Zo šuflíka

nebuď baba

pre pár lások
sa svet nezrúti

i ten môj
bol postavený z piesku
jeho základy sú slabé

ako vtedy
keď sme boli malí
a vo vreckách bývalo
more miesta pre ruky

neverili sme
a potom sa to stalo:

utopila si sa
v otcovej košeli

iba ja
som počul výkrik „pomoc"

a prádlo
na sušiaku stále rástlo
rástlo rástlo

obehol som rozkývaný dom
v ktorom si tvoj otec
Milan Švejkovský II.
zalepil novinami oči
aby dovidel do Európy
zatiaľ čo tvoja matka
vypitvala okno
jediné miesto
v našom skromnom intímnom sanatóriu
cez ktoré sa mohol retušovať svet

a prádlo...
však vieš

o ňom ti poviem
potom