Strážca - 1. časť : Úloha

  1. Časť - Úloha

Veľká Británia, 1917

  Muž doslova vletel do miestnosti. Nemohol to viacej vydržať. Ten dážď ho hádam prenasleduje. Posledné dva týždne v zákopoch boli na nevydržanie. Väčším nebezpečenstvom sa podľa neho stalo zavalenie rozmočenou hlinou ako samotné vybuchujúce granáty a lietajúce guľky. Aj keď ten plyn... Privítal ho hneď v prvý deň jeho nástupu. Nik si nestihol dať masku. Vtedy sa skoro začal modliť, aby mohol umrieť a jeho telo ho neudržiavalo pri vedomí, kým sa ho snažilo vyliečiť. Odvtedy si na útoky dával obzvlášť pozor. Tú bolesť nechce prežiť znovu. Musí uznať, že ľudia sú vo vymýšľaní spôsobov ako sa vyvraždiť veľmi kreatívni. Práce vo vojne má on ako maku. Aj preto už potreboval pauzu. Odísť na krátky čas domov... Domov... Tak žiadne miesto už pekne dlho nenazval. Ale mäkkú posteľ privíta veľmi rád. Akúkoľvek a kdekoľvek.

  V najbližšom meste od stanice vletel do prvého podniku, ktorý zbadal. V sekunde svoj výber oľutoval. Vbehol rovno do akejsi skrýše boháčov. Každý len pil a tváril sa dôležito. Hlavy od stolov ich donútilo zodvihnúť až hlasné dopadnutie vaku na zem. Prebodli ho pohľadom. To bola preňho novinka. K vojakom sa väčšinou ľudia správala úctivo. Také skúsenosti zbieral doteraz.
  Zložil si čiapku. Ak by sa chcel napiť vody, stačilo ju vyžmýkať. Jeho jazyk však bažil po niečom silnejšom. Sadol si k prázdnemu stolu a objednal si. Jedným očkom preskenoval miestnosť. Väčšina ľudí naňho aj naďalej zízala ako na zjavenie. V momente, kedy im záujem opätoval, očný kontakt prerušili. Nedalo mu nepousmiať sa. Ich pokus o sledovanie nového cudzinca absolútne pohorel. Až...
  Iba jednej osobe ostal vojak úplne ľahostajný. Sedela pri bare. Chrbtom otočená k nemu. Dívala sa pred seba. Alan nevidel jej tvár. Bohato mu stačil obraz, ktorý sledoval teraz. Stelesnená krása.
  Biele trblietavé šaty zhodnotil na tú dobu až príliš vyzývavé. Nesťažoval sa, aspoň si mal čím spríjemniť večer. Neznáma dobre vedela, ktorými odhalenými miestami môže dráždiť všetkých chlapov a ktoré si má uchovať pre toho jedného ako tajomstvo.
  Nohou v nízkych opätkoch pohojdávala do rytmu hudby. Vlasy skúsila ukryť pod vkusný klobúk. Jedna kučera aj tak unikla. Pochopil, prečo pred svetom schováva svoju korunu krásy. Ryšavá sa príliš nenosí.
  Ale výzor nebolo to hlavné, čo ho na žene priťahovalo. Bolo to niečo...neopísateľné. Až nadprirodzené. Jednoducho vedel, že je iná. Výnimočná. A že ju chce spoznať. Musí.
  Posilnil sa pohárikom, ktorý pred ním pristál. To mu bude stačiť. Veď také ako ona ohúril už miliónkrát. Na vyšperkovanie techniky mal storočia. Pravidlá v spoločnosti sa menia, ale ženy nie. Vo vnútri sú všetky rovnaké.
  A on je v uniforme...
  Istým krokom pochodoval k svojmu vytýčenému cieľu. Vetu na prelomenie ľadov mal pripravenú celý čas. Keď sa však oprel o pult, len na prázdno otvoril ústa. Slová nevychádzali. Akoby mu niekto vzal reč. Stál tam a snažil sa situáciu napraviť. Každou sekundou však len prehlboval trápnosť situácie, do ktorej sám seba dostal.
  Žena k nemu pomaly otočila hlavu a dôkladne si ho prezrela. Od palcov až k hlave. Keď sa dostala k tej, výraz na jej tvári sa zmenil. Akoby sa práve rozhodla či muž pred ňou stojí za jej pozornosť.
  „Prišiel si za mnou?" prehovorila prvá. Prekvapene na ňu zažmurkal..
  „Samozrejme, že prišiel," usmiala sa.
  Zakašľal: „Ja som..." chystal sa niečo zmysluplné povedať, ale predbehla ho.
  „Alan. Viem."
  „Ako...?"
  „Tvoje oči sú ako otvorená kniha. Mal by si si na ne dávať pozor," zatvárila sa veľmi tajomne. Človek by si myslel, že tvár s takými jemnými črtami, nedokáže nahnať strach. Táto v tom excelovala.
  „Vlastne som si len prišiel objednať," vykoktal nakoniec. Za tú vetu by sa ihneď zabil. Nezhodovala sa s jeho bežnou taktikou. Aj keď to dosť pokašľal, neodháňala ho, mohol sa snažiť... V jej blízkosti to ale akosi nešlo.
  „Ale čo?" zatiahla neveriaco. „Len to?"
  Prikývol.
  Plné červené pery pritlačila na okraj pohára. Od nešťastia si takmer vzdychol. Ak by si sa dnes úplne nezasekol, tie ústa mohli byť teraz úplne inde...
  Dopila. „Nechaj ma pozvať ťa," nadhodila z ničoho nič.
  „Obvykle za seba nenechávam platiť ženy."
  Zase.
  Akoby sa ho niečo v ňom snažilo od nej odohnať.
  „To je v poriadku," natiahla sa až k nemu a zašepkala, „lebo ja nie som ako ostatné."
  Vzala z pultu fľašu a ladným krokom kráčala tam, kde sedel pôvodne on. Omámene ju nasledoval.
  „Tak Alan, povedz mi niečo o sebe," naliala.
  „Dnes som sa vrátil z frontu," vyslovil. Nevedel, čo jej povedať.
  „To vidím. Ako dlho si tam?"
  „Už dva roky."
  „Obdivuhodné."
  „Zatiaľ mám šťastie."
  „Jasné." Z jej hlasu vycítil mierny výsmech. „A čo si robil predtým?"
  „Nič zaujímavé," napil sa aj on. Želal si, aby sa niečo spýtal aj on a ona skončila s výsluchom. O svojom živote jej mohol narozprávať len lži. A keďže zatiaľ nič súvislejšie nevyprodukoval, pochyboval, že vyrukuje s obstojným klamstvom.
  „Jasné," zopakovala rovnako výsmešne. „Ja viem, prečo si na vojne. Veľa mŕtvych, rovná sa veľa práce.     Spoznala som ťa. Viem, že si strážca. Nosíš okolo seba tú žiaru," priznala, prečo mu venuje svoju pozornosť. Ale, ako to zistila? A kto je ona?
  „Aj ty si strážca?" hádal. 

