Dobro je skaza kap. 2 (1/2) (prerobené)

Spisovateľ/ka: Annaru | Vložené dňa: 17. augusta 2014
http://citanie.madness.sk/view-47996.php

2. kapitola

 

B

ola to len sekunda, nečakaný zvrat udalostí.

    Ocitla som sa v prudkom predklone, rukami som si zovrela hlavu, zvraštila čelo, prudko zatvorila oči, zasykala od bolesti. Od temena k spánku mi stekala bodavá bolesť, pulzovala a ubližovala mi. V tej chvíli som mala pocit, že mi vybuchne hlava. Bolesť neustupovala, podmaňovala si ma ako verného služobníka, znovu raz mi pripomínala môj jediný nedostatok.

       Ešte nie, vyslala som nevyslovenú správu.

       Bol čas.

       Oprela som sa rukou o stenu a pokúsila sa vzpriamiť. Svet sa mi točil a v hlave mi trešťalo, nevedela som zaostriť na jeden bod, nevedela som riadne stáť. Vytackala som sa hore po schodoch na poschodie. Cítila som sa malátna, bolesť stále pretrvávala.

       Vždy to tak bolo. Každý raz precitnem bolesti, nechám sa ňou ovládať a nedokážem sa jej nijak brániť.

       Otvorila som dvere a vošla do izby. Zastala som až pri posteli. Od odostretého okna dnu prechádzal pás svetla z pouličných lámp a osvetľoval nie len kúsok maľby na stojane, ale aj moje nohy a podlahu pod nimi.

       Môžeš hovoriť, vyslala som správu. Snažila som sa bolesť ignorovať, oklamať samú seba, že neexistuje, no nebolo to vôbec jednoduché.

       Posadila som sa na posteľ a neustále zvierala svoju hlavu. Chcela som, aby sa to už skončilo! Plytko som dýchala, bolo to neznesiteľné a otravné. Nenávidela som telepatiu! Vždy sme sa na diaľku dorozumievali mysľou. Ja a môj klan. No mne to len spôsobovalo bolesť!

       Zenna, idú po tebe!  Viacerí sme zachytili ich energie a následne ich sledovali. Čoskoro budú blízko tvojho domu. Neviem ako ťa našli, no budeme tam o chvíľu. Hlas nášho kapitána, Ranua, bol pomerne pokojný, v pozadí sa však dal vycítiť hnev.

      Srdce mi nadskočilo. Ako je možné, že idú po mne? Ako ma našli?! Prečo práve teraz? V žilách sa mi divoko rozprúdila krv – zaplavil ma hnev a zároveň adrenalín. Je mi jedno, že po mne idú. Priam sa teším, že budem mať šancu podrezať pár hrdiel! Náš klan nie je z tých, čo by z boja zutekali či sa mu nejako snažili vyhnúť. Milujeme, keď nepriateľom prepichneme srdce a premeníme ich na obyčajný piesok a zrnká zlata, ktoré sa vzápätí roznesú vo vetre. Ich existencia pominie, nezostane po nich takmer nič.

       Mala som čo robiť, aby som sa nesmiala. Tešila ma predstava zabíjania. 

       V poriadku, zmohla som sa, napriek bolesti, na odpoveď.

       Bolesť mierne ustala, no v pozadí sa ešte nejakú dobu nenápadne vracala až napokon úplne zmizla. Ranua ukončil telepatiu.

       Postavila som sa na rovné nohy a zhlboka sa nadýchla. Hlava sa mi prestala krútiť v nekonečnom kolotoči malátnosti a opäť raz som bola sama sebou.

       Nemohla som sa dočkať, až zavládne nový boj. To bol hlavný a jediný dôvod, ktorý mi pomáhal vzchopiť sa.

