Vrana s bielym perím (1.kapitola)
Spisovateľ/ka: Simona Hanušovská | Vložené dňa: 9. júna 2014
http://citanie.madness.sk/view-47592.php
http://citanie.madness.sk/view-47592.php
Nový (starý) život
Po roku a pol idem znova do školy! Je to neuveriteľné, ale teraz sa cítim oveľa lepšie. Je malá šanca, že ľudia, ktorí prežijú tento stav nemajú žiadnu ujmu na psychickom alebo na fyzickom zdraví. Aj keď musím priznať, že som zo začiatku mala problém s artikuláciu a s pohybom, lenže to sa nejakým spôsobom dalo do poriadku. Doktori špekulujú, či to vôbec bola kóma.
Myslia si, že som prežila, pretože mám silný organizmus a veriaci to hodnotia tak, že je to dar od Boha, aby som začala lepší život (neviem čo som zlé robila v tom „predchádzajúcom" živote). Ale všetci sa zhodujú na tom, že je to zázrak. Ja na to nemám žiadny konkrétny názor, len som rada, že žijem a môžem žiť tak ako predtým. Až na to, že sa na mňa väčšina ľudí zvláštne pozerá a správajú sa ku mne ako k invalidovi. Aj preto je dnešný deň pre mňa dosť náročný. Niektorí ľudia pochybujú, či som schopná sa učiť. Ja viem, že to zvládnem a som odhodlaná to aj dokázať...
Myslia si, že som prežila, pretože mám silný organizmus a veriaci to hodnotia tak, že je to dar od Boha, aby som začala lepší život (neviem čo som zlé robila v tom „predchádzajúcom" živote). Ale všetci sa zhodujú na tom, že je to zázrak. Ja na to nemám žiadny konkrétny názor, len som rada, že žijem a môžem žiť tak ako predtým. Až na to, že sa na mňa väčšina ľudí zvláštne pozerá a správajú sa ku mne ako k invalidovi. Aj preto je dnešný deň pre mňa dosť náročný. Niektorí ľudia pochybujú, či som schopná sa učiť. Ja viem, že to zvládnem a som odhodlaná to aj dokázať...
***
Zo začiatku som mala pochybnosti, či ma vôbec príjmu na nejakú školu. Nehoda sa mi stala, keď som bola v deviatom ročníku, takže som si hľadala priamo strednú školu.
Prvý krok bolo to, aby som urobila monitor. Výsledok: matematika 72% a slovenský jazyk 75%. Myslím si, že je to celkom uspokojivý výsledok. Potvrdil to aj výzor učiteľky, ale nekomentovala to. Asi nechcela spomínať moju nehodu.
Ďalší krok; musela som si vybrať dve školy a podať žiadosť. Zo začiatku som uvažovala nad nejakým SOŠ, ale po monitore som si vybrala gymnázium a obchodnú akadémiu.
Tretí krok; urobiť prijímacie skúšky. V oboch prípadoch som prešla, takže som sa rozhodla pre gymnázium.
A nakoniec, posledný krok; prekročiť prah triedy. Krok, ktorý ma čaká dnes!
***
Čím som bližšie pri triede, tým sa moje sebavedomie, že všetko zvládnem, znižuje. Aj keď v triede sa takmer nikto nerozpráva - ako to v prváckych triedach býva - mám pocit, že keď som vošla, tak všetko stíchlo úplne. Všetci na mňa upreli zvedavé pohľady a začali si šepkať.
'Aspoň pre niečo je to dobré; všetci sa rýchlejšie zoznámia', pomyslím si sarkasticky a sadnem si. Je jasné, že väčšina pozorne sleduje správy.
„Ahoj, ja som Lea a ty si?" Usmeje sa na mňa a v bucľatejších lícach sa jej urobia jamky; pôsobí milo.
„Kristína, ale volajú ma Kristy." Chcem jej podať ruku, ale ona ma tuho objíme. Na chvíľu ma to zaskočí, ale potom to beriem ako priateľské gesto.
„Žiješ v tomto meste dlho?" opýta sa ma budúca spolusediaca.
„Necelý rok," odpovedám jej trochu rozpačito.
Takto strávim zvyšok v škole - otázkami a zoznamovaním sa. Nikto sa ma nepýta na kómu a prečo som vynechala jeden rok - som im za to nesmierne vďačná.
„Spolužiaci sú celkom fajn. Dokonca som si našla aj spolusediacu," odpoviem, ale ona nič nehovorí, len premýšľa.
„Nikto sa nepýtal na môj stav a ani na nehodu. Dokonca nebol ani náznak toho, že by to chceli vedieť," dodám a jej sa zjavne uľaví.
„To je dobre," skonštatuje. Zvyšok cesty prebieha v tichosti.
'Ešte, že nemám žiadneho súrodenca,' pomyslím si - ani neviem prečo. Zostanem stáť na mieste a premáham plač. Radšej by som niečo hovorila viackrát, než ako si robiť výčitky. Mama postrehne môj výraz, tak sa rýchlo spamätávam a idem do izby. Tam sa zvalím na posteľ a ďalej neudržím slzy.
'Toto má byť môj nový život?!' v duchu kričím na osoby sediace oproti mne, ktoré sa tvária, že všetko je v poriadku.
Prestanem si ich všímať, pretože ma upúta niečo biele vonku na konári stromu. Bohužiaľ, nemám čas to identifikovať. Prihovorí sa mi nejaké dievča s blond vlasmi a so žiarivo modrými očami.
***
Aj keď som namietala, zo školy idem autom. Príde po mňa mama, ktorá je zo začiatku ticho, ale keď dlho nič nehovorím, tak sa ma opýta na môj deň v škole.
Doma ma čaká to isté, tentoraz s otcom.
***
Tak ako v škole aj doma je všetko nemenné - všetci jeme večeru a ako to v poslednej dobe býva, všetci sme ticho. Chcem niečo povedať, ale nechám to tak, pretože si pomyslím, že sa to nehodí.
A takto plynie môj život ďalej...
Wolfgar 
11. júna 2014 15:33:13
