PÁD NA DELPHINUS 3/5

Nikdy by si nebol pomyslel, že v budúcnosti prežije čo i len hodinu, nieto ešte celé dva dni.

Keď si to uvedomil, poobede, práve druhého dňa, po zatiaľ krátkej návšteve Merope a Rasalasa, čo mu vlastne iba priniesli jedlo na deň, začal nesvoj pobehovať po kajute.

Potom si pozrel na stene pred pohovkou dokument o opiciach, dávno vyhynutom druhu primátov, pretože nič iné si nevedel pustiť, zasa poskákal po kajute a nakoniec sa upokojil, pretože zauvažoval triezvo a pripustil, že dva dni na vynájdenie spôsobu ovládania času je asi predsa len málo aj na vedcov súčasnosti.

Uvoľnenie ho čoskoro priviedlo k iným myšlienkam. Hľadel na dvere a začínala v ňom tlieť zvedavosť, čo by sa stalo, keby sa pustil do preliezania Delphina bez Merope a Rasalasa?

Bolo mu jasné, že by to nemal robiť, ale to už stláčal zelený gombík a s opatrnými pohybmi vychádzal do chodby, s taškou pre istotu na ramene. Nemienil ju nechať nestráženú, pretože Merope na ňu striehla ako sup. O jediný kúsok samého seba bol ochotný bojovať ako lev.

So zaujatím vykročil chodbou.

Zvedavo otáčal hlavu, avšak nebolo čo k videniu. Kráčal asi päť minút, chodba bola veľmi dlhá a nestretol človeka, mimozemšťana, ani okno.

Bol skrátka odseparovaný.

Vytiahol si z tašky iPod, vložil si ho do vrecka mikiny, nasadil si slúchadlá a pustil hudbu. Takmer neveril, že ma také šťastie, že funguje, neskutočne ho to potešilo. Predovšetkým, keď si spomenul, že má v iPode aj film.

Vďaka tomu sa mu kráčalo lepšie. Nálada sa mu výrazne pozdvihla.

Keď konečne zbadal, že chodba sa rozdvojuje, cítil, ako v ňom vzrastá vzrušenie. Po krátkom váhaní sa pustil doľava. Hneď na začiatku minul vypuklé dvere výťahu, ale neodvažoval sa ho sám použiť.

A po krátkej chôdzi postupne začal stretávať ľudí.

Zamyslene alebo svižne kráčali po chodbe, zhovárali sa v stoji, stretávali sa, vychádzali z dverí ich kajút, každým krokom ich bolo čoraz viac a viac. Všade okolo neho sa hmýrilo plno pastelových odevov, čím ďalej tým viac to žilo.

Nechával si slúchadlá v ušiach a snažil sa príliš na nich necivieť, lenže pozvoľna oni sami začínali civieť na neho.

Rozhovorené páriky ustávali v konverzácii, niektorí na neho upozorňovali nenápadne, iní jednoducho zastali a ohúrene otvorili ústa.

Bolo mu to trochu nepríjemné.

Svojimi reakciami ukazujúcimi ich fascináciu jeho osobou mu pripomínali, že sa nemá čo potulovať po vesmírnej lodi sám.

Snažil sa nespomaľovať krok. A ešte sa aj tváril, akoby si ich pohľady nevšimol.

V skutočnosti však cítil, ako sa začína červenať a najradšej by sa zvrtol na teniske a utekal späť do kajuty, pretože zrazu akoby sa premenil na najhlučnejšieho makaka v pavilóne opíc.

Radšej zahol do ďalšej napájajúcej sa chodby, ale tam stretol rovnaké množstvo ľudí.

S pohľadom pevne upretým priamo pred seba, zatiaľ čo mu skupinka žien otáčajúc sa za ním ako námesačná odstupovala z cesty, prešiel aj túto chodbu a až na jej konci sa prvýkrát zastavil.

Zo steny vystupovala obrovská obrazovka vo veľkosti zrkadla pre celú postavu, kde v množstve farbou pravidelne pulzujúcich bodoch, z ktorých prešiel iba prvé tri, stálo: POSCHODIE, NA KTOROM SA NACHÁDZATE:

JEDÁLEŇ – HALA 23D2

KOMPLEX STREDNÝCH ŠKOL – HALA 830

STROJOVŇA – HALA 45BC2 (nepovolaným vstup zakázaný!)