       Spod šiat na hrudi som vytiahla prívesok, ktorý visel na čiernej koži. Znázorňoval znak nášho klanu. Hviezda, ktorá prekrývala obrátený pentagram s mojou krvou v jeho strede. Strážil ho pár mečov, otočených čepeľami nadol. Pohladila som znak a skontrolovala pevnosť kože .

       Všetko je pripravené, môžem začať.

       Vystrela som pred seba dlane a plne sa sústredila na energiu vo mne. Cítila som ako mi prúdi telom, ako pomaly prechádza zo všetkých údov, z každučkej mikroskopickej bunky a zhromažďuje sa v mojich dlaniach a končekoch prstov...

       Predo mnou sa v okamihu začala zhmotňovať temná čierna energia v podobe dymu poprepletaná žiarivými vláknami striebra. Farby sa do seba vpíjali a znova raz rozdeľovali. Veselá hra temnej energie. Neprekvapovalo ma z toho nič. Veľmi dobre a verne som to všetko poznala.

       Ponorila som doň obe ruky. Pocítila som jemné brnenie v končekoch prstov, bol to zvláštne príjemný pocit. Uchopila som svoje dve zbrane a pomaly ich vytiahla. Pohľad mi znovu raz spočinul na dvoch skvostných mečoch.  Ich čierne, kožou obalené rukoväte boli vykladané kryštálom a striebrom, najmä pri záštite. Ich strieborný povrch sa zaleskol, akoby z nich vychádzalo samotné svetlo, nie len sa od nich odrážalo. Tú dokonalosť prerušovalo len pár malých znakov na čepeli pod záštitou meča – moje meno v jazyku môjho klanu.

       Čierna šmuha energie zmizla, akoby tam nikdy nebola. V mihu sa rozplynula  a vzápätí sa zjavila za mojím chrbtom, zhmotnila sa a vytvorila zo seba dve puzdra na meče z čiernej kože zdobené ornamentmi.

       Meče som zasadila do pošiev, ktoré mi diagonálne prechádzali cez chrbát. Trochu som si ponaťahovala údy a zacvičila s ramenami, aby som si rozhýbala a zahriala svaly.

       Hneď na to som si strhla sukňu a hodila ju na posteľ. Zostal mi iba korzet a krátke nohavice, ktoré som pod sukňou skrývala.

       Otvorila som okno, ovial ma príjemne chladný nočný marcoví vzduch. Pramene vlasov mi odvialo dozadu a na šiji som pocítila husiu kožu. Prezrela som si okolie. Hoci izba smeruje do dvora, nepotrebovala som nezvaných divákov. Za dvorom bola totiž ulica a ďalšie obývané domy. Všetko však bolo pokojné, tmavé a tiché. Vyšla som preto v pokoji na parapetu a pozrela smerom nahor.

       Už som snáď dostatočne preukázala, že človek rozhodne nie som. Tí, ktorí to zatiaľ stále nechápu by nemali ďalej ani čítať...

       A keďže nepatrím medzi ľudí, dokážem veci, ktoré bežne niekto nedokáže. Iste, o telepatii už viete. Ďalšou mojou schopnosťou, ktorú však, na rozdiel od tej predchádzajúcej, plne ovládam je telekinéza.

Využila som ju na to, aby som zo zeme zodvihla debničky. Kým prívesok žiaril, debničky stúpali vzduchoprázdnom. Bolo by dosť hlúpe a strašné, keby ma teraz niekto videl. Musela som sa preto poponáhľať. Skočila som na prvú debničku, vzápätí na druhú a následne na strechu. Svoju schopnosťou som použila znovu na to, aby som ich položila na svoje pôvodné miesta. Telekinéza mi umožňovala zdvíhať len predmety, nie mňa samú. V tom prípade by šlo o levitáciu a tú nepotrebujem. Mám čosi lepšie.  

