Keď puká srdce

Keď puká srdce, nič ho neprehluší, neprehluší ho ani hlasné rádio, to rádio sveta, ktoré hlása, čo a ako by malo fungovať v tom našom hlučnom svete, v tom našom dianí....

Puká a triešti sa na malé, drobné kúsky, ktoré sa kúsok po kúsku strácajú v nočnom tichu a zapadnú kdesi, kde ich nikto nenájde už. Zapadnú prachom ciest po ktorých kráčame a sem tam sa zalesknú v odraze chladných hviezd. Odraz je taký prchavý ako vôňa, ktorá tu už nie je a len pamäťové bunky si ju pamätajú...

Keď puká srdce, otrasy sa valia celým telom do každej každučkej bunky. Zapíšu sa tam ako malé drobné jazvičky....možno je to len otázka kozmetickej úpravy, ale čo keď už všetky lode odplávali, opustili prístav a už tu niet nikoho?? Čo keď už nie je na to čas? Čo keď už niet času na nápravu? Čo vtedy, keď už ma nič nedokáže nasýtiť a ja v túžbe nebyť hladná zaháňam smäd??

Neviem, či sa dá pomôcť srdcu, ktoré puká, kričí od bolesti. A tak hľadám anesteziológa na pukajúce srdce, tak znie môj inzerát v Živote. Odpovedí sa nedočkám, lebo odborníkov na srdcia, ktoré kričia je ešte stále málo. Tak sa snažím nájsť nejaký hluk, aby som ho aspoň nepočula. Pijem, keď som hladná a jem , keď som smädná....ale srdce neoklameš.

Hučí čoraz hlasnejšie, už sa začínam báť, že sa na mňa pomaly začnú sťažovať susedia. Čo s puknutým srdcom??? Nechcú ho v antikvariáte, nechcú ho ani v charite, nechcem ho ani ja...

Ale puknutého srdca sa tak ľahko nezbavíš, to nie je obal, ktorý predáva a potom sa jednoducho zahodí. Srdce je okom duše, je s tebou zrastené, je v tebe tak, ako aj ty v ňom....

Zrazu začujem kdesi v diaľke veľký hrmot, zastavím sa a počúvam. Počúvam s rešpektom a bez dychu. Kdesi v diaľke puká práve čiesi ďalšie srdce. Puká a kričí a ja ho počujem. ...

Koncert pukajúcich sŕdc sa ozýva krajinou. Žijeme v krajine pukajúcich sŕdc.......