PÁD NA DELPHINUS 2/5
http://citanie.madness.sk/view-4719.php
Rasalas ho odviedol do výťahu a potom do nejakej chodby podobnej ako ostatné, ale Gabriel mal zasa pocit, že to je predsa iná ako tie, ktorými už prechádzal. Cesta výťahom bola o čosi dlhšia. Rasalas zadal príkaz dopraviť ich do haly „78C3“.
Nikoho v chodbe nestretli, ale asi bolo normálne, že prvého návštevníka z minulosti v histórii len tak nevypustili medzi ostatných.
Gabriel kvôli nervozite znova cítil nutkanie rozprávať, lenže Rasalas mal na tvári neprístupnú kamennú masku a hľadel priamo pred seba. Ak by bol k sebe úprimný, musel by pripustiť, že tento, asi 30ročný muž, mu nebol veľmi príjemný.
Zastali pred čiernymi dverami.
„Tvoja kajuta,“ povedal Rasalas a stlačil malý zelený gombík, nad ešte menším čiernym, pri dverách.
Dvere sa bez zvuku odsunuli.
„Nie si člen posádky, takže zatiaľ nie je možné zariadiť, aby sa dvere otvárali iba po skenovaní tvojej tváre. Rovnako, zeleným tlačidlom, otvoríš dvere aj zvnútra.“
„Na to by som vážne neprišiel!“ takmer nečujne zamrmlal Gabriel a vošiel dnu.
Rasalasove oči sa rozšírili prekvapením, keď sa k nemu Gabriel otočil čelom a zostal stáť.
„Chceš byť...želáš si byť...sám?“ trocha neohrabane sa spýtal.
„Áno,“ vydýchol Gabriel. „Prosím. Ja...myslím, že sa upokojím...iba osamote.“
Rasalas o krok ustúpil. Zdalo sa, akoby sa mu mierne uľavilo. Gabriel ho nechcel mať pri sebe. Tento strojený muž mal evidentný problém s nadväzovaním medziľudských vzťahov.
„V chladiacom boxe je zaiste nejaké jedlo a nápoje,“ informoval ho Rasalas.
Jeho oči tekali zo strany na stranu. Chvíľu nevedel, ako ďalej.
„Mimochodom, len pre tvoje zorientovanie, je osem hodín večer. Ďalej sa riadime pozemským časom.“
„Fajn. Tak dobrú noc,“ – nasilu sa pousmial Gabriel.
Rasalas mu úsmev neopätoval.
„Dobrú noc.“
Sám stlačil gombík a dvere medzi nimi sa zasunuli.
„A ďakujem, že ste mi poskytli možnosť zamknúť sa vo svojom...byte...či čo to je!“ urazene odvrkol Gabriel a obrátil sa do kajuty.
Najprv zostal aj naďalej stáť pri dverách a celý nesvoj sa rozhliadal po priestore.
Aj tu boli steny nepríjemne tmavé, ale stropné svetlo, tentoraz okrúhle (asi 20 kruhov po celom strope) kajutu dokonale presvetľovalo.
„Budúcnosť,“ povedal sám pre seba a hľadel na jednoduchú čiernu pohovku bez bočných opierok, ale s oblúkovitým zadným operadlom. Pri nej stálo podobné kreslo. Pred pohovkou stál malý okrúhly konferenčný stolík z mliečneho skla.
Na ňom akási úzka škatuľa s tlačidlami. Možno telefón – napadlo mu – ale bez slúchadla.
Televízor nenašiel, ale bolo možné, že práve škatuľa je nejaký projektor. Hneď si bol istý, že väčšiny vecí sa tu radšej ani nedotkne.
Čím sa zaslúžil byť jediným, kto má možnosť zbadať svet, ktorý nikdy nemal spoznať?!
Opatrne hlavu otočil napravo.
Nie, nejde predsa o vyšší dar. Ak by oň išlo, zriekol by sa ho. Hneď!
„Budúcnosť,“ zopakoval si.
Ale slová mu nezvyšovali, už aj tak príliš vysoký, srdečný rytmus. Buď to jeho myseľ už prijala...alebo to práveže stále nedokáže pochopiť v plnej miere.
Napravo bol lesklý polo kruhový pult z tmavošedého materiálu. Za oblúkom stál rovnako šedý obdĺžnik. Žeby chladiaci box? Teda chladnička? Skrinky s mliečnym sklom, okrúhle umývadlo s tlačidlami namiesto kohútikov, lenže žiadna mikrovlnka, ani pult na ohrievanie jedla, nič na reálnu prípravu pokrmov.