       Strecha bola skvelé miesto na rozhľad. Jednak uvidím prichádzať môj klan, jednak možno uvidím nepriateľov.  Pozrela som sa všetkými možnými smermi, nikoho som zatiaľ nevidela, rovnako som ani necítila žiadnu energiu – či už temnú, patriacu môjmu klanu, alebo dobrú, patriacu klanu našich odvekých nepriateľov – Dobronositeľov. Už len ich meno ma odpudzuje a vyvoláva vo mne hnev.  Bojujeme  spolu často, snažíme sa navzájom zabiť – všetko len pre udržanie rovnováhy.

        Musela som sa posmešne usmiať – kto chce komu nahovoriť, že nám ide o rovnováhu? V našom klane sa povráva jedno: Je to len zásterka. Za ňou sa skrýva pravý dôvod – zvíťaziť v každom boji a čoskoro spôsobiť v tomto, už aj tak zatratenom, svete apokalypsu. Dôvod bol prostý – my sme chceli nastoliť časy temna a zla, vojny a skazy – a neraz sa nám to takmer podarilo; tí druhí, Dobronositelia, pravdaže chcú úplný opak – raj na Zemi. Pcha, tak otrasnú vec si nechcem ani predstaviť!

         Už teraz je na tomto svete tak nehorázne zastúpenie ľudskej rasy, je ich tak veľa, že kvôli nim vyhynuli iné rasy, potrebnejšie pre tento svet... Kým Dobronositelia sa chcú postarať o raj a ešte väčší počet ľudí, my sa snažíme o ich, dá sa povedať, menšie vyhubenie.

         Iste, iste, každému z vás skrsla v hlave myšlienka – prečo teda ľudí nezabíjame priamo? Pcha, vy ľudia, všetko vidíte tak prosto, myslíte si, že ste múdri, no neviete nič! Vôbec nič! Budem však natoľko zhovievavá, že vám poviem, prečo to tak nemôže byť. Zákony tohto sveta, zákony prírody, pravidlá spolužitia... nazvite to ako len chcete. Dôležité však zostáva, že aj keby sme na človeka siahli zbraňou, nielenže sa mu nič nestane, ale ešte sa aj zničí naša zbraň, ktorá je v iných prípadoch nezničiteľná. No usúďte, aký by to malo zmysel?!   

        Ach, iste, ešte stále ale nerozumiete, ako môžeme ovládať rovnováhu zla a dobra na Zemi. Možno tým múdrejším to už aj napadlo, pretože ste takí ako my (neskôr si vás nájdeme), no tým hlúpejším musím objasniť ešte niekoľko skutočností.

        Ja a môj klan si hovoríme Skazotvorcovia a sme stelesneným všetkého zla v tomto svete. Isteže sme sa tu neobjavili len tak, stvorilo nás samotné Peklo, Inferno, ak chcete. Teda, mierne som sa zle vyjadrila – stvorilo našich predkov, predchodcov, my ostatní sme len potomkovia nesúci ich poslanie. Tisícky rokov, stovky generácií bojovníkov, ktorí stále bojujú o to isté. Nie je to stereotyp, boj nikdy nie je stereotyp! Boj je hra, ktorá ma len dve základné pravidlá – zabi alebo zomri – v našom prípade: premeň Dobrých na piesok a zlato alebo sa nechaj premeniť na smolu a striebro.  

        No a tí druhí, Dobronositelia, ktorých voláme Dobronosovia, len aby sme ich zosmiešnili, majú za úlohu úplný opak. Navyše ich stvorilo to prekliate Nebo, Caelum.

        Navzájom sa nenávidíme, najmä kvôli rozdielnym záujmom. Je v tom však celá filozofia: Bojujeme len preto, že je to naše poslanie? Alebo preto, lebo je to naša prirodzenosť z vôle samotného bytia? Nie sme len bábky pekla a neba, ktoré v skutočnosti nie sú vôbec potrebné na tomto svete?

        Nikto z nás na tieto otázky nepozná odpoveď. Vieme len, že musíme byť v strehu, plniť to kvôli čomu existujeme, neodkloniť sa od daného... Boli tu mnohí pred nami, sme tu teraz mi a po nás prídu ďalší – boj bol, stále je a bude aj naďalej.

