj obchodných centrách sú lepšie a horšie štvrte, podobne ako v mestách. Všade sú úžasné veci, ktoré nám fantasticky sedia na tele. Čo nie je až taký veľký problém, lebo naše telá sa zrazu zdajú bez nedostatkov. Schvaľujeme Ine tesný trikot s priečnym prúžkom. Mne, ku podivu, perfektne sedí džínsový korzet so šnurovačkou.

-„By som nikdy neverila, že ti to sadne.“ – Nataša sa malátne opiera o kabínku. Hodnotí ma mierne začervenanými očami. Obzerám si kostnaté ramená trčiace z korzetu a odstávajúcu poloprázdnu podprsenku.

-„Fakt dobré.“ – súhlasím. –„Ale do práce sa to nehodí.“

-„Dievča, ty nevieš, ako sa robí kariéra.“ – rezignovane nado mnou krúti hlavou. Potom mizne vo vedľajšej kabínke. Miesto nej sa ukazuje Ina nasúkaná v minišatách s tigrím vzorom.

-„Viem, trochu tesné. Ale super cena, z tisíc osemsto na polovicu.“ – zvŕta sa mi pred očami. Tak nejako by asi vyzeral tiger, keby žil v podmienkach hydinového klietkového chovu.

-„Čo sa rehoceš? To je to až také zlé?“ – mračí sa na mňa.

-„Blbosť. V pohode. Len som si predstavila, ako sa v tom liepaš v knižnici po regáloch.“

-„Máš pravdu. Tie naše fosílie by lapali po dychu.“ – škerí sa.

-„Myslíš tie kremačné polotovary?“

-„Presne. Plnky do urien.“

-„Jaskynné maliarky.“

-„Chýbajúce kusy aztéckeho pokladu.“

            Pripito sa chichúňame. Krútime sa pred zrkadlom ako puberťačky. Fyzikálny zákon odrážania objektov v zrkadliacej ploche nefunguje. Zrkadlia sa na nás dve sexi manekýnky. Očami láskyplne hladkám tašky so zakúpeným tovarom.

-„Aj vy máte úplne iný pocit, keď si nesiete nákup v značkovej taške než keď len v obyčajnej igelitke?“ – pýtam sa.

-„Nikdy si nekupujem šaty tam, kde ich balia do igelitky.“ – v Natašinom hlase je pohŕdavý podtón. Má na sebe provokatívne obtiahnuté šaty, ktoré zdôrazňujú jej dokonalé telo.

-„Ja hej.“ – Ina je podráždená jej snobizmom. – „Nemám na to, aby som sa obliekala len v značkovom. A vieš čo, chodím aj ku Vietnamcom.“

-„Fuj.“ – Nataša sa teatrálne striasa. – „Vieš, že tie veci môžu byť kontaminované?“

-„To je len ohováranie od konkurencie. Štve ich, že tam ľudia chodia nakupovať.“ – Ina má bojový postoj s rukami v bok.

-„Tiež si kupujem aj lacné veci.“ – nevšímam si roztržku. –„Ale keď si odnášam nákup v značkovej taške, cítim sa skvelo. Ako úspešná žena. Mám pocit, že ma aj ľudia hodnotia ináč.“

-„Isteže ťa hodnotia ináč. To kde nakupuješ, odráža tvoj spoločenský úspech.“ – Nataša mi pre väčší dôraz otŕča pred oči visačku, ktorá visí z jej šiat.

-„A ako odráža tvoj spoločenský úspech tá zľava?“ – podpichujem.

-„Kúpila by som si ich, aj keby neboli zlacnené.“

-„No to určite.“ – mrmle si Ina popod nos. Vchádza do vedľajšej kabíny a zaťahuje za sebou záves.

-„Vieš, je otázne, čo je vôbec spoločenský úspech.“ – oponujem. –„Irituje ma, čo sa dnes prezentuje ako slovenská smotánka a prominenti. Teplí kaderníci, arogantní politici a vypatlaní zbohatlíci.“

-„Zabudla si na druhotriednych hercov.“ – kričí Ina spoza závesu. -„Veľké hviezdy telenoviel.“

-„Zaujímavé, ako sa z komediantov a hercov, ktorí v stredoveku patrili k spoločenskej spodine a niekedy ich ani nepúšťali za mestské brány, za pár storočí stali celebrity.“ – adresujem otázku dvom závesom, pretože medzitým už aj Nataša zmizla v kabínke. –„Uvažovali ste nad tým niekedy?“

-„Jasné, nemám iné problémy.“ – počujem Natašino hundranie.

-„To ma nenapadlo.“- Ina vytŕča hlavu spoza závesu. –„To by sa kľudne mohlo stať, že sa naši pravnuci budú raz klaňať smetiarom alebo čističom kanálov.“

-„Tak to si pohni. V OLO robia nábor zamestnancov.“ – neodpustí si Nataša. – „Alebo si pošli žiadosť do firmy na čistenie žúmp. Dostala by si aj služobné auto. S nápisom vaše hovná  naša starosť.

