Paradisus: Adam a Eva

         Nechcem to vedieť. Nechcem vedieť či je šťastná, či smutná. Nechcem vedieť či sa jej vodí dobre a či zle.

Nechcem o nej vedieť vôbec nič. Ak by som totiž čo i len náznakom zavadil o jej život, v tej chvíli by  sa moje nohy rozbehli priamo k nej. Ak by sa tak stalo a ja som ju predsa zočil, všetka vina  prebývajúca v mojej hrudi by ma v celej svojej pekelnej kráse shltla tak, ako kapor zhltne návnadu.

              Jediné čo mi stačí je vedieť že existuje. Že ma nenávidí. Že mnou opovrhuje. Lebo každá jej nenávistná myšlienka, ktorá je určená mne posilní moje odhodlanie aby som jej ju zhatil. Za každú jej nenávistnú myšlienku urobím tisíc skutkov pre ktoré by na mňa bola hrdá a to len preto  aby som aj naďalej mohol dúfať v jej lásku. Potrebujem jej nenávisť aby ma posúvala ďalej. Potrebujem jej nenávisť aby som vedel že ma kedysi milovala. Nechcem na ňu myslieť, no nemôžem na ňu zabudnúť. Preto robím to čo robím a tak ako to robím. Pretože predstava o nej v mojej hlave mi vraví že chápe a rozumie každému zámeru a činu ktorého sa dopustím...