        Zabíjame sa v súbojoch podľa pravidiel – kto komu prvý zabije dvoch bojovníkov vyhráva malé víťazstvo v podaní nového člena klanu, ktorého si pravdaže musí nájsť. Nie je nás veľa, len podaktorí majú tú česť pridať sa do klanu, tí, ktorí sa už narodili ako Skazotvorcovia, len to netušia. A pravdou je, že sa rodíme len ojedinele a taktiež nie každý, kto má v sebe potenciál sa stane naším členom.

        Ja som sa ku klanu pridala približne pred štyrmi rokmi. Vtedy som mala len pätnásť. Bola som decko, veľmi som boje brala na ľahkú váhu. Je zázrak, že som sa na smolu a striebro nepremenila  pri prvom boji. No vekom prichádza aj múdrosť, skúsenosť a rozvaha. Naučila som sa nielen narábať s mečmi a načúvať ich hlasu, no i premýšľať a konať ako bojovník. Vďaka tomu tu teraz môžem stáť a nebojácne hľadieť nebezpečenstvu do tváre.

       Čakala som.

       Nič iné mi každopádne ani nezostávalo.

       O tvár mi udieralo zopár tenkých prameňov vlasov. Mihotali sa, akoby tancovali svoj posledný tanec života.

       Len som vyčkávala. Sekundy plynuli. Ani nie minúty, ale sekundy, ktoré sa zdali ako dlhé hodiny. Nik zatiaľ neprichádzal, všetko bolo až nadmieru pokojné a všedné. Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mal za nejaký čas rozpútať boj medzi klanmi. Neodohrá sa pravdaže tu. Oba klany sa odoberú na opustenejšie miesto v záujme zachovania tajomstva.

        Preto nerozumiem, rovnako ako môj klan, prečo sa všetci Dobronosovia poberajú sem za mnou?! Riskujú, že ich v týchto končinách môžu zahliadnuť ľudia... Ale prečo? Vlastne, dôvod mi aj napadá... No zaráža ma, že sa neobávajú prezradenia!

        Nikdy by som si nepomyslela, že sú až tak zbabelí. Pre vysvetlenie – niekto vždy padne za obeť ako dôvod pre rozpútanie súboja. Žiaden boj, myslím, nezačal len tak, po slovnom dohovore. No a zrejme teraz ja padnem za takú obeť. Ak teda nestihne prísť môj klan. Pretože Dobronosovia, hoci sú stelesnenie dobra, s nami zľutovanie nemajú.  

        Narastali vo mne obavy a nervozita. Jednou rukou som siahla na rukoväť meča a pevne ju zovrela, kedykoľvek pripravená tasiť zbraň a brániť sa, útočiť.  Pri ďalšom obzeraní sa, mi zrak letmo  zablúdil aj dolu na dvor. Zdalo sa mi, že som tam čosi zahliadla, preto som sa zadívala lepšie... Inštinktívne som sa prikrčila a prikradla sa k okraju strechy, aby som lepšie videla na svetlý bod na dvore.

       Ian.

       Prižmúrila som oči a zvraštila čelo. Pri tom všetkom s klanom som takmer úplne zabudla na tú jeho a Aidanovu čudesnú záležitosť. Odkedy vôbec na tom dvore je?! Len dúfam, že ma nevidel! No pochybujem o tom... Ak by hej, určite by nebudil dojem pokojného chlapa prechádzajúceho sa po niečej záhrade. Každopádne, nemôže tu byť ak príde ktorýkoľvek z klanov! Tajomstvo musí zostať zachované!

