Stay away

Kiež telo je odraz ducha

vždy keď ťa vidím

mlčky dúfam

–

Nedávno,

stúpajúc do stôp stáda, s hlavou do veže, na ktorej lešenie rástlo ako ráno, prešla si vôkol, naoko nevšímavo. Ja som mal v tvári ticho. Čo ma sužovalo?

-

To tiene,

chlad z okien a ľudí, útrpné šprinty do životov, od snov a od prírody, v ktorej jedine cítim priamočiarosť nahoty, odtieň šťastia v boji.

-

Čítal som v tvojej chôdzi nechuť riešiť vonkajšie vnemy. Azda bol pre teba celý priestor vôkol profánny. Odkvapy s holubmi, pod nimi ľudia s osratými hlavami, obraz stečený do jedinej nesmiernej farby, ktorá sa lepí na sny.

-

Som ľahký, bez slov kráčam v krokoch predkov. Len kúsok sa vzdialiť, zabudnúť virvar v košiari, umyť sa výdychom, rytmickou modlitbou tela. Byť chvíľu iba zvieraťom, v zmysle: nebáť sa, kráčať len tak bez zmluvy na budúce plodné myšlienky. Nedať si jazyk priviazať o struny, hrať pálčivo, nežne, s vôľou pre druhých. Myslieť si pri tom: tak to cítim.

-

Nie, necítim, vnímam len úzky vid dôsledkov a ja, ich záhradník, nie som

nikým. Možno kresadlo, krieda, tikot rána, klopanie na rov v zovretí ohlávky..

-

Azda sme v skutku takí priestranní, že nie je možné nájsť opraty? O to viac nestratiť smer, keď vlastne nie je žiadny cieľ.

Veď nie je kam sa náhliť. V spánku sa neskvie žiadny prečin, vtedy sme všetci dobré deti, tváre čistých úsmevov, pramene sviežej reči.

-

Tak ako jemný záchvev tvojej pery, prijal som dačo od všetkých, s ktorými cestou domov riešim

nálezy črepín ich zrkadiel a cenín.

–

skulptúry bytostí

čírych hladín

roztápam dotykom

-

dotykom vrelým