-„Sedí tá veľkosť?“ – predavačka prichádza preveriť situáciu.

-„Ani nie.“ – podávam jej korzet, ktorý som si medzičasom vyzliekla.

-„Čo?“ – hučí Nataša nechápavo. Vylieza z kabíny. –„Vravím, vaše hovná...“ – zarazene pozerá na predavačku. Rýchle mizne späť za závesom. Počujeme odtiaľ dusený chechot.

Opúšťame butik stíhané urazeným pohľadom predavačky.

-„Asi sme už boli všade.“ – Ina sa pátravo obzerá dookola. V očiach má vášeň lovca.

-„Poďme ešte raz pozrieť tie šaty, Paťa.“ – ani Nataša nemá chuť ukončiť zábavu. –„Niečo mi hovorí, že v tých šatách zlomíš niekomu srdce.“

            Nechávam sa presvedčiť. Už veľmi súrne potrebujem niekomu zlomiť srdce. Vtrhávame do obchodu ako storočná voda. V rozbehu beriem šaty z vešiaka a ženiem sa do kabíny. Dievčatá sa prehrabujú v tovare, akoby tam dnes ešte neboli.

            Zhadzujem zo seba bundu, sveter a džínsy a súkam sa do šiat. Sú odvážneho strihu, obťahujú telo ako pančucha, s rafinovaným riasením na prsiach. Šaty majú obnažený chrbát až k pasu. Tie na mne obnažujú aj kus môjho zadku. Nechápavo pozerám na veľkosť. Štyridsiatka. Nadávam si do slepých a vyzliekam šaty. Vykláňam sa z kabínky. -„Ccc-cc.“ – syčím na Inu. –„Vymeň to za tridsať šestku, prosím ťa.“

            Čakám, až nájde správnu veľkosť. Tlačím si záves spredu na telo ako tógu, aby som mohla okukovať osadenstvo butiku. Nataša si primeriava dĺžku spoločenských šiat. Korpulentná pani sa urputne snaží natiahnuť elastický pás sukne pozdĺž svojho pásu. Márne. Nejaký chlap s pekným zadkom skúša sako a obzerá sa v zrkadle. Vlastne neobzerá. Pozerá síce do zrkadla, ale na mňa.

            V zrkadle sa Martinove oči vpíjajú do mojich. Otáča sa ku mne a decentne kývne hlavou na pozdrav. Tiež kývnem. Pozeráme na seba bez pohybu. Ina pohľadom zvedavo preskakuje z Martina na mňa. Bez slov mi strká šaty do rúk. Potom ide k Nataši a posunkami ju upozorňuje na situáciu.

            Martin sa pobavene usmieva. –„Aspoň vidím, o čo som prišiel.“ Sledujem jeho pohľad. Nechápavo sa otáčam za svoj chrbát. V zrkadle na zadnej stene sa odráža celá moja postava odzadu. Tenučký prúžok tangáčov nijako nenarúša dojem úplnej nahoty. Otáčam sa k Martinovi, ale ten už kráča smerom von z obchodu.

Trvalo by pridlho obliecť si sveter a nohavice. Bleskovo si cez hlavu naťahujem šaty a bežím za ním cez obchod.

-„Martin. Počkaj.“ Otáča sa pri východe z butiku. Vyzerá zarazene.

-„Martin. Nič som s tým blbom nemala.“

-„Došlo mi to.“ – vraví smutne. –„Časom. Keď som videl, ako ťa nenávidí. Nemohol by ťa nenávidieť, keby..“ – nedokončí vetu.

-„Tak prečo si sa neozval?“

-„Asi som sa hanbil. Nenašiel som odvahu.“

            Čakám, že ešte niečo povie. Vyzerá najprv zmätene, potom pobavene. Dúfam, že nájde tie správne slová.

-„Odkedy ťa poznám, máš stále problémy s obliekaním, Janková.“

            Toto určite nie sú tie správne slová. A navyše znejú alarmujúco. Pozerám na seba. Potom šokovane okolo seba. Áno, všetci to vidíme. Ja, aj ľudia prechádzajúci okolo. Pokiaľ si to niekto z okoloidúcich nevšimne sám, určite ho upozorní hučiaci alarm signalizujúci nepovolené vynesenie tovaru z obchodu. Obnažené prsia v hlbokom výstrihu šiat, ktorý patrí na chrbát. Moje bradavky sa hrôzou vztyčujú, čím ešte znásobujú moje zahanbenie. Skrižujem ruky na hrudi a prchám do kabínky. Červená až po korienky vlasov tam zmeravene stojím a vytriešťam oči do zrkadla na obraz absolútnej kravy.

-„Buď si tak blbá, alebo tak rafinovaná. Fakt neviem.“ – cez okraj závesu sa ukazuje Natašina hlava.

