Jama 2/2

Spisovateľ/ka: johny45 | Vložené dňa: 25. júla 2005
http://citanie.madness.sk/view-482.php

Cesta začínala byť nudná a to bolo samozrejme pre jazdu autom nebezpečné, preto si Bill zapol rádio. Musel dlho točiť kolieskom, kým chytil niečo iné, ako šum (Keby si kúpil nové rádio, mohol si zapnúť automatické vyhľadávanie staníc, ale nato bol on prílišný držgroš). Konečne začul nejaký zvuk, ktorý sa mohol podobať hudbe, ale nebol si celkom istý.

No jasné, žiadna hudba, je to Enriqué Iglesias. Myslel som, že tu chytím nejaké seriózne miestne rádio a našiel som toto. Neznášam toho človeka. Kto už to môže počúvať...

Rýchlo začal točiť kolieskom ďalej a po chvíľke počul známe tóny skladby Hotel California od Smokie. Obľúbená pesnička jeho mladosti. Už dlho ju nepočul, ale teraz nemal chuť ani na ňu. Jednoducho preladil stanicu inam.

‚ ...Vitajte milí veriaci, opäť sme tu, aby sme vám zvestovali slová nášho osloboditeľa Ježiša Krista. Sme radi, že ste si nás znova naladili...’

Doriti, čo to je? Nejaká kresťanská stanica? To už som naozaj nemohol nájsť nič lepšie.

‚Dnes budeme hovoriť o tom, ako sa stále viac porušujú božie prikázania, ako čoraz viac pribúda neveriacich, ako títo neveriaci na seba a na tento svet privolávajú novú potopu a boží hnev.’ Bill to nechcel počúvať (nechce počuť, ako porušuje božie prikázania), tak radšej rádio vypol.

Začínalo sa stmievať, obloha sa začala farbiť do oranžova a Bill si otvoril okno, aby mohol cítiť osviežujúci letný podvečerný vzduch. Ten ho prebral. Prebral ho lepšie, ako nejaká hudba, alebo nejaké reči v rádiu a mohol ešte dlhý čas šoférovať.

Keď sa celkom zotmelo, okolitá krajina sa zmenila. Už to nebola hladká asfaltová cesta, už na neho šibalsky nemrkali stromy. Už ani vzduch nebol osviežujúci, bol príliš chladný, aby si Bill nechal otvorené okno. Kolesá auta sa teraz veľmi pomaly plazili, až zabárali do cesty, samotná cesta ubiehala nejako pomalšie. Tmavé stromy sa neraz na neho mračili, ukazovali na neho prstom, niektoré smrteľne vážne, niektoré posmešne, niektoré sa mu škodoradostne vysmievali. Les už nebol rozprávkovo zelený, bol nebezpečne tmavý. Existoval tam celkom sám. Jediný človek. On vo svojom aute a neznámi obyvatelia tejto planéty. Bol celkom v ich moci. Pohyboval sa na ich území a oni ho tu nechceli. Nechceli ho vysoké tmavé stromy, hlboký čierny les, tajomné nočné vtáky, dokonca aj cesta mu dávala najavo, že mu môže kedykoľvek bude chcieť, utiecť spod kolies.

Ale to, čo počul, bolo ešte horšie, ako všetko ostatné. Bolo to to najstrašidelnejšie. Bolo to ticho. Úplné, nič nehovoriace, nič nenaznačujúce, čierne ticho. Ale predsa len mu to ticho niečo hovorilo. Hovorilo mu, že je sám. Celkom sám. Sám na tejto ceste, sám medzi týmito stromami, sám na celom svete. To ticho ho vystrašilo na smrť. Potreboval sa zbaviť toho strachu.

Bill znova zapol rádio. Potreboval niečo počuť. Potreboval zistiť, či ešte na svete existuje niekto okrem neho. Potočil kolieskom kúsok do prava. ‚Takže vy tvrdíte, že je to nezvratné?’ Ozval sa z rádia konečne nejaký hlas, ktorý dal Billovi novú nádej.

‚Áno. Je to tak. Už sa s tým nedá nič urobiť. To, kam sme dospeli, je konečné štádium.’ Povedal nejaký iný hlas z rádia.