Čiže išlo o orientačnú tabuľu.

Hodil očami po podlhovastom svetle. Sklený červ sa ešte nezapĺňal zlovestne červeným dymom. Takže pôjde ďalej. S pretrvávajúcou zvedavosťou, aj z dôvodu, že by už aj tak netrafil späť do kajuty.

Zbadal nad sebou nenápadný nápis priamo na stene – H.23D2

Takže blízko je jedáleň.

Vošiel do ďalšej chodby a skutočne natrafil na dvere širšie ako iné.

Keď sa pred ne postavil, odsunuli sa.

Objavila sa pred ním obrovská, do polkruhu vyklenutá miestnosť, ktorej jedna stena bola čisto hviezdna. Okná mali medzi sebou iba sotva badateľné predele.

Pomaly vstúpil dnu.

Jedáleň ho naozaj zaujala. Vytiahol si jedno slúchadlo a doľahla k nemu nevtieravá tichá hudba. Sled rýchlych zmixovaných zvukov.

Ozberal sa okolo seba s neskrývaným zaujatím, hoci aj tu všetci ľudia stíchli a zarazene k nemu od svojich okrúhlych stolov, okolo ktorých sa ovíjali čierne kruhové pohovky, vzhliadali.

Aj ľudia v bielych rovnošatách kľučkujúci pomedzi stoly s podnosmi, zastali a civeli na neho.

Rozhodol sa ignorovať to, ale predsa nezabránil, aby sa mu z nich nerozbúšilo srdce a nezahoreli mu uši.

Kráčajúc kamsi bez cieľa sa pozrel za seba. Stena za ním bola už iba tmavá, bez výhľadu. Cez pruh v jej strede bežal červený nápis – DNEŠNÉ HLAVNÉ MENU: KURACIE SOTÉ. NA NEROZOZNANIE OD PRAVÉHO POZEMSKÉHO.

No môžete snívať! – pomyslel si – Všetko jedlo mu zatiaľ chutilo ako guma. Títo ľudia už nemali tušenia už o ničom pozemskom.

Vytiahol si aj druhé slúchadlo a došlo mu, že nebyť hudby, v jedálni by bolo ticho ako v hrobe.

V pravej časti jedálne zbadal známe tváre.

Zrazu nemal kam ísť, všade ho prenasledovali vytreštené páry očí, akoby mal na čele červený nápis – AHOJ. SOM ROK 2007! Takže vez váhania vykročil k veľkému stolu, odkiaľ k nemu vytáčali hlavy Merope, Rasalas, päť ďalších ľudí z tímu a dokonca aj sám veliteľ Enif.

Elitárstvo je večné – uvedomil si. Ľavá strana bola záplavou pastelových farieb, zatiaľ čo pravá plynulo prechádzala do čiernych rovnošiat.

„Ááách, veliteľ Enif!“ spustil s predstieranou bezprostrednosťou, len čo zastal pri ich stole. „Čo máte nové?“

„Stále máme nového iba teba,“ – pousmial sa veliteľ a absolútne nedal najavo, že by ho náhle objavenie sa Gabriela na verejnosti nejako vyviedlo z miery. „Počul som, že nám nechceš dať nahliadnuť do tvojej tašky, Gabriel,“ podotkol bez výčitiek. „To mi je veľmi ľúto. Máme v pláne dozvedieť sa o tebe a o tvojom živote všetko.“

„O mne?“ – obranne zdvihol ruky a zasmial sa. „Dúfal som, že na pitvu je ešte skoro!“

Veliteľ sa tiež zasmial.

Zrazu to ktosi pri stole nevydržal a svojou prvou poznámkou uvoľnil ohúrené výdychy.

Žena, brunetka, živo zahlásila:

„Tak konečne viem, čo to znamená dotknúť sa histórie!“

Gabrielovo obočie prekvapene vystrelilo hore.

