Neodolateľná- 2. kapitola: Všetko zlé je na niečo dobré

Spisovateľ/ka: LujzaSvitáková :) | Vložené dňa: 9. septembra 2014
http://citanie.madness.sk/view-48133.php

Na oblohu padal súmrak. Nočné tvory ožívali, vedela som to podľa húkania sovy. Nachádzala som sa kdesi v lese, kúsok od detského domova Kvietok. Utiekla som odtiaľ. Presne tak- bolo mi sotva štrnásť, pre dievča ako ja nebezpečná situácia. Zuby sa mi drkotali, po chrbte mi behal mráz. Pri každej prasknutej vetvičke som vyskočila takmer do vzduchu, tak som sa bála. A napriek tomu som nebola ochotná vrátiť sa. Vzdať sa. Podriadiť sa tým nezmyselným pravidlámm ktoré nevie nikto pochopiť. Už som nemienila byť tým nechceným dievčaťom, o ktoré nik nestojí. Už som nemienila byť ničím.

 Predierala som sa hustým krovím, ktoré ma škriabalo všade na pokožke, akoby to bola len bavlna. Ja som však nepoznala bavlnu, nedotkla som sa jej, no raz som ju videla. Raz. V televízii, ked´ som išla na súťaž Miss princess, pred piatimi rokmi. Už ma začínala bolieť hlava. Všimla som si, ako mi zo škrabancov tečie krv. Hustá, tmavočervená teplá krv mi stekala po pramienkoch všade na rukách aj nohách. Nenávidím krv. Nenávidím jej železnú chuť, ani to, ako ľahko a rýchlo dôjde k zraneniam, do ktorých je zapletená krv. Lenže čo ak tu ostanem naveky? V tomto hustom lese by som mohla žiť slobodne. Podľa vlastných pravidiel. A potom by som lovila veveričky, spravila si príbytok... bol to môj sen, ktorý si chcem splniť. A bola som odhodlaná za ním ísť.

 Zrazu som sa potkla o vlastné nohy a spadla som. Chvíľu som si myslela, že je to najväčší úraz, čo som za tento deň mala, ale hrubý koreň stromu zrazu povolil, a ja som letela dolu kopcom. Jačala som, trhala som ušné bubienky. Každý kus z mojej kože bol poškodený. Zahmlievalo sa mi pred očami. A potom som spadla do bezvedomia.

Ked´´ som sa prebudila, bola už noc. Necítila som si takmer celé telo. Nepohla som mnou. Ležala som tam, slzy mi tiekli ako otvorením kohútikom. Už som prestávala dúfať, že sa niekto objaví a pomôže mi, vypočuje si moje tiché vzlyky a zachráni ma, ked´ som zbadala čierne svetlo. Napodiv, videla som aj biele svetlo, ale čierne ma lákalo viac. A čierne bolo o pár metrov bližšie.  

Plazila som sa k čiernej "nádeji" a dúfala som, že nezomieram- chcela som ešte žiť. Dotkla som sa čierneho svetla bruškami prstov- bolo to také čierne, ako som ešte nikdy nikde nevidela. Ani noc nie je tmavá, pomyslel si tichý hlások v mojej hlave. Dýchala som z posledných síl. Zrazu som čiernotu potiahla, zdrapla som jej okraje, a čiernota ma pohltila. Cítila som, že som niekde inde, že nie som... normálna. "April?" spýtal sa niekto v pozadí- jeho hlas mi bol neznámy. Bol to muž. "April!" Videla som jeho siluetu, bola biela a dostala som z nej strach.  Plazila som sa od nehjo preč. "April! Uteč, kým máš možnosť. Inak..." "Inak čo?" spýtala som sa nie mojím hlasom. Mala som ho oveľa tvrdší, než obyčajne. Odkašľala som si. "April, uteč, pusti sa." Ja nič nedržím. Zadivila som sa. "April, držíš sa toho ešte pevnejšie. Prosím. Urob to pre mňa. Urob to pre svoju matku." Toho muža som poznala. Bol to... otec. Počkať. Otec... OTEC! Priblížila som sa k nemu, no niečo ma ťahalo späť. Usmial sa na mňa. "Presne to som mal na mysli. Púšťaj sa toho, kým je čas. Nechcem, aby ťa pohltila." Pohltila? Kto? Viac a viac som bola pri otcovi- ale čím bližšie som sa k nemu priblížila, tým redší bol kyslík, a tým viac mi bolo horšie. Vedela som však, čo je správne. Chcela som byť pri otcovi.