‚Ale vy si myslíte, že...’ Pýtal sa prvý hlas.

‚Nie, ja to viem, blíži sa posledný boží súd.’ Prerušil ho druhý hlas. ‚Tento posledný súd zničí všetko zlé, čo je na tejto zemi. Bosledný súd odsúdi dokonca všetkých zlých nesmrteľných démonov, aj samotného diabla. Nikto sa tomu nevyhne.’

‚A potom? Čo bude potom? A čo sa s nami stane?’

‚Potom všetci ktorí milujú boha a modlia sa k nemu, budú vyslobodení a budú žiť naveky. Budú nesmrteľní, ako Adam a Eva, predtým, ako odišli z raja. A všade bude iba dobro. Najvyššie a jediné dobro a najvyšší a jediný dobrý boh. Nič iné, ako dobro nebude existovať.’

‚Á máme tu prvého volajúceho, nech sa páči.’ Oznámil prvý hlas (Bill konečne zistil, že je to hlas moderátora).

‚Ja by som len chcel povedať, že toto, čo tu ten pán hovorí, sú absolútne nezmysly.’ Začal hlas v telefóne. ‚Prečo by ma mal niekto súdiť, či sa pravidelne modlím, alebo či chodím pravidelne do kostola? Ak chcete odísť na nejakú vzdialenú planétu a tam žiť spôsobom, akým chcete, nech sa páči, ale nám normálnym ľudom našu zem nechajte.’

‚To nebude na žiadnej inej planéte, celá naša zem, celý vesmír bude jedným veľkým nebom, jedným veľkým dobrým svetom, do ktorého sa dostanú tí, ktorí veria.’

‚Ja sa nebudem podlizovať vášmu bohovi. Ja mám dosť svojich starostí. Svojho boha si nechajte, nikdy pre mňa nič neurobil, ja vám na vášho boha kašlem.’

‚Brat môj, bude ti odpustené, lebo nevieš, čo činíš. Bude ti odpustené, ak pred posledným súdom príjmeš svojho boha. Ešte máš šancu.’

‚Ja niesom tvoj brat, môj brat je mŕtvy a tvoj boh ho nechal zomrieť a ty tu len tláchaš o úplných nezmysloch, si len úbohý buzík, vieš čo, seriem na tvojho boha, do...’

‚Tak to bol náš poslucháč a my si dáme pesničku.’ Prerušil volajúceho pokojným hlasom moderátor a začala hrať nejaká penička, ktorej melódia Billovi pripadala dosť infantilná, tak to radšej vypol a nepočkal ani na spev. Nateraz mu tento kontakt s realitou stačil. Vlastne ani nevedel, či to naozaj bola realita. Bude ti odpustené, ak pred posledným súdom prijmeš svojho boha. Tie slová v ňom vŕtali, ako červík v nahnitej čerešni. Bude ti odpustené... Pred očami sa mu zablysli diaľkové svetlá oprotiidúceho auta. Svojho boha. Boha. Svojho boha.

Už sa mu od únavy začali zatvárať oči, ale vedel, že o chvíľu by mal byť pri moteli, ktorý videl na mape.

Zrazu pár metrov pred sebou v strede cesty zbadal postavu. Okamžite dupol na brzdu, ale bolo neskoro, postava sa odrazila od čelného skla a preletela ponad jeho auto. Auto stálo, Bill mal opretú hlavu o volant. Obzrel sa dozadu. Nič nevidel. Čo som to urobil?

Vystúpil z auta a pršiel dozadu. Nikto tam nebol. Žiadne telo. To nieje možné. Veď som ho videl. Nastúpil opäť do auta a pozrel na čelné sklo. Nieje vôbec poškodené. Ani náznak oškretia. Tak čo sa to teda stalo? Ale tá tvár, tú tvár videl. Áno, bola to tvár toho starca. Bol to on. Videl som ho.

Bill si nervózne zapálil cigaretu a naštartoval auto. Preč odtiaľto. Rýchlo preč. Premohol ho strach. Obrovský strach. Strach z neznámeho. Alebo strach z niekoho, kto ho pozná. Kto o ňom niečo vie. Stlačil plyn silnejšie, aby bol čo najrýchlejšie preč od toho miesta.

