Nočná jazda

„Mal by si mu zavolať. Bude nervózny."
„Zavolaj ty. Ja šoférujem."
„Čo mu mám povedať?"
„Spýtaj sa, kde a kedy. Nemá rád dlhé reči. Najmä po telefóne."
V priehradke mobil nenašiel. Ležala tam len zbraň, ktorú - ako dúfal - nebudú musieť použiť.
„Mobil je pod sedadlom."
Keď Peter volal, hlas sa mu triasol. „Ako malej školáčke" pomyslel si Vito. Chlapec nemá nervy na takúto robotu. Chvíľami ľutoval, že ho do toho zatiahol. Začínal ho mať rád.
„Čo povedal ?"
„V piatok večer v sklade za mestom. A zdôraznil, aby sme prišli sami."
Dobrý výber. Sklad je zvukotesný; mohlo by sa tam stať kadečo bez toho, aby to spôsobilo rozruch. Možno to nedopadne dobre.

Cestovali už vyše siedmich hodín. Vito občas sledoval Petra; čudoval sa, že môže tak kľudne spať. Aj jemu by sa spánok zišiel. Do skladu je to už len pol hodiny. Hlava mu klesala. Siahol po balíčku cigariet...

Peter sa strhol.
„Prešiel si zver?"
„Kiežby" prehodil Vito a vybehol z auta. Peter ho po niekoľkých sekundách nasledoval a našiel ho skláňať sa nad nehybným chlapcom. Mohol mať tak 15 rokov. Presne ako syn, ktorý ho čakal doma.

„Myslíš, že je po ňom?" spýtal sa hlasom roztrasenej školáčky.
„Určite."
„Musíš niečo urobiť!"
„Neurobím nič. Máme prácu."
„Nemôžeme ho tu nechať. Zavolaj záchranku."
„Ak prídu, dovedú aj políciu. A čo myslíš, že nám povedia na biely prášok v kufri ? To nie je múka, kamarát."
„Nenechám ho tu" zvrieskol Peter s plačom a rozbehol sa k autu.
„Vieš toho príliš veľa a nezvládaš to." začul Peter spoza chrbta. Rýchlo otvoril priehradku - Vito sa zbláznil - ale bola prázdna.

Chladná hlaveň pištole sa mu oprela o hlavu.