Premýšľala som. Nemôžem zísť dolu a nariadiť mu, aby šiel dnu a za akýchkoľvek okolností nevychádzal von, to jednoducho nejde. Dôvod? Mám pri sebe svoje zbrane a on ich nesmie vidieť, to za prvé, no a za druhé – kedykoľvek môže prísť klan Dobronosov a ja tak budem v nevýhode! Nie, nie, musím zostať tu a on o mne nesmie vedieť.

        Rozhliadala som sa po celej záhrade, snažila som sa prísť na to, ako ho dostať dnu bez toho, aby tušil, že s tým mám niečo spoločné. Vnukol mi nápad tým, že sa neustále prechádzal. Telekinézou som pomaly a opatrne začala po zemi presúvať hrable – v tej tme si ich sotva mohol všimnúť. Nadstavila som ich presne pred neho. Urobil posledný krok keď... Hrable vystrelili na hor a drevená rúčka ho trafila priamo do stredu tváre. Zaspätkoval, rukami si chytil nos a zanadával.

        Uškrnula som sa. Tak a máš to! pomyslela som si. Teraz rozhodne pôjde dnu, aby si vypýtal nejaký studený obklad a ja sa ho tak zbavím, presne ako som plánovala.

        Niekedy však veci nevychádzajú tak, ako by sme chceli.

        Na moje počudovanie, o chvíľu si tvár pustil, zohol sa po hrable a odhodil ich preč. Už nejavil žiadne známky bolesti, len tam stál a rozhliadal sa. Keď pohľad upriamil na nebo, rýchlo som sa stiahla od okraja strechy, aby ma nezahliadol.

        Nerozumela som tomu. Viem, že ľudia bývajú strašne citlivý na takéto úrazy. Ako je teda možné, že on si z toho nič nerobí? Dokonca sa zdá, že ho vlastne ani nič nebolí. Jasne som však videla, že ho tie hrable udreli do tváre. Musí ho to bolieť! Tak prečo tam stále stojí?!

       Ako som tak ležala na chrbte na šikmine strechy a utápala sa vo svojich „úvahách“, výhľad na nočnú oblohu mi zakryla postava, ktorá sa nado mnou skláňala a podávala mi ruku, aby mi pomohla vstať.

      „Ranua,“ pousmiala som sa. Akási časť vo mne sa potešila, že ho vidí, rovnako ako aj zvyšok klanu. Mala som odrazu zvláštny pocit eufórie a nadšenia, chuť bojovať bez zastavenia; akoby sa mi odrazu zlepšil celý deň, odpudzujúci pocit z ľudskej návštevy v našom dome razom pominul.

      Očami som zas a znovu prechádzala po jeho mužných rysoch tváre, čiernych strapatých vlasoch, hlbokých tmavohnedých očiach, jazve, ktorá sa tiahla od ľavého ucha až pod bradu a ktorá ho vôbec nehyzdila, naopak pridávala mu na mužnosti a duchu bojovníka.

      Prijala som jeho ruku, ktorá sa mi ponúkala a zodvihla sa na rovné nohy.

      „Ale, pozrime sa, kto nás to poctil svojou návštevou,“ započula som sarkastický hlas za mnou. Nepotrebovala som sa ani otočiť, aby som vedela, že za mnou stojí Lenia, členka môjho klanu. Jej poznámka patrila klanu našich nepriateľov, ktorí práve dorazili a zaujali svoje miesta v našej záhrade.

      Ale ako to mohli spraviť? Nevadí im snáď, že tam je človek? Alebo hádam Ian napokon skutočne odišiel? Skutočne ma ovládla zvedavosť, priblížila som sa k okraju a pozrela sa dolu... Vzápätí mi vybehli oči. Ian tam stál s ostatnými Dobronositeľmi a vyzeral, že ho vôbec nič neprekvapuje, rovnako ako ich neprekvapovalo, že vidia jeho. Ale on predsa nie je Dobronositeľ! Či áno?

      Nie, nie, rozhodne nie! Necítila som z neho žiadnu dobrú energiu, necítila som absolútne žiadnu energiu! Je to človek, na tom si trvám! No ako je teda možné, že s ním nemajú problém? Ako to, že to vyzerá, že do klanu Dobronositeľov patrí?