Po niekoľkých minútach konečne zbadal modrý neónový nápis Motel, ktorý bol kontrastne zabodnutý v čiernej tme. Svietilo iba jedno malé svetlo, ktoré patrilo kancelárii správcu. Bill vošiel dovnútra a privítal ho silný pach potu a cigariet. Za pultom sedel (vlastne ležal s hlavou položenou na pulte) tučný muž v prepotenom tielku (veď ako inak), korý dosť nevyberaným spôsobom chrápal. Bill tam chvíľu len tak stál a čakal (treba podotknúť, že dosť naivne), či sa náhodou nezobudí a potom sa ho pokúšal zobudiť rôznymi zvukmi (typu kašľania). Nakoniec ale musel siahnuť k tomu, čoho sa obával, musel sa dotknúť jeho spoteného tela a mierne ním zatriasť. Keď po chvíli nepríčetného zazerania správca pochopil, čo sa deje, zapísal si potrebné údaje a vydal Billovi kľúč s číslom.

Izba vyzerala lepšie, ako správca. Bola celkom čistá, aj kúpeľňa s toaletou bola v relatívnom poriadku. Na podlahe sa rozprestieral starší koberec tmavočervenej farby a v strede izby dvojitá manželská posteľ. Zrejme to tu využívajú väčšinou ako hodinový hotel. Bill bol veľmi unavený a jediné, čo ho teraz mohlo zachrániť, bol spánok, takže si hneď ľahol na postel a zhasol malú stolnú lampičku.

Na chvíľu zatvoril oči, ale nemohol zaspať. Nemohol spať, aj keď bol veľmi unavený. Otvoril oči a pozeral do tmy. Všade bola úplná, čierna tma. Tma, akú v meste nemohol vidieť, lebo ju vždy rušilo nočné osvetlenie, prípadne svetlá okolitých domov. Ani v malom mestečku nebola taká tma. Ale tu bola jedinečná tma. Nič naokolo nesvietilo, všade bol iba les a čiernota. Dokonca ani mesiac nesvietil. Pozeral po čiernej neviditeľnej izbe. Zablúdil pohľadom do rohu izby (aspoň myslel, že je to roh) a tam niečo zbadal. Boli to nejaké dve malé svetielka v tme. Dve malé čierne guličky, ktoré ale v tme svietili. Vyzeralo to ako oči, sú to dve malé oči a pozerajú priamo na mňa niečo, čo tam predtým určite nebolo. Zdalo sa, že sú to oči, ktoré patria nejakému malému tvorovi.

Čo to je? Prečo to pozerá priamo na mňa? Možno je to potkan. Veľký potkan, ktorý tam sedí a čaká, kým zaspím, aby si potom mohol do mňa zahryznúť. Možno nemal dlho čo jesť a ja sa mu javím ako celkom chutná potrava. Možno v tejto izbe dlho nikto nebol ubytovaný a on si stráži svoje teritórium. Pozerá mi priamo do očí. Ako keby mi rozumel. Ako keby mi vedel čítať myšlienky. Čaká. Čaká kým zaspím. Nemôžem mu to dopriať. Nemôžem teraz zaspať. Ale čo ak je to iba nejaký očný (nočný) klam? Čo ak je to niečo, čo tam naozaj celý čas bolo a na svetle to bude úplne obyčajný predmet, ako to obvykle pri takýchto nočných preludoch býva?

Bill rozsvietil stolnú lampičku. Nič tam nebolo.

Ale pohlo sa to. Ono sa to pohlo v momente, keď som rozsvietil. Bol to iba zlomok sekundy, ale videl som to. Určite som to videl...

Ale určite si to iba nahováraš. Máš iba halucinácie. Veď kto by bol v pohode po takom dni? Komu by zostal po tom všetkom ešte zdravý rozum? Len pekne zhasni a spi, lebo nakoniec celkom stratíš rozum a ktovie, kde potom skončíš.

Bill zhasol svetlo, ale oči mal stále otvorené. Už to tam nebolo. Už na to nepozeral a ono to nepozeralo na neho. Bolo to preč. Ak to tam niekedy vôbec bolo.