Povzdychol si a odvážil sa vstúpiť viac do kajuty. Zvesil si z ramena tašku a hodil ju na pohovku. Bojazlivo si na ňu sadol. Zdalo sa mu, akoby išlo o obyčajnú koženku.
Zopár sekúnd sedel ako na ihlách a obzeral sa ďalej.
Celou miestnosťou sa niesla vlna čírej pragmatickosti.
Za pohovkou pri stole stála tmavá plastová polica plná tenulinkých dosiek. Nedokázal ich nikam zaradiť. Keď na dosky v policiach hľadel, cítil, ako sa mu opäť zdvíha adrenalín.
Tento krát už si nezopakoval nahlas slovo „budúcnosť“, pretože by už pravdepodobne zafungovalo.
Na náhly popud sa vrhol k svojej taške a vytiahol z nej cigarety. S trasúcimi sa rukami si jednu vložil medzi pery.
Nervózne sa obhliadol ku kuchynskému pultu. Na jeho strane sa nachádzali dve podlhovasté okná. Okamžite od nepravidelného jagania sa za nimi odtrhol zrak.
Zúrivo sa hrabal v taške a hľadal zapaľovač.
„Makety! Makety! Obyčajné MAKETY!“ mrmlal si s cigaretou, snažiac sa presvedčiť samého seba.
Viac do okien nepozrel. Zatiaľ pohľad do diaľav kozmu skrátka nezniesol.
„To nie je možné!“ zhúkol a zúrivo od seba tašku odhodil.
Zapaľovač jednoducho nemal.
Zobral cigaretu medzi prsty a s hlbokými labužníckymi vdychmi si ju obtieral o nos.
Popritom si uvedomil, že v stene oproti oknám je dvoje ďalších dverí. Keď už nič iné, aspoň si cigaretu znova vložil medzi pery a cumľajúc filter k jedným pristúpil.
Stlačil, teraz modrý, gombík a odsunuli sa. Pred ním sa objavila veľká, perfektne ustlaná posteľ bez rámov. S tmavo-fialovým povlečením. Stenu pri nej zakrývali biele plastové dvere tiahnuce sa po celej dĺžke miestnosti. Váhavo stlačil gombík pri konci.
Dvere sa otvárali. Jedna polovica odhalila zrkadlo, druhá rovné vešiaky s radom odevov v pastelových farbách.
Pristúpil k nim a energicky sa v nich hrabal. Veľkosti boli rôzne. Full servis – pomyslel si. Svetlé farby boli prevažne zelená a modrá a všetko malo neodmysliteľné stojačiky. Azda každý odev na tejto vesmírnej lodi mal ako samozrejmosť vysoký golier.
„NIKDY!“ prskol, až si takmer vypľul cigaretu.
Nechal skriňu zasunúť a vrátil sa do hlavnej časti. Radšej nech sa na ňom oblečenie rozpadne, ale nikdy si hrdlo nezovrie v prísnom zelenom golieri.
Ďalšia miestnosť bola asi kúpeľňa. Akosi sa mu ju nechcelo skúmať, hoci bol od prírody zvedavý jedinec. Obával sa však, že nájde čosi tak zložité a pregombíkované, že si nakoniec ani nevyčistí zuby.
Zobliekol si tmavomodrú mikinu a hneď letela na pohovku k taške.
Prehrabal si rukou svetlé vlasy.
Zrazu nevedel, čo ďalej.
Znova mu pohľad padol na rady tenkých dosiek v rôznych farbách za pohovkou.
Chvíľu ich, premieľajúc v ústach cigaretu, pozoroval. Nakoniec sa svojej zvedavosti poddal.
Prešiel k polici a vysunul prvú dosku.
„GALAXIE A ICH ROZNORODOSŤ : Gatria Theovová“ – znel decentne prevedený nápis na čiernej doske.
Zasunul ju a len tak náhodne vysunul ďalšiu.
„STRUČNÁ HISTÓRIA ČASU : Stephen Hawking“
Neveselo sa pousmial.
Čím viac titulov si prečítal, tým jasnejšie chápal, že ide o knihy. O čisto náučné knihy.
Teda...prinajmenšom o obaly kníh – pomyslel si, keď jednu, bordovú s čiernym nápisom, vytiahol celú a rozhodol sa s ňou usadiť na pohovku.
