Obuvník

V meste žil obuvník, v domčeku s drevenou strechou.

Presedel večery pri ohni, so psom, ktorý mu s ľútosťou lízal narobené ruky, brušká prstov boľavé od ihiel.

Ráno ho budil brechotom. Na stolíku pri posteli dúšok čírej vody, potom mu nalial mlieko a usmial sa do dverí na prvých návštevníkov. (nikdy ich nebolo málo)

Keď šil, všetko stíchlo, len v jeho dychu niečo ševelilo.

Nikdy sa neriadil nákresmi, len strihal a šil, ako mu srdce hralo. Často bol tichý ako mím, každý pohyb bol gestom hlbším ako slovo.

Obuv, čo šil, bola dielom. Raz papučky ako obláčik, raz čudné topánky v tvare klepiet..

Jeho dom bol posypaný topánkami všetkých foriem.

(zvláštne, že nebol nikdy bohatý, premietal nejeden zvedavec)

A nikdy žiadne nepredal.. páni.. to je čudné, vraveli ľudia, keď sa vracal od mamy.

Denne s ňou jedával, mlčky stále to isté. Potom sa vytratil do záhrady a vnímal šumenie topoľov nad potokom. Bolo tu prítmie aj na poludnie, čelo mu prikrýval košatý krík, do výšky nôh kvitol orgován. Bolo už takmer letne, teplý vzduch tlačil žiaru do okien, pod rímsou bzučali osy a z hniezda piskľavo vykúkalo neoperené vtáčatko.

Keby ho niekto videl, ako sa zadíval do vône diaľky. Ťahal ho les, do svojich mĺkvych dolín.

Už dávno chcel odísť, on a pes a všetko čarovné okolo neho. Držali ho tu len topánky, radostné tvorenie, obed s mamou.

No v ten deň prišla za ním do záhrady. Skúmavo vošiel do jej vlasov, niečo sa chvelo. Celkom nebadaný šansón opustených.

„Čo sa stalo?“ Neisto vystúpil.

„Zajtra odídem“, zmiernila ranu pohladením. „A už ťa neuvidím, nie takto a už sa ťa nedotknem“. „Ale moje šťastie sa neminie, ty ho spečatíš, ak moje srdce neklame.“

Chvíľu sa tváril nechápavo a potom zaslzil. Slová boli zbytočné. Dlho sa dívali do očí, celkom uzmierene sa objali a nehybne čakali, kým to príde.

Ráno sa obuvník zobudil na smutné brechanie. Pes ho fúzikmi šteklil po tvári, no on stále zadumane ležal, vedel, že aj keď je ráno, jedno slnko vyhaslo. Ešte mal v pamäti posledné objatie, jediné, čo ju poznal.

V skutočnosti to nebola jeho mama, bola však jediná, ktorú poznal. Na prsiach zbadal zelené vlákno jej svetra a hneď vedel, že musí ísť. Bolo to znamenie. Nie len to vlákno, čokoľvek. Všetko ho posielalo na iné miesto. Cítil, že pre neho tu už nie je...

Keď ako dieťa prišiel, nevedno odkiaľ, spoznal tu lásku, všetko potrebné a milé jeho náture. Bolo mu dobre, až do doby, keď zmužnel. Vtedy viac začal vnímať rozdiely, ľudské problémy mu boli neznáme. Časom sa začal strániť ľudskej hystérie, upustil od slov a začal sa prejavovať rečou prstov, ušľachtilosťou svojho remesla, svojim sústredeným citom.

A žena mu bola matkou, strážcom. Mlčky vnímala ozveny jeho pohľadov. Cez neho chválila slnko, vietor, sneženie, všetko čo pred ním vyznalo svoje čaro.

Teraz je malý ako keď prišiel.

„Bez mamy slabnem,“ na chvíľu si pomyslel. Potom ho znova šteklil pes, tiež trocha posmutnel.

„Teraz som ako nový,“ vravel si a vystrel údy. „Musím ďalej“!

Navečer vykopal jamu, do ktorej pochoval neznámu ženu, jemu najbližšiu. Na hruď jej položil verše, ktoré mal pri sebe, odkedy prišiel. Nikdy im nerozumel.

ticho je strom

buď s ním a on ťa zakryje

miluj ticho

vznešene do neho pošli svoje trápenie

Potom odišiel domov a zaspal, bezsenne. Ráno mu bolo všetko cudzie, obul si najlepšie zo svojich topánok, zabalil potrebné a so psom sa stratil do hory.

Už ich nikto nevidel.