Ale čo ak teraz zaspím a ono sa to vráti naspäť? Vráti sa to a zaútočí na mňa, rozhryzie mi črevá, rozkusne mi krk...

V spleti pochybných myšlienok a trýznivých obáv (alebo naopak) Bill konečne zaspal. A spal tuhým spánkom až do obeda nasledujúceho dňa.

Keď sa prebudil, počul nádherný spev vtákov, cítil úžasnú vôňu lesa a videl božské slnečné svetlo, ktoré napĺňalo celú izbu sýtou žltou farbou. Slnečné lúče ho šteklili na nose a opekali mu celé telo. Bolo to krásne ráno po hroznej noci. Mal pocit, ako keby sa nikdy nič nestalo, ako keby bolo všetko v úplnom poriadku, ako keby sa iba zobudil po silnej opici, alebo po strašnej nočnej more. Chcel, aby to tak bolo, ale nevedel, či je to možné. Chcel ešte dlho zostať ležať, ale hladný žalúdok mu silno oponoval, tak vstal z postele, vykonal malú potrebu, ani sa na seba nepozrel do zrkadla (možno pre istotu, lebo by mohol zistiť, že s takou tvárou a neupraveným riedkym porastom na hlave by sa nemohol nikde ukázať) a vyšiel von pred motel, kde slnko už usilovne zohrievalo cez noc vychladnutú pôdu.

Prešiel na koniec motela, až za kanceláriu správcu, ktorému popritom vrátil kľúč od izby a hneď za motelom zbadal malú reštauráciu (alebo bufet, alebo čo to bolo, proste podnik, kde vám ráno donesú opečenú slaninu s volským okom a studenou nechutnou kávou na stôl so špinavým obrusom, okolo ktorého lietajú roje múch, ktoré sa vám chystajú polovicu raňajok zjesť, alebo prinajmenšom znechutiť pôžitok z jedla) a potešene zamieril k nej.

Bill vstúpil dovnútra a informoval sa, čo by mohol dostať na raňajky (aj keď už bol pomaly čas obeda). Po chvíli váhania si objednal opečenú slaninu s volským okom a dva lievance. K tomu si dal kávu, ktorá našťastie bola ešte celkom teplá, aj keď o čerstvosti sa tu asi nedalo hovoriť. Bill sa snažil väčšinou stravovať zdravo, ale teraz mal chuť na niečo nezdravé, niečo čo by si za iných okolností určite nedal. Určite používajú jeden prepálený olej celý deň. Sedel za stolom, na ktorý mu cez okno silno svietilo slnko. Snažil sa všetko čo najrýchlejšie do seba nahádzať, aby mohol odtiaľto zmiznúť. Okrem neho tam sedeli štyria ľudia, všetko silnejší, pribratí chlapi v špinavom pracovnom oblečení, ktorí bol zrejme stálymi zákazníkmi. Vychutnávali si studenú kávu, mastné jedlá a pohľad naňho. Všetci ho sledovali, akoby im chcel zjesť ich jedlo.

Čo na mňa čumia tí sedláci! Asi tu ešte nevideli slušne oblečeného človeka. Burani.

Možno ešte nevideli takého blbca, ako si ty. Možno ešte nevideli také indivíduum s takým ksichtom. A teraz sa o tebe rozprávajú. Rozprávajú a smejú sa na tebe. Možno sa smejú, ako si sa v noci bál. Ako si sa bál tmy. Možno si uťahujú z neznámych cestujúcich tak, že ich v noci strašia a teraz sa smejú, že si taký strachopud.

Seriem na nich, nech čumia, ja budem za chvíľu preč, ale oni tu zostanú s tými ich podradnými tupými životmi plnými hnoja a výkalov.

Bill rýchlo dojedol, vypil na dva razy kávu, zaplatil a vyšiel von. Bol rád, že je vonku. Vzduch tu priam rozvoniaval lesom a bolo radosťou zhlboka sa nadýchnuť. Čo sa nedá povedať o tom puchu, čo bol vo vnútri.

Ale, zrazu si nejaký citlivý. Odkedy? Zaujímavé, že pach niektorých vecí ti vôbec nevadí, ale ale toto áno.