„VŠETKO, ČO VIEME O HVIEZDACH : prof. Alderamin Dios“
Pozeral na dosky a rozmýšľal, čo má robiť. Mýlil sa? Ako to môže byť kniha, keď nemá žiadne strany?!
Otvoril dosky. Boli prázdne. Udivene nadvihol obočie.
Vnútro dosiek bolo na ľavej strane biele, až na malé čierne okno v ľavom hornom rohu. Na pravej strane bolo zasa celé čierne. A v dolnom rohu pravej dosky zbadal malý štvorec z červenej fólie.
Podsunul si pod seba nohy a usadil sa pohodlného tureckého sedu.
Bojazlivo na štvorec priložil prst.
Ozvalo sa slabé – „CINK“- ale on sa šklbol, akoby bolo oveľa prenikavejšie.
Tmavá strana sa rozžiarila ako obrazovka. Vlastne...teraz už rozumel. To BOLA obrazovka!
Na čiernej ploche sa objavil biely text ako keby zapol počítať, čo pravdepodobne aj spravil.
Nad červeným štvorcom sa objavila hrubá červená šípka. Keď ju stlačil, text zmizol a nahradil ho text nasledujúcej strany. Zároveň sa v čiernom okienku na bielej strane objavil číselník ako na tlačidlovom telefóne, ktorý mu umožnil okamžite prejsť na zvolenú stranu. Na displeji zatiaľ blikalo konečné číslo, ktoré bolo 252. Odvážil sa hádať, že ide asi o výsledné číslo strán „knihy“.
Gabriel si ani neuvedomoval, ako ho kniha zaujala a v krátkom čase doslova pohltila. Azda aj preto, že odpútala jeho pozornosť od skutočného vesmíru, ktorý bezhranične obkolesoval Delphinus. Hľadieť do knihy, znamenalo nehľadieť nikam inak.
Začítal sa, uchvátený sprievodnými obrázkami, ktoré zo strán pred jeho očami vystupovali, akoby mal na nose okuliare pre 3D film.
Veľmi rýchlo odhalil, že ľudia jeho novej súčasnosti dávajú svojim potomkom mená podľa hviezd.
Veliteľ Enif niesol meno podľa hviezdy v súhvezdí Pegas.
Iné meno doktorky Heky bolo Lambda Orionis a jej domovom bolo súhvezdie Orión.
Tajne dúfal, že Rasalas bude nejaký vyhasnutý kráter, ale jeho druhé meno znelo mí Leonis a bol zo súhvezdia Lev.
Nič už v ten vesmírny večer nejedol, do okien ani nepohliadol, akoby na neho pohľad na skutočné hviezdy mohol zoslať kliatbu, slovom „budúcnosť“ sa už nestrašil. Študoval hviezdy iba v knihe, až kým na pohovke nezaspal.
Snívalo sa mu o ohnivom chvoste kométy, ktorá sa okolo neho spaľujúco ovíjala, až kým ho nezoškvarila na uhoľ.
*********
A Delphinus si ďalej brázdil vlny atramentového vesmíru, bez ohľadu na to, ako si Gabriel ráno, keď sa zobudil s tenkou knihou na bruchu a cigaretou prischnutou k hornej pere, želal, aby bol včerajšok iba fantastickým snom.
Zvládol šialený kúpeľ v niečom, čo vyzeralo ako telefónna búdka. Študoval tlačidlá s detskými vyobrazeniami ovocia, až nakoniec stlačil citrón a zahalila ho vlhká teplá para, po ktorej sa cítil ako sterilne čistý, navoňaný chodiaci...citrón. Zuby si vyčistil a oblečenie na seba navliekol svoje. Potom už nevedel, ako stráviť deň.
V spálni objavil hodiny s projektorom, ktoré na stenu premietali čas 9:47, to jediné, čo mu napovedalo, že je vlastne doobedie.
Knihy, jeho jediná záchrana a to kým bol doma, veľa nečítal, ho nakoniec opäť pritiahli do hlavnej časti. Keď prechádzal k pohovke, zrazu sa kajutou ozvalo jemné cinkanie pripomínajúce zvonkohru vo vánku.
Podlomili sa mu kolená a ťažko na sedačku dopadol.
„Spamätaj sa! Privodíš si infarkt!“ pokarhal sa.