„Mal si pravdu Rasalas – živý muzeálny kúsok!“ ozval sa akýsi muž.

„Ľudia mali kedysi odvahu obliekať sa tak výstredne!“ – skúmavo sa na neho zahľadela žena s krátkymi vlasmi.

Gabriel sa k nej obrátil.

„Bez mihnutia oka sa dokázali otŕčať v tričkách propagujúcich drogy, akoby bola sebadeštrukcia čímsi neskutočne módnym a zábavným,“ zamiešal sa do toho Rasalas.

„Deti vyzerali skazene! Boli skazené! To vlastne ani neboli deti!“ – zhodnotil ho jeden ryšavý muž.

„Hej!“ prudko sa ozval Gabriel. „Ja rozumiem vašej reči!“

Na chvíľu stíchli.

Hnedovláska, ktorá to celé začala, sa teraz započúvala do hudby, ktorá sa šírila zo slúchadiel jeho iPodu.

„Aká prastará hudba!“ – s úsmevom krútila hlavou.

„No a to som si myslel, že Korn prežije tisícročia!“ podotkol Gabriel a vypol IPod.

„Nemá tie nohavice nejako nízko?“ – na pol úst sa spýtal ryšavý muž.

„Haló! Ja ešte stále rozumiem vašej reči!“

Ktosi ho jemne zaťahal za lem mikiny.

Merope, opäť oveľa výraznejšia ako všetky ženy pri stole s tmavo namaľovanými perami a zvýraznenými lícnymi kosťami, na neho mrkla.

„Ešte stále pochybuješ, že je Gabriel hviezda?“

„Kdeže,“ odpovedal. „Teraz sa cítim ako celé súhvezdie.“

„Naobeduješ sa s nami, Gabriel?“ oslovil ho veliteľ Enif.

Pozrel najprv na neho, potom do ich tanierov. Mali na nich do kociek

sformovanú ryžu s akosi výplňou v strede.

„Óóó,“ nadšene zatiahol. „Vyzerá to ako sushi. Mali by ste ho jesť s drevenými paličkami.“

„Sushi...sushi...“ – tuho sa zamyslela bruneta. „Niečo mi to hovorí...to je taká vodná vec...“

„Ryba!“

„Čo sa jedla živá...“

„Surová!“

„Už vyše tisícročia sa neje. Prestalo sa servírovať ešte skôr, ako ryby zmizli. Nesprávna príprava spôsobovala ľahké otravy. Sushi sa zakázalo ako nevhodná potravina.“

Gabriel viditeľne sklesol. Znížil ramená a stratil úsmev.

„Tak ja...asi...nie som hladný.“

„V tom prípade,“ – veliteľov hlas znel podstatne menej srdečne. „Rasalas ťa odvedie späť do kajuty. Nemal by si vychádzať, kým ostatných neoboznámime s pravidlami správania sa k tebe.“

Zarazený Gabriel zostal ticho. Iba na veliteľa dotknuto pozrel.

Prvýkrát ho počul povedať čosi pevným, rozkazovačným tónom a prvýkrát ho videl hľadieť na neho autoritatívne.

Až teraz pocítil, že je skutočný kapitán lode, ktorému sa neodvážil odporovať.

Rasalas už stál pri ňom a pevne mu stískal rameno.

Poslušne sa ním nechal odviesť späť.

Prvý týždeň ho doslova omráčil.

Veľa toho nenarobil, hoci bol presvedčený, že Delphinus, aj minimálne jeho kajuta, mu ponúka mnoho možností, ako stráviť čas. Lenže naučiť sa používať veci okolo seba by znamenalo pozvoľna sa adaptovať na nový čas a priestor, čo sa mu podvedome priečilo.

Po nedojedenom obede (schudol už dve kilá a bol čoraz rukatejší a nohatejší) sa apaticky zvalil na čierne lôžko v nemocničnej časti u doktorky Heky. Deň za dňom mu prišlo naliehanie Merope a Rasalasa otravnejšie, až nakoniec v počínajúcej depresii svoju tašku hodil do Rasalasa. Rezignoval.

„Prečo práve tu?“ zamrmlal.