Neodpovedala. Pokračovala v jeho analýze. „Žiješ už storočia, ale nevieš, kto som. Takže tipujem, že nie si veľmi úspešný. Počkaj," zavrela oči a spustila. „Pridal si sa k nám v sedemnástom storočí. Rýchla smrť.   Mal si šťastie."

  „Hej, náhoda," prikývol. Jeho vražda náhoda nebola, ale nechcel ju rozoberať. Viedla k jeho stvoriteľovi a tým opovrhoval. Jej vystupovanie mu ho začínalo pripomínať. Sebavedomý a arogantný, napriek tomu šarmantný a elegantný. To sú slová, ktorými ho opisoval a vystihovali aj osobu sediacu oproti nemu. Konverzácia sa stávala pre Alana čoraz nepríjemnejšou
  „Oh, veľa si vymýšľal," otvorila oči s pobaveným výrazom. „Máš more prehreškov a oceán výčitiek. Preto žiješ na okraji a takmer nič o svojom svete nevieš. Nemal ťa kto naučiť pravidlá," zatvárila sa, akoby práve odhalila triky všetkých hráčov pokra pri stole.
  „Kto do pekla si?" už dávno ľutoval, že za ňou šiel.
  „Zlá otázka. Kto som nie je dôležité. Dôležité je, čo chcem."
  „Tak čo chceš?" upravil vetu podľa jej pokynu.
  „Už roky sa čosi snažím nájsť. Potrebujem to na vyriešenie... povedzme osobných problémov. Lenže z tohto zapadákova nemôžem odísť."
  „A odo mňa chceš, aby som to našiel?"
  „Predbiehaš!" zašvitorila sladkým tónom. „Chcem, aby si sem prišiel zajtra napoludnie, a potom uvidím."
  „Prečo by som to robil?"
  „Lebo môžem zariadiť, aby všetky tvoje hriechy zmizli. Začneš od začiatku. A ako bonus ťa naučím ako to v tvojom svete chodí," po tej vete si poslednýkrát odpila a postavila sa. Zrejme si bola istá, že ponuka, ktorú mu predložila sa neodmieta. „Zajtra na poludnie. Nemeškaj."
  Nevšimol si, kam zmizla. Vôbec mu neprekážalo, že sa vyparila. Z krehkej ženy sa behom pár minút stala jedna veľká a nepríjemná záhada. Nepáčilo sa mu to. Nepáčil sa mu jej spôsob získavania si ľudí. V podstate mu nedala na výber. Musela vedieť, že mu už veľa voľného miesta na prešľapy nezvyšuje.
  Ak sa má podrobiť jej, musí sa na to pripraviť.
  Potiahol pred seba fľašu a postupne ju vyprázdnil. S majiteľom vyjednal izbu na poschodí. Zaplatil za ňu nehorázne vysokú sumu. Ešteže tie peniaze kradne. Svoje by neobetoval..