Vtedy sa odsunuli dvere a do kajuty s pozdravom vchádzal Rasalas, čo ho nepríjemne zarazilo. A nebol sám. Za ním kráčala žena, ktorú okamžite spoznal. Mala krátke červené vlasy pôsobiace, akoby sa dostala do silného vetra. Asi 26-27 rokov.
Rasalas mal uniformu, ale ona, hoci už vedel, že je z veliteľského tímu, mala na sebe pastelovo fialové šaty s dlhými, do mierneho zvonu sa rozširujúcimi rukávmi, na gombíkmi samozrejme vysoký golier a so sukňou tesne pod kolená.
„Gabriel, ako si sa vyspal?“ zdvorilo sa ho spýtal Rasalas, opäť však váýny.
Gabriel si spomenul, ako ho nazval muzeálnym kúskom. Možno Rasalasa predsa len fascinoval, ibaže ho ani tak nepovažoval za človeka, ako skôr za starobylú sošku z vitríny.
Veď ani len nečakal na jeho odpoveď.
„Veliteľ nás požiadal, aby sme sa o teba starali a robili ti spoločnosť po celý tvoj pobyt na Delphine,“ vysvetlil a rukou jemne ukázal na červenovlasú ženu. „Predstavujem ti Merope. Odteraz sa so všetkými otázkami a požiadavkami môžeš obracať na nás dvoch.“
Merope k nemu pristúpila a usmiala sa. Nie slabo ako Heka, ani strojene. Skrátka...sa usmiala.
„Podala by som ti ruku, ale držím v nej tvoje raňajky z jedálne.“
Gabrielovi napadlo, že by ho nebavilo chodiť si po každé jedlo do jedálne. To už by sa radšej naozaj naučil variť.
Merope držala plastový obedár.
Gabriel zaujato hľadel na jej vlasy. Pri nej nemal pocit, že musí mlčať, aj keď je nervózny. Bola iná. Iná, ako ženy, ktoré videl za veliteľom, ako doktorka Heka. Nebola nenápadná. Jej pery mali bordovú farbu. Jej oblečenie bolo evidentne civilné. Prichodila mu ako malý rebel.
„Panebože, Merope,“ – podozrievavo na ňu žmúril. „Kde ste zohnali gel na vlasy?“
Merope sa zahľadela na jeho strapaté, ešte vlhké svetlé vlasy a zasmiala sa.
„Gel na vlasy? Prinesiem ti vedrá gelu, ak chceš.“
Sadla si do kresla a položila jeho jedlo na stôl.
Rasalas si teda musel sadnúť k nemu na pohovku.
Gabriel sa na ňu pousmial. Bola prvým človekom, ktorý naozaj vyzeral dokonale futuristicky.
„Hm...Merope...Nemáte náhodou niečo so súhvezdím Býk?“ povedal, prekvapený, že si to pamätá.
„Som členka otvorenej hviezdokopy Plejády,“ pobavene doplnila Merope.
„Gabriel asi nie je žiadna hviezda, že?“ podotkol a otvoril plastový obedár, pretože jej prirodzenosť mu dodala chuť do jedla.
„Gabriel je hlavná hviezda celého Delphina,“ ľahko s ním konverzovala. „Žijeme tu spolu bez možnosti vyhnutia sa jeden druhému, nemôžeme si zatajovať novinky. Všetko, čo sa týka napríklad mňa, sa týka aj ostatných. Informácie o chlapcovi z minulého tisícročia sa rozšírili rýchlosťou svetla.“
Vo zvnútra ohriatej škatuli ho čakala nejaká pomletá masa pripomínajúca mäso a zeleno-modré listy.
„Čo mi pripomína,“ – znechutene obedár zatvoril, vrátil ho späť k vážnejším veciam. „Ako je možné, že sme na vesmírnej lodi? Prečo nie sme na Zemi? Kam ideme?“
Merope náhle stratila úsmev. Chvíľu bola napätá a bezhranične dospelá, ako všetci ostatní. Vymenila si pohľad s Rasalasom a iba tým Gabrielovi pripomenula jeho prítomnosť. Jemne na Rasalasa kývla hlavou.
„Nie sme len my,“ – obrátil k nemu tvár. „Nie je iba Delphinus. Za nami je dlhočizný záves podobných vesmírnych lodí s ľudskými posádkami. Naša rasa je kočovná. Máme domov všade a nikde, ale predovšetkým tu, v útrobách lode.“
„My nie sme kočovná rasa!“ zmätene namietal Gabriel. „Náš domov je Zem!“
Niečo v jeho tóne mu privodilo skľúčenosť.