Všetci sa nad ním sklonili. Heka, Merope, Rasalas a dokonca prišiel, už zasa priateľský a upokojujúco vyzerajúci, veliteľ Enif. Z poza pásov závesu k nemu doliehali tlmené zvuky. Nemocničná časť musela byť obrovská a kdesi ďaleko to žilo, zaiste doktormi a pacientmi.

„Pretože by som sa rada pozrela aj na tvoj zdravotný stav,“ – pousmiala sa doktorka Heka. „Žil si v extrémne nezdravom prostredí. Chcela by som na tebe urobiť zopár testov.“

„Zopár testov – znie fakt zle. Myslím, že zatiaľ nie som v stave, v ktorom by som zo seba bez protestov nechal urobiť pokusného králika,“ – trocha sa prebudil Gabriel.

Jeho ľahostajný výraz zmizol. Poriadne sa na nich zamračil.

Heka mu zrazu rukou prešla vo vlasoch. Trhol hlavou, ale nezbavil sa jej.

„Môžem ti vytrhnúť jeden vlas?“

„Prečo by ste to robili?!“

„Pretože si blondín.“

„No a vy ste blondína!“

Heka zatriasla kučeravými vlasmi.

„Pretože sa do módy vrátilo retro. Skutočnosť je však taká, že posledný prirodzený blondiak sa narodil v roku 2029.“

Gabriel jej necitlivo odstrčil ruku. Predošlá apatia ho začínala mrzieť.

„Pozriete sa! Ste do mňa nejakí moc HŔŔ! Zatiaľ vám musí stačiť moja taška! Inak si ju beriem späť!“

Ak mi to dovolíte –doplnil si v duchu.

Heka sa trocha sklamane pozrela na veliteľa.

„Nemáme v úmysle robiť nášmu hosťovi, čo si sám neželá,“ odpovedal jej na pohľad, čím tému definitívne uzavrel.

Zrazu zmizli a nad ním sa objavil svetelná šachovnica. Pootočil hlavu. Teraz boli zhŕknutí pri vedľajšom lôžku, na ktorom bola položená jeho, toľko diskutovaná, taška.

„Tak sa pozrime, aké tajomstvá skrýva,“ obvykle odviazane sa nadchla Merope.

Heka sa jej chopila. Merope svižne vysadla na lôžko, ostatní zostali stáť.

Doktorka opatrne, iba medzi palce a ukazováky, chytila okraje tašky a pomaly ju otvorila. Naozaj sa k nej správali ako k nejakému cennému historickému nálezu.

Prvé, čo z nej vytiahla, bolo puzdro s dokladmi. Ich hlavy sa k Heke zvedavo priklonili. Aj Rasalasove oči žiarili.

„Identifikačné karty,“ povedal Rasalas. „Koľko ich ale mali!“ – sledoval jeho občiansky preukaz, školský preukaz, kartu do knižnice, permanentku na bowling... „O čo pohodlnejšie je využívať senzory tváre.“

Heka zrazu otvorila zips bočného vrecka. Siahla do neho a v ruke sa jej objavil...

Gabriel celý stuhol a v krátkej chvíli mu tvár zaliala ostrá červeň.

Ako som mohol zabudnúť na kondóm! – pomyslel si s hroznými rozpakmi.

Heka balíček zdvihla až na úroveň ich nosov.

Jediný, ktorý kedy pri sebe nosil a túžobne čakal na noc, kedy ho konečne použije.

„Čo je to?“ – Gabriel pri Meropinej otázke takmer spadol z lôžka.

Heka a veliteľ si vymenili vedúce pohľady.

„Historická antikoncepcia,“ povedala Heka.

„Och...“ – Merope sa zarazila, ale hanbu s Gabrielom nezdieľal nikto. „A ako sa používala? ...Och...no jasné...asi už viem...to sa...“

„No dobre, dobre!“ uzemnil ich spotený Gabriel. „Berte to ako darček odo mňa a dokončite svoju konverzáciu neskôr.“

Heka ho odložila bokom.