Nasadol do svojho zeleného Forda a bol rád, že je v bezpečí. Pripadal si v ňom ako v inom svete. Vo svete, ktoý s týmto nemal nič spoločné a preto bol chránený od všetkého, čo bolo mimo neho. Zapálil si cigaretu a pohol sa na asfaltovú cestu, ktorá sa zavŕtavala do hlbokého lesa.

Stromy vytvárali svojimi tieňmi na slnkom zaliatej ceste rôzne fľaky, niekedy až zaujímavé obrazce. Bill zapol rádio v ktorom práve spieval Bob Marley pesničku Sun Is Shining. Túto pesničku dobre poznal a páčila sa mu, aj keď Marley nebol zrovna štýl, ktorý počúval. Ale na tejto ceste mu to pripadalo, ako keby tú pesničku spieval priamo preňho. Nálada, ktorú vytvorila pesnička spolu so slnkom, ktoré svietilo na cestu (aj keď to nebolo jamajské slnko a jamajská pláž), ho dostala do stavu, keď bol absolútne pokojný. Mal pocit, že teraz by ho vôbec nič nerozhádzalo. Ako keby bol v inom svete a nič z tohto sveta ho nemohlo ohroziť. V inom svete vo svojom aute a s Marleyho pesničkou. A možno aj v inom živote. V živote, v ktorom nemal povinnosti, nemal zlú prácu, vo svete kde neexistovali dane, úrady, podrazácki ľudia, manželstvo... Kde si mohol užívať všetko, čo chcel, kde mal všetko, čo chcel a nemusel sa báť, že o to príde. Vo svete, kde mohol byť sám sebou, v živote, kde nebola žiadna minulosť, ani budúcnosť, iba prítomnosť. Nie nebo, nie smrť, ale život. Iný život. To bolo to, čo teraz videl.

Mal pocit, že teraz by sa mohol dostať do takého sveta. Mal pocit, že toto by mohlo byť ono. Stav jeho mysle bol momentálne v tom svete a všetko okolo neho akoby obklopovalo ten svet a dávalo pozor, aby z neho nezišiel. Mal pocit, že teraz môže pokojne pustiť volant a stále pôjde po ceste. Lebo cesta je ten druhý svet a stromy okolo ho budú viesť po ceste toho druhého sveta. Celé jeho bytie bolo teraz ako film. Film, ktorý má svoj scenár a nemusí sa báť, že by skončil nejako inak, ako by mal. Preto sa nemusí držať scenára, lebo ten ho bude viesť do správneho konca. Preto môže pokojne pustiť volant a nechať sa unášať scenárom.

Vtom sa z rádia ozvalo hlasné chrčanie, ktoré prerušilo celý film a Bill chytil volant, ktorý na zlomok sekundy nemal vo svojich rukách. To chrčanie bolo neznesiteľné a tak Bill radšej vypol rádio, ani sa nepokúšal naladiť nejakú stanicu (určite prešiel nejaké vysielacie pásmo a bol príliš lenivý, aby mierne otočil gombíkom, no čo už, niektorí ľudia sú strašní lenivci). Zahľadel sa dopredu a zbadal, že už je blízko benzínová pumpa. Pozrel na prístrojovú dosku a zistil, že mu dochádza benzín.

Ešteže si si tak dobre vypočítal spotrebu benzínu. V počítaní si jednoducho dobrý. Škoda, že niesi taký dobrý aj v iných veciach. Možno by si teraz bol niekde úplne inde.

Zabočil na benzínku a starý bradatý muž v špinavých montérkach mu začal tankovať plnú nádrž tak, ako Bill chcel.

Ty sa máš teraz dobre, dokonca si nemusíš sám tankovať benzín. Ale veď si tu úplne sám, tak prečo by sa starý pán nerozhýbal...

