Neodolateľná- 1. kapitola- Minulosť si ťa nájde

1. kapitola- Minulosť si ťa nájde------ 

1991

Ked´ som sa narodila, zomrel môj starký. Bol už starý, a celá rodina to považovala za prirodzené. Mojej krstnej sa však niečo nezdalo. "Ako to, že Edward zomrel? Ved´bol ešte plný života!" Polovica z mojej rodiny ju ubezpečila, že sa nič nedeje, že to bolo absolútne prirodzené... druhá polovica rodiny však začala všetkých ubezpečovať, že to nebola náhoda. A mali pravdu. Ked´ som oslavovala jeden rok, zomrela mi krstná, práve tá, ktorá začala. Naša slúžka, Maria, zavolala k nám do domu, kde žila celá naša generácia od pratety Emily po môjho bratranca Jerryho, vešticu. Ked´veštica prekročila prah nášho domu, zmeravela, a veľmi zbledla. "Máte tu diabla! Sám diabol vám tu velí!" rozkričala sa a odišla. Odvtedy ju nikto nevidel, ani slúžka Maria, čo bolo divné, pretože Maria bola jej susedkou. O týždeň neskôr Maria ukončila službu v našom dome. Bola kresťansky založená, a tak sa toho bála. "Prečo odchádzate, Maria? Kto sa bude starať o naše poklady, o našu rodinu a domov?" spýtal sa jej otec. Maria vycerila zuby a povedala: "Verte mi, pán môj, že keby to nebola pravda, neodišla by som. No snívalo sa mi, že tento dom horí v plameňoch, a jediný, kto prežil, bolo to dievča," prstom ukázala na mňa. A s tým odišla. Na každé moje narodeniny mi umieral jeden člen rodiny, vždy to bolo postupne, ten kto neveril. A zrazu som mala deväť rokov. Začala som chodiť do školy, medzi ostatné deti. A veľmi som sa od iných líšila. Kým oni sa učili písať, ja som písala celé príbehy. Kým oni sa učili čítať, ja som čítala hrubé knihy s malými písmenkami bez problémov. A potom nastal ten deň. Mala som okrúhlych, desať rokov. Celá rodina sa obávala o svoj život- niektorý sa aj lúčili. Všetci už vedeli, že ten diabol som ja. V ten deň môj otec prišiel domov, pozrieť sa na mňa, ako som vyrástla. Ten deň sa mu stal osudným. V noci, presne, ked´sa moje narodeniny končili, otec záhadne zomrel. A na druhý deň mi mama zbalila veci. Stála som tam pri nej, a stískala som bábiku s modrými očami a plavými vláskami, ktorú som pomenovala Elisa, a potichu som nariekala. "Mami, prečo ocko zomrel?" spýtala som sa. Mama sa na chvíľu pozastavila a ked´ sa otočila, dala mi facku. Bábika, ktorú som stískala, spadla na zem, a vrkoč, ktorý ma už dlhšie bolel, sa mi rozplietol. Dotkla som sa horúceho líca. "Ty sa nehambíš? Toto sa ma opýtať? Už ťa nechcem vidieť! Nechcem mať diabla vo svojom dome!" A potom mi dobalila veci, a odniesla ma na akýsi úrad. "Už ju nechcem vidieť. Je niaké riešenie?" spýtala sa pani, ked´sme prišli na rad. "Vy myslíte detský domov? Ale iste. Vyplňte tieto papiere." Mama ich vyplnila a mňa si zobral jeden muž v elegantnom obleku. "Tak, vitaj v tvojom novom domove. Tvoja matka... čo si takého uobila?" Neochotne som si sadla na sedadlo vzadu. Počkala som, kým muž naštartoval auto a odbočil na hlavnú cestu. "Mama povedala, že... že som diabol." Muž sa zasmial. "Tak vitaj na novej ceste, hviezdička. Ako sa to vlastne voláš?" Rozhodla som si vymyslieť nové meno. "Aria. Volám sa Aria." A poviem vám len jedno- Aria je moje druhé meno. A detský domov bol len začiatok. Ukázalo sa, že som d´aleko výnimočná, než sa zdalo. Problém bol ten, že ma nikto nemohol zastaviť. Dámy a páni, privítajte dieťa diabla- mňa, Ariu.