„Zem bola zničená, Gabriel,“ – začul Meropin hlboký hlas.
S trhnutím sa k nej obrátil.
Zostávala vážna. Ak je to naozaj takto, chápal, prečo jej tmavé pery stratili príčinu usmievať sa.
Modré oči sa jej zahmlili zamyslením.
Nemusel sa zhrozene spýtať: „ZNIČENÁ?!“ – otázka mu vyvstala z tváre.
Merope pomaly pokračovala.
„My sme si ju zničili, Gabriel. Celé generácie ignorovali ropné škvrny, znečistenie ovzdušia, ozónovú vrstvu, zväčšujúce sa a všetko zamorujúce skládky odpadu, až kým nebolo neskoro na akékoľvek kroky pre záchranu. Zem začala umierať. Voda bola toxická, slnečné žiarenie smrteľné, vzduch čoraz nedýchateľnejší. Prekročili sme hranicu, z poza ktorej už nebolo cesty späť.“
Na chvíľu sa odmlčala, aby ho nechala vstrebať a precítiť svoje slová. Hľadel jej do očí, pery mal pevne stisnuté a bradu trocha nakrčenú ako dieťa pred plačom.
Neplakal, samozrejme. Ale bol prekvapený, aký silný zármutok v ňom vyvolali vlastné spomienky na modrú oblohu, tyrkysovú hladinu vody trblietajúcu sa pod slnkom a na samého seba, ako občas zahodil obal z čokolády na zem a netriedil odpad.
ZEM. Nikdy k nej nemal ohľady. Akoby ju prvýkrát bral ako takú na vedomie až teraz. Keď ZEM neexistovala.
„Tak ste odišli?“ – prelomil ticho.
Hlas mu znel akosi priškrtene.
„Zem už nebol miestom, kde by sa dalo žiť. Stala sa umierajúcim miestom, s ktorým sme umierali aj my,“ povedala Merope. „Odísť bola nutnosť. A tak už 500 rokov cestujeme. Našou novou Zemou sú lode a zdrojmi na prežitie všetky ostatné planéty. Každú planétu, ktorú objavíme, zmapujeme a odčerpáme všetko, čo nám môže poskytnúť. Takto nám niekedy zásoby vydržia aj na 30 rokov. Niekedy máme núdzu a treba konať rýchlo, bez ohľadu na to, či je, alebo nie je, planéta obývaná. Preto sme sa s niektorými rasami dostali do vojny. Čo niekedy značne zdrží naše putovanie.“
„Kradnete?!“ – Gabriel sa náhle rozhorčil. „Vysávate jazerá pred chatkami?! To je ale... parazitujúce!“
Merope pohodila ramenom a niečo na ňom jej plné pery opäť rozťahovalo do úsmevu.
„Nikdy žiadnu rasu neoberiem o všetko!“ – vstúpil do toho Rasalas a bolo z neho cítiť, že obhájiť ich počínanie je pre neho dôležité. „Pokojne by nám mohli vyjsť v ústrety a poskytnúť malú pomoc. My by sme to spravili, keby sme neboli práve tá obmedzená strana!“
„No iste! Presne tak, ako sme nevypľúvali žuvačky medzi kvetiny!“ zafrflal Gabriel a zrazu si uvedomil, o čom sa vlastne rozprávajú.
Vyskočil na nohy a rozrušene odstúpil od pohovky, aby videl na oboch.
„Moment, o čom točíme?!“
„My ničím netočíme,“ – prekvapil sa Rasalas.
„Točíme o INÝCH rasách?!“ uchvátene zo seba vyrazil.
„Netočíme,“ – Merope pokrčila ramená.
Obaja k nemu vytáčali hlavy.
„Rozprávame sa o mimozemšťanoch?!“ skríkol a rozhodil ruky.
Aby svoju otázku podčiarkol, natiahol na sebe tričko so sivou hlavou mimozemšťana.
Merope do vzduchu pichla ukazovák.
„Podobná rasa skutočne existuje,“ podotkla.
„Ibaže v očiach nemajú listy,“ sucho skonštatoval Rasalas.
„Majú výšku 3 metre. Doteraz nerozumieme, prečo ich ľudia mávali zafixovaných ako trpaslíkov,“ pokračovala.