Kúpil si v automate plechovku koly, otvoril ju a popíjal popritom, ako mu starý pán tankoval benzín. Mal rád, keď mohol pozerať na niekoho, kto pracuje a sám nič nerobiť (taký pohľad bol preňho...bolo to preňho ako pohľad pre bohov, vtedy mal vždy pocit, že sa pozerá odniekiaľ zvrchu). Bill si vychutnával studenú chuť koly a pohľad na tankujúceho starého muža. Keď ten muž dotankoval, prišiel k Billovi, vypýtal si peniaze, nastavil dlaň a Bill mu tam vložil presnú sumu. Keď už sa chystal aj s kolou v ruke nasadnúť späť do auta a odísť preč, všimol si niečo, čo už videl a čoho sa zľakol. Alebo skôr videl niekoho. Áno, videl toho starca, ktorého už videl viackrát predtým (vlastne ho videl dvakrát, ale teraz si nebol istý, či aj tie dve malé zvieracie oči v jeho motelovej izbe nemohli patriť tomu starcovi). Zrazu pocítil v hrdle veľkú hrču a nemohol prehltnúť, tak vypil celý zostatok koly na jeden dúšok, aby si uvoľnil hrdlo. Ten starec tam stál vzadu, na konci pumpy tesne pred lesom a pozeral naňho. Mal v tvári čudný výraz. Bill nevedel určiť, čo mohol ten výraz znamenať, ale radšej to ani nechcel vedieť. Rýchlo nasadol do auta, prázdnu plechovku hodil na zadné sedadlo a naštartoval. Prečo ma stále prenasleduje, čo odo mňa chce? Čo som mu urobil? Prečo je tu? Kto to je? Poznám ho snáď? Niekedy mám pocit, že áno. Keď sa auto pohlo, Bill pozrel ešte rýchlo tým smerom, a starec tam už nebol. Iba starý šedivý muž v montérkach pohľadom sledoval jeho odchádzajúce auto.

X

Jama bola rozkopaná, hlina pokrývala krompáč a lopatu ležiace v nej. Trsy trávy boli rozhádzané po okolí, niektoré ležali pokojným posmrtným spánkom na rozrytej hline. Hlina sa snažila zakryť všetko, čo bolo pod ňou, ale napriek jej úsiliu sa ukazoval na slnečnom svetle malý kus čiernej fólie.

Jama pomaly a hanblivo odkrývala postupne všetko, čo bolo v nej a okolo bola natiahnutá žltá páska, na ktorej bolo napísané: POLICAJNÁ LÍNIA – NEPREKRAČOVAŤ.

X

Bill sa snažil sústrediť na cestu, ale čím viac sa snažil, tým viac sa mu línie cesty rozmazávali. Bol zmätený, bol vystrašený, mal čudný pocit z toho starca a z ďaľších nevysvetliteľných vecí. Ledva držal volant, ruky si skoro vôbec necítil, myšlienky mal rozhádzané. Myslel na to, čo sa v posledných dňoch v jeho živote odohralo, myslel na to, čo bolo a čo bude. Ale jeho myseľ bola natoľko rozhádzaná, že sa nemohol sústrediť na žiadnu myšlienku. Pred očami sa mu premietali rôzne neidentifikovateľné obrazy, počul nerozlúštiteľné zvuky, a všetky tieto predstavy mu zrazu začali splývať do jedného obrazu a zvuku. Bol to obraz jeho ženy Marthy, ktorá sedela na sedadle spolujazdca a ktorej tvár sa obracala k nemu. A bol to jej zvuk, bol to jej hlas, ktorý hovoril k nemu.

„Čo je?” Povedal ten hlas. „Čo na mňa tak pozeráš?“

Bill s otvorenými ústami a vypúlenými očami pozeral raz na ňu, raz na cestu, ale všetko sa mu javilo nejako rozmazane, nejako ďaleko. Ale ona bola zrazu tak blízko. Martha bola vedľa neho a jediné, čo v tom momente cítil, bol strach, ktoý sa miešal s vôňou ihličnatých stromov. Chcel niečo povedať, ale nemohol (vlastne ani nemal čo).

„Ja viem, cítiš sa previnilo za to, čo sa stalo,“ pokračovala, „ale nebuď už taký, nehádž všetku vinu na seba. Aj keď, samozrejme, svoj podiel viny na tom všetkom máš. Možno, keby si sa o mňa viac zaujímal, keď mi zomreli rodičia... Ale teba zaujímala iba tvoja nezaujímavá práca. Ale nič si z toho nerob, čo sa stalo, stalo sa. Teraz už na to zabudni.“

„Prepáč“ Povedal Bill previnilo. Bolo to jediné slovo, čo teraz dokázal zo seba dostať.

