Reklamácia.

Človek je neuveriteľne zložitý výtvor. Preto by mal tvorca na človeka poskytovať doživotnú záruku. Nemyslím, že je to prehnaná požiadavka. Veď doživotnú záruku dnes poskytujú už aj výrobcovia matracov. A človek je podstatne komplikovanejší ako kovové pružiny a pamäťová pena. Na základe tohto úsudku som sa rozhodla uplatniť svoje právo na reklamáciu. Rozhodla som sa reklamovať seba.
Hneď na začiatku som ocenila absenciu byrokratického aparátu a férový prístup. Žiadne reklamačné oddelenie, žiadne čakacie lehoty. Éterickí nebeskí zamestnanci ma nasmerovali rovno na generálne riaditeľstvo. Pochopila som, že reklamácia toho, čo je označované za vrchol tvorstva, je natoľko závažná, že je posudzovaná tým najvyšším. Samotným Stvoriteľom.
Sedel na tróne. Majestátny, nadpozemský. V rozpakoch som prešľapovala z nohy na nohu s pohľadom upretým na zem.
- Vrav, čo ťa trápi. Neboj sa. - povzbudil ma.
- Nefungujem správne. - začala som ticho, nesmelo. - Niektoré moje funkcie sú absolútne nevyhovujúce pre život.
- Spresni to. - vyzval ma Stvoriteľ.
- No...- zaváhala som, čím začať. - Napríklad, chcem argumentovať. Viem, že mám pravdu a viem to aj dokázať. Ale hlas mám slabý, plný emócii. A taký hlas nikto nepočúva.
- Chápem. - kývol Stvoriteľ blahosklonne rukou. - A napravím. Čo ďalej?
- Myslím, že som šikovná. - pokračovala som už pevným barytónom. - Inteligentná a schopná. Ale keď sa chcem presadiť, všetko mi to skazí moja ohľaduplnosť a nedostatok agresivity.
- Rozumiem. - Stvoriteľ chápavo pokýval hlavou. - Spravím to. Čo ešte?
- Chcela by som si viac užívať života. Ale brzdí ma tá otravná zodpovednosť a oddanosť rodine. Vieš čo mám na mysli, že? - žoviálne som potľapkala Stvoriteľa po kolene.
- Viem. . - zachmúril sa Stvoriteľ. - Aj to sa dá riešiť. Ešte niečo?
- Svedomie. Slušnosť. - rozhodila som rukami.
- Čo je s nimi? Aj tie ti vadia? - neveril vlastným ušiam.
- Pochop. Je to príťaž, keď si človek chce poriadne vyhodiť z kopýtka. - žmurkla som na neho spiklenecky.
- Dobre, nech je tak. - povedal Stvoriteľ prísnym hlasom. - Je to všetko?
- No pozri, kámo, - sadla som si na operadlo trónu, objala ho okolo ramien a naklonila sa k jeho svätému uchu - uber trochu tuku z mojej kostry. Asi ti to uniklo, ale kypré ženské tvary sa už nejaké to desaťročie nenosia.
- Pokladaj za vybavené. - predniesol Stvoriteľ hromovým hlasom, vstal a jediným pohybom ruky ma odhodil do reality.

Dopadla som na zem. Vstala som a oprášila si šaty. Sako na mne odstávalo. Zato nohavice v rozkroku omínali. Vsunula som ruku do nohavíc a poťažkala si novonadobudnuté vybavenie medzi nohami. Budem to nosiť vľavo alebo vpravo?