A potom, ani neviem, čo sa stalo. čiernota ma stiahla späť, otec zrazu zmizol. Svetlo tam nebolo. Videla som iba čiernotu. A zrazu som to nebola ja- cítila som, ako sa mi kosti spevňujú, rany zahojujú, a koža je čoraz viac bledšia, ale o to silnejšia. Moje nádherné plavé krátke vlasy sa začali kučeraviť, začali byť čierne a dlhé, až po pás. Nevidela som to, ale vedela som, že to tak je. Modré oči boli zrazu hnedé, takmer čierne. Postava bola z neurčitej hned´ krajšia, nevedela som prečo, no cítila som sa lepšie. Výnimočnejšie. Pery sa mi zafarbili na nádhernú krvavo červenú. A do tých čiernych kučierok som mala pramene červených kučier, nádherne červenej. Tá bunda zo Second Handu zrazu zmizla, a mala som na sebe pekné čierne džínsy a biele krátkorukávové tričko... A čo bolo najlepšie, už som vedela, kde som. Doma. V pekle. Videla som svetlo- bolo všade. Pomaly som vstala. Bosé nohy boli zrazu zabalené na opätkoch s platformou, vyzerali ako rockové. Vyzerala som úplne inak. Nevidela som dôvod, prečo byť lepšia. "Aria?" oslovil ma ktosi. Otočila som sa za hlasom, nebála som sa.

"Aria, srdiečko, vitaj doma," povedal mi muž podobný k otcovi. Aj to bol otec- len mal čierne sako a bielu kravatu. Došla som k nemu. "Aria, volám sa Jack. Som tvoj nový otec." Prikývla som. "Páčiš sa mi, ocko. Máš vynikajúci vkus." "Takto sa mi páčiš, Aria. A teraz čosi d´alšie- vieš o tom, že máš výnimočné schopnosti?" "A aké?" "Praj si niečo." V myšlienkach som bola v Las Vegas. Zrazu som tam naozaj bola. Pozrela som sa na Jacka, ktorý tam bol so mnou. "Tak, vitaj. Aria."

Vitaj, Jack, pvedala som vtedy. A viete, že som sa necítila ani trochu previnilo, že som diabol? Páčilo sa mi to. Ostala som bezcitná a chladná ako ľad, hlas som mala ostrý a odmeraný, človek bol pre mňa odpad. Presne to sa stalo v tú noc. Niekedy rozmýšľam, čo by sa stalo, keby som si vybrala bielobu. Bolo by to ľahšie? Lepšie? Ale pre koho? Pre peklo? Alebo pre nebo? Alebo pre mňa? A po d´alšie- je Jack naozaj dobrý otec? Ani sama neviem.  Lenže za peklo a moc sa pyká- či už ste človek, alebo diabol. Aj ja som pykala. čo už.

Vitaj v pekle, Aria

 

Spisovateľov komentár k príspevku

Odmeraná a bezcitná Aria- pokračovanie, 3. kapitola už bude v prítomnosti :) Tak čo, trúfate si to prečítať?? :)



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Zatiaľ ti nebudem dávať hodnotenie, keďže z príbehu som sa veľa nedozvedel. Ale som rád že tu niekto píše aj sci-fi. Obzvlášt dnes, keď ľudia v tvojom veku čítajú len veľmi málo, nie ešte aby niečo napísali. Čo sa táka gramatiky máš tam dosť chýb, občas som tam našiel úvodzovky navyše alebo malé písmeno na začiatku vety. Nebudem ti kritizovať čiarky, sám mi zvyknú robiť problémy, potvory. :D Čo ti ale musím vytknúť je priama reč - tá patrí vždy do nového odseku. Ja viem, môže sa to zdať otravné ale gramatika je rovnako dôležitá ako príbeh. Najmä ku koncu príliš rýchlo preskakuješ udalosti, máš minimum opisu okolo toho - stalo sa jej to a zrazu bola tam. Skús sa s tým pohrať a rozvinúť to trošku. Inak myšlienka vyzerá celkom dobre, zaujímalo by ma, čo bude ďaľej v tom pekle robiť. ;) Trochu mi to pripomína film Constantine. :D Prajem veľa nápadov pri písaní. ;)  
Spisovateľ/Autorv3v Pridané dňa12. septembra 2014 17:18:24
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8