„Ale nie, neospravedlňuj sa. Veď si nechcel, aby sa to takto skončilo, proste sa to stalo a ty si s tým nemohol nič robiť.“

„Vždy som chcel byť iba s tebou, Martha, chcel som, aby sme mali krásny spoločný život. Iba to som chcel, nič viac.“ „Ale čo si pre to urobil, Bill? Snažil si sa niečo pre to urobiť? Nie! Nesnažil. Ty si sa jednoducho nezaujímal, čo sa so mnou dialo, ako som sa menila po smrti svojich rodičov. Jednoducho si to ignoroval.“ Povedala zvýšeným hlasom.

„Ale ja by som pre teba urobil všetko na svete. Úplne všetko. Všetko. Veď ja ťa stále milujem, Martha. Milujem ťa.“

„Nemyslíš, že teraz je už neskoro? Ako dlho si mi to nepovedal. A pozri sa, ako to dopadlo.“ Ukázala mu červený fľak na bruchu. „Ale už je po všetkom. Už je dobre. Už som zasa s tebou. Poď, pobozkaj ma. Pobozkaj ma nežne.“ Bill sa nahol a čo najnežnejšie pobozkal svoju ženu, ktorej z brucha vytekala krv.

„Milujem ťa Martha. Milujem ťa.“

Keď sa nahol opäť k volantu, cez predné sklo ho oslepilo obrovské svetlo. Obrovské jasné biele svetlo. Najbelšie a najjasnejšie, aké kedy videl. A určite najkrajšie svetlo, o akom sa mu kedy snívalo. A v tom jasnobielom svetle videl obrysy jasnobielej postavy, ktorá sa vznášala vo vzduchu. Bolo to niečo, ako anjel. Nie anjel z neba, ale anjel z iného sveta. Z iného života a iného žitia. Zo života, kde nebola žiadna minulosť, ani budúcnosť, iba prítomnosť. Anjel, ktorý mu ukazoval cestu vpred, vedel, aký je to život. Určite poznal ten život, ktorý mal predčasom v mysli Bill. A Bill vedel, že ten život, ten svet a to žitie ho priťahovalo. Vedel, že musí ísť za tým anjelom, ktorý mu ukáže cestu a uvedie ho do toho života. Tá biela žiara bola čoraz väčšia a čoraz jasnejšia, ale anjel bol stále rovnako ďaleko. Vôbec sa nepribližoval. A tak sa Bill približoval k nemu, až bol celkom v tej žiare, celkom pohltený jasným bielym, nekonečným a všeobjímajúcim svetlom.

X

Na skalný útes, okolo ktorého boli iba stromy, dopadali posledné slnečné lúče dňa a pomaly sa chystali na odpočinok do nasledujúceho rána. Stromy vôbec neprotestovali, nepohli ani lístkom. Bolo úplné bezvetrie. Pod útesom boli ďaľšie stromy a skaly a hlina a rozbité kúsky hliníka a skla a železa a ďaľšie kúsky nejakého väčšieho nepoužiteľného predmetu, ktorý predtým niečomu slúžil a okolo toho bolá žltá páska s nápisom POLICAJNÁ LÍNIA – NEPREKRAČOVAŤ.


Koniec

Zaujať ťa môžu aj tieto príspevky...


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Nina Nevska niniw
ahoj johny Už len podľa názvu som vedela, že je to tvoja poviedka Máš už vyhradený svoj štýl písania, takže poviedka splnila moje očakávania Bolo tam niečo z tajomna, niečo z napätia ... Troška mi osobne vadili vety v zátvorkách, radšej by som ich nepoužila - hlavne myšlienky spisovateľa, ktorými vstupuješ do deja (Keby si kúpil nové rádio, mohol si zapnúť automatické vyhľadávanie staníc, ale nato bol on prílišný držgroš), prípadne niektoré dala za čiarku a pokračovala v súvetí - Bill vstúpil dovnútra a informoval sa, čo by mohol dostať na raňajky (aj keď už bol pomaly čas obeda). Ale to je len môj názor  
Spisovateľ/AutorNina Nevska niniw Pridané dňa27. júla 2005 09:03:50
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8