Vyhorená sírová hlavička

Na vlakovej stanici

pon vedenie

opínajú mnou pocity.

Nič hlasné, len umlč kričanie

tanca vetra

po hranách

tvojho spektra.

Tešíš sa, že spíš.

Zobuď sa ma,

zdvihni viečka sama.

Predsa, vidíš?

Listy ako klam,

obrazy

výrezy zo sna.

Už zvieraš ruky v dlaň.

Znova sa posaď,

otvor päste.

Poháre k perám usaď,

chody postupne neste.

Niet komu rozpovedať,

že takto si nechcel mať.

Kde ste?