„Požičali sme si od nich nejakú flóru,“ doplnil Rasalas.
„Neboli veľmi potešení,“ – zaškaredila sa Merope.
„Loď Musca zostala načisto nepoužiteľná.“
„Neskutočné!“ vydýchol Gabriel.
Rozrušenie ho primälo prvýkrát sa obrátiť priamo k oknu v kajute.
S rozšírenými očami sa približoval k povrchu okna, až kým sa na priehľadnej stene nezačínal ukazovať jeho prudký dych.
A zrazu cítil, ako z neho nadšenie razom opadá.
Čierňava nemala hranice, nemala deň a noc a toto poznanie mu zasa stislo hrdlo.
Delphinus bol doslova zaplavený tmou a temnotou nepresvetľujúcich hviezd, až sa divil, že sa netopia, že im pľúca nepraskajú tlakom, že je možné žiť, dýchať, chodiť, milovať v tejto frustrujúcej nikde nekončiacej ničote.
„Môžem?“ – vnútorný strach mu náhle rozptýlil Meropin hlas.
Obrátil sa k nim. Obaja stáli. Merope so spýtavým pohľadom, ktorý vysielala smerom k nemu, naťahovala ruku k jeho taške.
„Nie,“ stroho odvetil.
Merope ruku stiahla, ale vyzerala, že jeho odpoveď neočakávala.
„Ide o ľudskú zvedavosť a samozrejme, aj o seriózny historický výskum. Veliteľ si to želal. V tvojej taške sú zaiste veci bežnej potreby. Pre nás sú to však nástroje, ktoré by sme radi preskúmali. V použiteľnej a tak, aspoň pre teba, súčasnej podobe, ich nemáme možnosť držať v rukách.“
A znova sa naťahovala k taške.
Gabriel sa zamračene vracal späť k pohovke.
„Povedal som – nie! Nenechám vás, aby ste sa hrabali v mojej taške. Je to moje súkromie“ – schmatol jej ju z pod ruky a trucovito si ju priložil k hrudi. „Mimochodom, to jediné súkromie, ktoré mám!“
„Nie je dôvod hnevať sa,“ laxne prehodil Rasalas. „Iba si ju na chvíľu požičiame.“
„A ja si dnes večer požičiam vašu kajutu!“ nedal sa. „Ale iba na chvíľu!“
„Môžeš byť prítomný, keď budeme skúmať obsah tašky,“ navrhla Merope.
„Hviezdokopy nerozumejú slovu – nie?!“ celkom nečakane mu vybehlo z úst.
Okamžite si uvedomil, že to asi nebola najprijateľnejšia poznámka.
Zbledol a o krok odstúpil.
Rasalas sa urazil, čo bola prvá pohnútka, ktorá sa mu zrkadlila na celej tvári.
Merope najprv iba zdvihla obočie, ale nakoniec sa zasa iba pobavila.
„Nemaj obavy“ – ukázala na seba. „Táto hviezdokopa už pochopila.“
Gabrielovi sa aspoň trocha uľavilo.
Mal som pravdu. Malý vesmírny rebel – pomyslel si.
„Chceš aby sme ti ešte robili spoločnosť?“ nevábnym tónom sa spýtal Rasalas. „Môžeme sa ešte porozprávať o...“
„Budem si čítať,“ prerušil ho Gabriel.
„Tamtá vec na konferenčnom stole je video projektor s nespočetným množstvom dokumentárno-náučných filmov,“ – Merope mu konečne objasnila záhadu skrinky na stole.
„A niekedy sa ja zabávate?“ – Gabriel sa nedokázal zbaviť podpichujúce sa nálady.
Neodpovedali mu.
Rasalas vyzeral, že nie. Merope, že áno.
„Tešilo ma,“ – usmievala sa Merope.
„O jedlo sa ti postaráme,“ utrúsil Rasalas.
Obaja už mierili k dverám.
Keď sa za nimi zasunuli, Gabriel, s taškou stále pritisnutou k hrudi, ťažko dosadol na pohovku.
Ak skrinka na stole nie je super moderný telefón, ako by si s nimi mohol v prípade potreby spojiť? Keby sa napríklad začal dusiť hnusným jedlom a potreboval by, aby mu ho niekto vytiahol z hrdla?!
Stiesnene sa začal obzerať po kajute, s tušením, že ho pravdepodobne sledujú.