S Agátkou v daždi

Zachcelo sa mi spomenúť si na teba malú,
na naše spoločné potulky,
ako sme zakaždým vedeli zísť z cesty
a za sídliskom v mihotavom luhu sa zviezli
bahenným toboganom z briežku
ktorý nás prekvapil,
zvoľnili krok až na nivách,
v odore z redukčných staníc.

Zachcelo sa mi pospomínať 
ako si tiahla morským brehom
zaujatá len penou
a trhala na ňom kvety pre každé slnko
ktoré ťa mohlo čakať na konci;
alebo bol dážď a na spŕchnutom
ihrisku si s farebnými autami  
sama uviazla v piesku;

zachcelo sa mi spomenúť ešte iné veci:
naše jesenné načúvania radiátorov,
náš obraz kontemplujúcich mníchov na stene
a cvendžanie jarných vodovodov za ním;
žiadalo sa mi povedať, nemusí
sa šetriť zásobami sĺz -
keď prší.

Avšak chcela si ísť,
tak sme len chvíľu pozerali
ako v nehybnom vzduchu plachetničky
provami pijú moknúcu vodu.