„Aby dieťa nosilo také veci!“ neodpustil si povýšený Rasalas. „Ako vôbec mohli dospelí pripustiť, aby sa k nim dostali?!“

Gabriel radšej pohľad zabodol do stropu a spojil si ruky na hrudi.

Lenže nedalo mu to. Hneď sa zasa otočil späť.

Heka z toho istého vrecka vytiahla balenie žuvačiek.

Veliteľ na neho spýtavo pozrel.

„Žuvačky. Na žuvanie. Len tak. Čistia zuby.“

„Kdeže, vytvárajú na zuboch škodlivý povlak,“ vyviedla ho z omylu Heka.

„Tak mi ich vráťte!“ odvrkol. „Páči sa mi môj úsmev s povlakom!“

Všetci si držali neutrálne tváre, iba Merope sa očividne bavila.

Heka prešla do väčšej časti tašky a vysunula knihu o hviezdach. V ďalšom návale rozpakov sa rýchlo vyzdvihol na lakťoch. Začínal sa preklínať, že to dovolil.

„Ne-nechcel som ju ukradnúť!“ zahabkal. „Iba som si ju požičal...je zaujímavá...“

„Všetko v tvojej kajute je tvojím vlastníctvom,“ uistil ho veliteľ.

Heka teraz držala v ruke naraz jeho IPod a zväzok kľúčov s príveskom prehnane veľkej plyšovej myši.

„Áno, moje hudobné a video-zariadenie, o ktorom som si kedysi myslel, že bohvieako moderné je a kľúče od domu, od školskej skrinky, poštovej schránky a od babkinho bytu,“ vychrlil a dodal. „A myš.“

„Vaše zabezpečenie bytových jednotiek bolo v skutku chabé,“ – zasa mal Rasalas niečo proti.

Gabriel na neho zúžil oči.

„A toto?“ – Heka zamávala škatuľkou cigariet. „Nemali deti náhodou cigarety zakázané? Ako je vôbec možné, že ste s takou ľahkosťou ignorovali fakt, že je niečo nelegálne? Zabavujem ich!“

Hodila ich na vyklápací stolík pri lôžku.

Gabriel sa ako trucovitý škôlkar hodil na chrbát a založil si ruky na hrudi.

„Škoda! Mal som v pláne tak zadymiť loď, aby ste museli vetrať!“

Počul, ako Merope prská potlačovaným smiechom.

Po oku sledoval, ako Heka vyťahuje z puzdra digitálny fotoaparát.

Dúfal, že ho nebude vedieť zapnúť. Bolo dosť trápne, že sú v ňom iba tri fotky a na všetkých je on. Nudil sa a fotil sám seba.

Zapla ho celkom šikovne.

Rýchlo sa posadil a natiahol k nim ruku. Heka mu fotoaparát podala.

Gabriel klikol na fotku, na ktorej sa usmieval a nastavil ju vedľa svojej tváre.

„Moje dobré ja...“ – klikol na zachmúrenú tvár, „...moje zlé ja...,“ prešiel na tretiu, „...a potom ešte ja.“

Silene sa zasmial.

Tentoraz sa nezabavila ani Merope, tak radšej porazene a s ďalším rumencom stíchol.

„Potom ešte peňaženka a mobil,“ skleslo podotkol.

Heka podala Enifovi jeho véčkový mobil.

„Keby tak fungoval ako iPod,“ povzdychol si. „Zavolal by som domov.“

Všetci prítomní, okrem chladného Rasalasa, na neho upreli súcitné pohľady.

„Kto sú títo ľudia?“ jemne sa spýtala Heka.

Ukazovala mu otvorenú peňaženku, v ktorej boli malé čiernobiele fotografie mladej ženy a mladého muža.

„Brat a sestra.“

Zrazu mu clivo zovrelo hruď.

„Sú o pätnásť rokov starší. Som najmladšie dieťa. Miláčik rodiny...“ – náhle s dlhým výdychom sklopil zrak. Nečakaná spomienka mu dala riadnu facku. „Dnes pred tisíc rokmi som mal strážiť sestrinu dcéru.“

Zrazu k nim rýchlo zdvihol tvár. Zračila sa mu na nej až zúfala obava.