-„Trapas, čo?“ – škerí sa Inina hlava z druhej strany.

 

            Šaty samozrejme nekupujem. Nepotrebujem si pripomínať svoje blamáže. Na to mi stačí moja slonia pamäť. Z obchodu sa snažím uniknúť nepozorovane, s vlasmi spustenými cez červenú tvár. Intenzívne pozorujúc špičky svojich topánok. Takto sa mi darí hneď pri vchode do niekoho vraziť.

-„Po tom, čo som dnes videl, ti určite zavolám.“ – smeje sa Martin. –„Vieš človeka presvedčiť.“

            Nenachádzam vhodnú odpoveď. Len trpiteľsky privieram oči. Dva metre od nás, za Martinovým chrbtom, robia na mňa tie dve pripité kravy oplzlé grimasy. Martin otvára aktovku a vyberá z nej balíček.

-„Bol som v Číne. Spomenul som si. To máš pod stromček.“ – podáva mi ho. Dáva mi pusu na líce. -„Zatiaľ ahoj.“

            Keď kráča okolo mojich taktných a vysoko kultivovaných kamarátok, tvári sa, že nevidí ako Nataša panvou demonštruje súlož a Ina cez našpúlené pery vystrkuje jazyk vulgárnym pohybom dnu a von. S tými taškami v rukách pri tom vyzerajú ako dve kreténky.

-„Ste trápne.“ – okrikujem ich.

-„Od teba sa to dobre počúva.“ – Nataša sa konečne prestáva predvádzať. –„Vravela som, že tými šatami niekomu zlomíš srdce. Ale predstavovala som si to ináč.“

-„Čo to máš?“ – Ina je zvedavá.

-„Slona.“

-„Ako vieš? Veď je to zabalené.“

-„Proste to viem.“ – usmievam sa šťastne.

 

            Nezavolal. Bola som si istá, že zavolá, ale nie. Jediné, čím si pri chlapoch môžem byť istá je to, že sa nebudú chovať podľa mojich očakávaní. Nezavolal a to mi samozrejme pokazilo radosť z Vianoc.         

Na Silvestra sme s babami stiahli päť fliaš šampanského. Ten rok, čo sme mali za sebou, to vyžadoval. Zanietene sme o tom debatovali. Ľahostajne som sledovala nové škvrny od alkoholu na stenách. O pár mesiacov bude všetko nové. Keby záležalo odo mňa, tak úplne všetko. Nie len byt.

            Do polnoci sa nestalo nič nezvyčajné. O polnoci Ina podpálila prskavkami dvojmetrový smrek pod naším balkónom. Naďalej som mala pocit, že sa nedeje nič neobvyklé. Dokonca ani potom, keď začala požiar hasiť. Nabrala v kuchyni vodu do hrnca a ľahko sa potácajúc pod vplyvom šampanského vychrstla vodu dolu na horiaci strom. S absolútnou presnosťou zasiahla suseda, ktorý sa o poschodie nižšie tiež pokúšal o hasenie. Vyklonený z balkónu smutne pozeral hore na Inu. Tá v rukách zarazene držala corpus delikty.

            Sused vyzeral nedocenene s tou kanvičkou na kvety, ktorou chcel konkurovať Ininmu hrncu. Úporným mrkaním sa snažil zbaviť vody v očiach. Prúd vody mu spláchol prehadzovačku z lebky. Neprirodzene dlhý riedky prameň mokrých vlasov mu visel na jednej strane tváre ako odfláknuté skalpovanie.

            Keď Ina konečne vyhodnotila situáciu, vyľakane uskočila dozadu, pričom hrncom narazila o balkónové zábradlie. Hrniec jej vypadol z rúk a podľa výkriku z dolného poschodia bolo jasné, že zasiahol svoj cieľ. Apaticky som si odpila zo šampanského. Prečo by mal byť Silvester iný, ako celý rok.        

Situáciu zachránila praktická Nataša. Okamžite strhla zo seba sveter a len v podprsenke sa nahla cez balkón.

-„Pardon.“ – zamávala veselo na suseda.

-„O, to nič. Vôbec nič sa nestalo.“ – ukľudňoval ju starý pán s blaženým úsmevom. Rukou si vytieral zvyšnú vodu z očí, aby lepšie videl.

            Hrniec nám doniesol až domov a s Natašou dlho diskutoval pri dverách. Do doby, kým si ho nevyzdvihla naštvaná manželka. Medzitým starý smrek dohorel a začal nový rok.

      

 Moja viera v to, že sa Martin ozve, hasla v novom roku postupne. Najprv som kontrolovala mobil každú polhodinu, potom už len desaťkrát za deň. Trvalo týždne, kým som Martina vypustila z hlavy úplne. Mobil som kontrolovala už len dvakrát - trikrát denne. Predsa len. Keby niečo.     

               


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8