      Zovrela som päste a zvraštila čelo – moja nevedomosť ma ubíjala. Chcela som poznať pravdu, chcela som vedieť ako to naozaj je. No z určitého hľadiska mi to bolo jedno. Ak k nim patrí znamená to len jedno – musí zomrieť ako aj ostatní!

     „Ako ma mohli nájsť?“ spýtala som sa a pozrela som na kapitána.

     „Vieš to aj sama. Jediný spôsob bol, že tu naokolo bol niekto, kto ťa vycítil a zavolal ostatných.“ Pozerali sme si do očí. To nebolo vôbec dobrá správa, ak raz vedia, kde bývam, už nikdy nebudem mať akú-takú výhodu – môžu si po mňa prísť kedykoľvek. Ak nedostali šancu zabiť ma tentokrát, skúsia to nabudúce.

Niekto ma vycítil... Pravdaže, inak by to nešlo. Jediný, kto mi teraz napadá je malý Aidan. Lenže on taktiež nie je Dobronos. A je navyše príliš malý, nemohol by byť ani kandidát. Čosi podobné platí aj o jeho bratovi. Zrejme tu na okolí bol nejaký zblúdilí Dobronos a keď vycítil temno, tak zavolal ostatných. No v tom prípade by som cítila aj ja jeho energiu. Metie ma to.

      „Ideme už?“ vytrhol ma z myšlienok pevný, nízko vložený hlas. Pozrela som doprava. V čiernych nohaviciach a v čiernej veste tam stál Almer, mocný Skazotvorca, ktorý sa v každom boji nesmierne vyžíva. Väčšmi než mi ostatní.

      „Môžeme. Je nás tridsať. Podľa poslednej bitky, by mali mať nového člena,“ konštatoval Ranua. „Sme teda približne v rovnakom počte.“ Nanešťastie, pri poslednom boji sme prehrali. Neviem čo konkrétne sa tam vtedy udialo, pretože sama som mala čo robiť, aby ma nezabili, no viem, že jeden chcel pomôcť druhému a dostali sa tak do hlúpej pasce. Verím, že toto sa už nezopakuje.

       Prikývla som a vzpriamila sa. Je čas ísť.

       Zhlboka som sa nadýchla.

       Zatvorila som oči, sústredila som svoju myseľ, oslobodila ju od všetkých úvah a starostí.

       Pomaly som vydýchla.

       Náhrdelník začal žiariť jemnou striebristou žiarou. V krátkom okamihu sa mi vsadil do hrude. Vyzeral, akoby bol mojou súčasťou od narodenia, vynímal sa mi na hrudi, no už nežiaril. Teraz sa krv zo stredu pentagramu presunula, prechádzala mi tesne pod pokožkou, vytvárala čierne ornamenty tiahnuce sa až k lopatkám na chrbte. Nič z toho som necítila. Bolesť len mala prísť.

        Ornamenty zmizli, stratili sa medzi lopatkami chrbta. V okamihu som pocítila neznesiteľný tlak na chrbte. Dych sa mi nakrátko zastavil. Sťahovalo mi vnútornosti, žalúdok sa búril najväčšmi.  Na zátylku ma bolestivo pichalo, pripomínajúc bodanie nožom. Pocítila som trhanie kože.  Vedela som si predstaviť, ako sa pomaly od seba oddeľuje a z jej krvavých útrob sa na povrch derie pár čiernych blanitých krídel. Pomaly sa rozprestreli, ich väčšia časť sa sfarbila do striebornej.

