Až naveky...

Ticho stál vo svojej prázdnej izbe a bezducho hľadel na modro zafarbenú oblohu. Ani len netušil, koľko je vlastne hodín. Nechcel to vedieť. Nechcel rátať každú minútu a sekundu, nechcel sa pozrieť na hodiny, nechcel vedieť, koľko času už premrhal sám, iba so svojimi myšlienkami. Premýšľal nad tým všetkým. Snažil sa vyrovnať sa s tým, čo sa stalo. Ale nemohol, stále mal pred očami tú hrozivú scénu. Tú scénu, pred ktorou sa snažil utiecť, kvôli ktorej skončil tu, na hotelovej izbe. Potreboval ísť na vzduch. Obliekol si tenkú bunku a vybral sa von, do jasného jesenného dňa. Vyšiel z hotela a pustil sa dole ulicou. Cestou stretal mnoho ľudí, no nikoho z nich nepoznal. Bol vlastne rád. Nemal chuť rozprávať sa, nechcel nikoho počúvať, chcel byť jednoducho sám. V hlave mal nekonečné množstvo spomienok, a takto si ich mohol všetky pomaly prehrať. Spomínal na svoju rodinu. Akoby to bolo včera, keď ho otec učil bicyklovať sa. A akoby len dnes ráno niesol svojej mame kyticu z kvetov, ktoré natrhal na lúke. Mal dvoch súrodencov, no on bol najmladší. Spomínal na svoju priateľku. Pripomínal si chvíľu, v ktorej ju uvidel prvý krát. Bola krásna, zo všetkých dievčat najkrajšia. Vtedy by si ani len nebol pomyslel, že niekedy bude jeho. A stalo sa. Prešlo pár mesiacov, a oni už spolu kráčali ruka v ruke po slnkom pozlátenej tráve. Ešte teraz cítil, ako sa jej nežná ruka dotýka tej jeho. Ona ho držala jemne, a on jej ruku pevne stláčal, akoby sa bál, že keby ju pustí, tak odíde. Prišli k začiatku malého lesíka. Vedel, že medzi stromami je malá a nenápadná lavička. On si sadol, a ju si s láskou posadil na kolená. Objali sa a zostali tak chvíľu sedieť, v tichu, v objatí, za spevu malého vtáčika. Začala mu rozprávať, ako sa jej dnes nepodaril navariť obed podľa jej predstáv. Opisovala mu, ako sa netrpezlivo prechádzala v záhrade a hľadala škrečka, ktorého dala len na malú chvíľu do trávy, aby si pobehal, a on sa skryl do najvyššej trávy. A on ju počúval. Vnímal každé jej slovo. Chvíľu sa pozeral na jej silno červené pery, potom sa zahľadel do jej tmavých očí. Ona sa pozrela do tých jeho. Pomaly sa sklonila a nežne ho pobozkala. Ešte teraz cíti, ako sa jej pery dotkli tých jeho. Ako mu po tele prebehli zimomriavky vždy, keď ho takto pobozkala. Prehrával si tieto okamihy stále dokola. Boli to najšťastnejšie dni jeho života.

Zdvihol hlavu a uvedomil si, že sa natoľko zahĺbil do svojich spomienok, až sa dostal na druhú stranu mesta. Videl, že slnko pomaly zapadá a začína sa zvečerievať. Poobzeral sa a zbadal reštauráciu. Rozhodol sa ísť na večeru. Objednal si palacinky s džemom. Srdce mu zovrelo keď si spomenul, ako si ich objednával so svojim dievčaťom. Čo by teraz dal zato, aby tu sedela oproti nemu a jedla spolu s ním. Najedol sa a električka ho odviezla späť na hotel. Dal si sprchu, obliekol si pyžamo a uložil sa do postele. Predstavoval si, ako tam ona leží s ním, v jeho objatí. Ako na svojej tvári cíti teplo jej dychu. S touto predstavou zaspal.

Vidí, ako sa so svojou láskou prechádza po meste. Znova ho ničia tie kruté sny o tom, ako ich prepadli. Ako sa snažil brániť seba a hlavne ju. No nevládal. Bolo ich veľa a on bol sám. Zobrali jej mobil a peňaženku, jemu tiež. Jeden z pätice chalanov ho chytil a hodil na zem. Bránil sa tak statočne, že mu museli pomáhať ďalší dvaja. Tí ostatní začali biť jeho milú. Bolo mu do plaču keď videl, ako spadla na zem, ako do nej kopali a ako sa ona nevládala brániť. Snažila sa, ale márne. Prečo prestala? Prečo už len leží a nehýbe sa? Prečo sa už nesnaží postaviť?...Teraz prišli všetci chalani k nemu. Začali ho mlátiť. Prestali až vtedy, keď už ležal na zemi v bezvedomí. Po pár minútach sa prebral. Videl ju vedľa seba bezmocne ležať, celú zakrvavenú. Pozbieral sa a bežal k nej. Zdvihol ju do svojho náručia. Snažil sa ju prebrať. Kričal, plakal, modlil sa. Nič nepomáhalo. Už neotvorila oči, tie  jej krásne oči, do ktorých by sa díval aj celé dni. Ticho ležala v jeho náručí a krv jej rýchlo vytekala zo všetkých rán.

V tom momente otvoril oči. Spotený a so slzami v očiach sa posadil na posteľ. Začal si nahovárať, že to nemôže byť pravda. Prečo ju neochránil? Prečo sa to stalo práve im? Prečo ju v ten večer volal na prechádzku? Už nevládal ďalej žiť. Nie bez nej. Bez nej už nič nemalo zmysel. Ona bola láska jeho života. A on ju neochránil. Nikdy si to neodpustí, už nikdy nebude nikoho ľúbiť tak, ako ľúbil ju. Nech odíde kdekoľvek, táto nočná mora pôjde všade s ním. Nezbaví sa jej. Už sa mu zdá byť len jedna možnosť správna. Vybehne na ulicu, do stredu cesty. Vidí svetlá áut, počuje zvuk pneumatík silno brzdiacich na asfalte. No neskoro. Auto sa rúti rovno na neho. Koniec jeho trápenia. Vidí anjela, ktorý ide rovno k nemu. Anjela s tak známou tvárou. S tou krásnou tvárou, silno červenými perami a tmavými očami. Cíti, ako sa jej pery dotýkajú tých jeho...