„Musím sa vrátiť domov! Rodičia už majú v dome iba mňa! Moje zmiznutie ich zabije!“

Vystrel chrbát.

„Rozumiete?! MUSÍTE ma vrátiť späť! Za každú cenu!“

„Gabriel,“ veliteľ Enif ho oslovil tónom, ktorý neveštil nič dobré. Pristúpil k nemu bližšie a čo najšetrnejšie mu vysvetlil. „Ako som už vravel, na tvojom návrate pracujeme takmer bez prestávky. Lenže musíš prijať fakt, že sa plavíme v neprebádaných vodách. Zatiaľ sme sa, po pravde, ešte ani nepriblížili k možnosti ohýbania časopriestoru. Môže trvať dlho, kým urobíme pokrok. Ale nepoľavíme. To ti sľubujem!

Pre každý prípad...a pre vlastné dobro, by si sa mal snažiť zžívať sa s prostredím Delphina a s našou dobou. Nechcel som, aby si sa potuloval po Delphine, ale asi bude lepšie ak sa medzi nás zaradíš. Môžeš začať, pre objavenie nových kontaktov a informácií, navštevovať jednu z našich ľahších škôl.“

Gabriel neveril vlastným ušiam. Zhrozene na veliteľa civel.

„Nie!“ vykríkol. „V žiadnom prípade! Nemienim si tu zvykať! Chcem ísť späť k svojej rodine! Odmietam byť...nudným, kamenným, správnym...odmietam byť človekom z tejto doby! ODMIETAM!“

„Rozumiem, ako sa cítiš,“ povedal veliteľ.

„Nerozumiete!“ – roztržito krútil hlavou. „Pretože ja som prvý a jediný! Sám ste to povedali! Som jediný!“

„Želáme si, aby si bol šťastnejší,“ – začul Meropin tichý hlas.

Pozrel na ňu. Jej modré oči boli hlboké, najhlbšie, aké na neho na Delphine doposiaľ hľadeli.

Veril, že ona skutočne chce, aby bol šťastný.

Náhle čosi svetlé so zamraučaním skočilo na lôžko, pri ktorom stála Heka.

„BPM!“ – Heka sa strhla a obrátila sa k tomu.

Keď Gabriel zbadal ryšavo-bielu huňatú mačku obtierajúcu sa doktorke o bok, okamžite sa celá jeho pozornosť upriamila výhradne na zviera.

„Mačka?!“ fascinovane vydýchol.

Cítil, ako sa mu v rebrách čosi jemne chveje. Mačka priadla. Príjemne a slastne, ako to dokážu iba mačky.

Ako mátožný sa zosunul z lôžka, prešiel k nej a zovrel ju do náručia.

Sledovali ho trocha nechápavo, keď si ju s láskou pritisol na hruď.

Chvenie v rebrách bolo postupným uvoľňovaním jeho hrôzy a zlosti.

Nemohli rozumieť ako mu obyčajná mačka, práve svojou zvieracou jednoduchosťou a bežným správaním bežnej mačky, pripomenula domov.

„Ako sa volá?“ spýtal sa Heky.

„BPM 37093,“ – Heka bola vyvedená z miery.

Okamžite vedel, že ide o bieleho trpaslíka v súhvezdí Kentaur, o takzvanú Diamantovú hviezdu. Knihu mal tak podrobne, znova a znova, naštudovanú, že so zaradovaním hviezd už nemal problém.

„Príšerné meno pre mačku,“ zhodnotil. „Môžem si ju požičať?“

Mal síce na zvieraciu srsť alergiu, ale v mentolovom vzduchu sa jeho dýchacie cesty úžasne spriechodnili. Už dva dni ho z neho dokonca neboleli pľúca.

Heka pôsobila mierne váhavo.

„Nuž...,“ – krátko pozrela na veliteľa a ten prikývol.

Gabriel bol rozhodnutý mačku získať za každú cenu.

Ale Heka súhlasila bez toho, aby sa musel pobiť.

„V poriadku,“ zarazene povedala. „Zober si ju do kajuty.“

Nikdy by si nemyslel, že mu jedna ryšavá mačka tak vylepší deň.