        Mala som také krídla ako jedna z mála – odmena za najviac zabitých Dobronosov. Čím viac ich zahynie mojou zbraňou, tým viac sa moje krídla sfarbujú do striebra. Spolu so mnou také mal ešte Faan, Ranua, Bellia – žena s nemilosrdnosťou, ktorú dávala pocítiť každému, kto sa vzoprel jej dýkam; ešte tiež Almer – biče boli ako jeho ďalšie dve ruky, ovládal ich s najväčšou presnosťou a ľahkosťou.

      „Môžeme teda ísť,“ povedal Ranua. Prikrčila sa mierne v kolenách, rozprestrel doširoka svoje striebristé krídla vzniesol sa jedným mocným mávnutím do vzduchu. Nasledovali sme ho. Mávajúc krídlami sme sa vznášali niekoľko metrov nad domom a veľa pri tom riskovali.

      Čakali sme na nepriateľov, aby sme sa, takpovediac, spolu odobrali na miesto boja.

      Oni však naďalej len stáli, hľadeli buď na nás, alebo len na seba.

      Nerozumela som tomu. Bola som mierne zmätená. A tej zmätenosti som mala na dnes už dosť! Cítila som, ako sa tento neistý pocit mení na zlosť, ktorý ma pobáda k schyteniu mečov a následnému útoku. Škrípala som zubami a nevedela, čo mám robiť.

      Keď som pozrela na ostatných zahliadla som zväčša podobné výrazy zlosti ako je ten môj, no zároveň sa u nich zračila aj spomínaná zmätenosť.

      Priblížila som sa k Ranuovi: „O čo im ide?“

     „Netuším,“ odvetil zamysleným hlasom.

      Zahliadla som prichádzajúcu Belliu. „Kapitán, aké sú rozkazy? Tie krysy zrejme niečo chystajú.“

      Ranua bol zamyslený. Dôkladne v mysli preberal, aký bude ďalší postup, zvažoval možnosti, snažil sa nespraviť chybu, cítila som to.

      Postupne sa k nám pridali aj ďalší členovia klanu.

      Napokon kapitán prehovoril: „Nebudú bojovať na území ľudí, nie sú my. Niečo chystajú. Musíme zistiť, o čo ide. A to sa dá len jediným spôsobom.“

 

 Obrázok 1

Spisovateľov komentár k príspevku

pokračovanie...dúfam, že tí, ktorí si to prečítajú napíšu aj komentár - budem za názor veľmi vďačná... Ak sa obrázok zobrazil je na ňom Ranua, nakreslila som svoju predstavu :)


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
10 bodov - odporúčam
Tak, musím povedať, že sa mi to opäť páčilo. aj keď dejová línia zostáva rovnaká, opisy pocitov aj mágie sú viac spracované a rozšírené. aj keď tažšie sa mi porovnáva, keďže prvú verziu Dobra som čítal už pekne dávno, takže si to pamätám len obširne :D teraz si tie meče privolávala, predtým ich mala neikde zavesené, či? :D tiež ma pobavilo to Ianom a hrablami :D Tu si dobre vystihla prečo musia obe klany proti sebe bojovať, ich pvôvod aj čo chce každý z nich dosiahnuť. samozrejme, som za poriadnu apokalypsu v podaní Skazotvorcov :D Inač, pekný obráyok Rauna, teraz viem ako si ho predstaviť. celkom sa hodí k jeho charakteru. teším sa na pokračovanie ;)  
Spisovateľ/Autorv3v Pridané dňa18. augusta 2014 09:18:09
Annaru
Ďakujem, som rada, že je vidieť zmeny. Dejová línia musí zostať rovnaká, tú by som rozhodne nemenila :D Všetko má svoj dôvod. Iste, všimol si si správne - príbehu som venovala viac fantasy prvkov, ako bolo v pôvodnom texte, taktiež sa viac zameriavam na opisy, myšlienky - všetko, čo dotvára dej... Som tiež rada, že som trochu pobavila a že obrázok pomohol v predstave, každopádne je to len moja predstava a každý si napriek tomu môže jeho tvár predstaviť inak.  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa18. augusta 2014 17:16:37
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8