Vtedy

     Vtedy sme chodili mestom a vnímali farby - červenú, tmavšiu - potom akúsi bledú a modrú, takú jasnú ako nebo. A stromy boli šišaté, jemne sa vlnili vo vetre. Chvíľu sme stáli a videli, bola tam aj zelená a ešte teplá hnedá - taká príjemná. Ty si sa usmievala a zuby boli celkom biele, ústa ako višňa. Potom kdesi v hranatých chodbách, pootvorené dvere krémové, akoby rozliaty mandľový puding a kedˇsme vstúpili ten v bielom len povedal - " bohužialˇ". Tíško si plakala a ja som civel oknom von, tam niekde za obzor, kde už pomaly začínala šedá. To všetko som vtedy naozaj videl, no teraz viem, že ani v tejto tmavej tme sa človek celkom nestratí.