Neodolateľná- 4. Kapitola: (Ne)existujú city? A aké je to u diabla?

Spisovateľ/ka: LujzaSvitáková :) | Vložené dňa: 19. októbra 2014
http://citanie.madness.sk/view-48402.php

                                     4. Kapitola

 

Horúci prúd sprchy mi stekal po holom chrbte. Zosilnila som prúd, a o chvíľu sa zaparilo celé zrkadlo v kúpeľni, ktorá bola výplodom mojej fantázie.

Naozaj som sa snažila nepremýšľať nad dnešným poobedím, ale... ten ľudský chlapec ma naozaj udivil. Stačil mi jediný náhľad späť do spomienok, stačili mi spomienky na jeho zmyselné pery a už sa mi klepotali kolená.  Nechápala som, prečo práve ja. Pocit zaľúbenosti som dokázala spoznať- teda, aspoň som si to myslela. Každá jedna knižka, každý jeden film, kde boli dvaja obyčajný ľudia, ktorý sa ľúbili, boli iba jedinou kvapkou v mori. A tieto kvapky sa spojili do jediného mora- mora lásky.

Zavrtela som nad sebou hlavou. No vážne. Ako som si dokázala myslieť a vôbec niekedy stvoriť myšlienku, že môžem byť šťastná? Šťastná s ľudským, krehkým človiečikom? Ja, dcéra diabla? Nezaslúžim si to. Nie, musím si zastaviť myšlienky, musím... nedokážem to. Ale aspoň na chvíľu zastaviť tie otravné slová, behajúce v mojej hlave som dokázala.

Namierila som si horúci prúd vody do tváre, čo by normálneho človeka popálilo, a vyžívala som sa v bolesti, ktorá sa nikdy nedostaví. Je to totiž ďalšia z čudných vecí na mojom živote- nedokážem cítiť bolesť. Je to ďalšia vec, ktorá sa nedá zmeniť. Ani mojou čarovnou mysľou, ani ničím iným.

Preto je pre mňa nepochopiteľné, že niečo vôbec dokážem cítiť, hoci iba vnútri vo svojej duši. Ak vôbec mám ešte dušu. Možno... ale tomu som nedávala veľkú šancu... možno k tomu chlapcovi cítim niečo, nejaký cit, ktorý nedokážem rozlúštiť a tak ho priraďujem k pocitu zamilovanosti. Áno, tak je to. A koniec. Bodka.

Vyliezla som zo sprchy, a hebkým uterákom som sa poutierala celá dosucha, hoci by som to jedinou myšlienkou dokázala spraviť za stotinu sekundy. Obliekla som sa do mäkučkého, voňavého pyžama, a otvorila som dvere tentoraz do skutočného bytu nad New Yorkom. Zabuchla som už neexistujúce dvere, a sadla som si na sedačku v tvare veľkých červených pier. Pustila som televízor, a sledovala som správy, hoci normálne by som naháňala dobré duše a premieňala by som ich na zlé, diabolské, pomocou jediného priania, ktoré zničí vašu dušu. Nemožné, ako jediný deň dokáže zničiť môj život... moju existenciu. Teda, pomýlila som sa- ja ničím existenciu toho chlapca. Teda... a dosť!

Bitka medzi mojim dobrým, malým ja a obrovským, zlým ja, ma začínala unavovať. V zápätí som už mala v rukách mobil, a volala som Jackovi. Ak si nepomôžem sama, a to teraz vážne nebude, musí mi pomôcť on.

„Ehm... vytočili ste číslo na opravovňu portrétov. Pri telefóne Jack McCurthy.“

Opravovňa portrétov? Aha, jasné. Prečo nebyť originálnejší, že, Jack? To rovno mohol povedať,  že ponúka neexistujúcich bizónov na predaj.

„Strč si tie rečičky niekam, dobre, Jack? Príď do môjho bytu, veď vieš kde. Čakám ťa.“

Zložila som to. To len pre istotu- aby mi nemohol povedať, že nemá čas, alebo dačo podobné. Zatvorila som oči, a v sekunde som bola v mojom typickom oblečení- čierne džínsy, biele tričko, čierna kožená bundička, a čierne topánky na typickom, desať centimetrovom opätku. Vlasy sa mi ako vždy, vlnili na chrbte až do pása. Skontrolovala som si červený melír, či je naozaj tam, kde má byť. Bol.

Ozvalo sa mierne zakašľanie, až som nadskočila. „Uf, Jack. Mohol by si prosím ťa, prestať strašiť?...“

„Pokiaľ viem, nemôžeš zomrieť. Posadil by som sa sem, prebrali by sme babské problémy, ale nemám čas, Aria. Takže, podíďme k veci. O čo ide, že je to také súrne, až mi kazíš imidž- a hlavne rešpekt- v pekle?“

Nadvihla som obočie. Babské problémy? Ha-ha. Vtipné.

No napriek tomu som sa pomalým krokom dostavila až k nemu, a pozrela som sa mu do očí. Priala som si, aby vedel, ako sa cítim. Zrazu som sa však otriasla- čo by tomu chlapcovi  mohol spraviť? A tak sa Jack dozvedel iba jeden, jediný pocit- previnilosť.

„Ja som vedel, že sa to až dostaví. No, čo čakať. Mladá je už v tínedžerskom veku, asi to budú tie jej hormóny...“ vravel viac pre seba, než pre mňa. Zamračila som sa. Hormóny?!

„Prepáč, Jack, ale...“ „Aria, hlavne tomu neskús podľahnúť, dobre? Chápem, určite sa snažíš predísť týmto myšlienkam a ja viem, aké je to ťažké. Aj mne sa v minulosti čosi také stalo- ale je nepodstatné vedieť kedy. Nesmieš tomu podľahnúť. Nesmieš na to myslieť, dobre?“

A zrazu sa dostavil pocit šťastia, ktorý vyvolal on. Obaja sme prešli do bielej až sivej šmuhy, a zrazu sme boli Rio de Janeiro, na pravom ramene sochy Ježiša Krista. Keby som nebola v takej situácii ako teraz, tak by som sa tej irónii zasmiala. Stvoriteľ pekla a jeho dcéra na soche Ježiša. Ach, aké... zrazu mi vypadla niť myšlienok. Ako je to možné? Nie, nepripúšťaj si ten pocit, Aria. Nepripúšťaj si ho.

Zrazu mi Jack stisol pravé rameno. Aj to bolo na jeho pomery veľmi empatické. No, čo už. Časy sú zlé, ľudia sa menia. Musia sa meniť. Ale ty nie, Aria. Prestaň, prestaň, prestaň.

„Anabella, pozri sa na to mesto. Aké je krásne v mesačnom svite, no nie? Pozri sa na tie svetlá, tie živé ulice plné ľudí... ktorý raz zomrú. Ty nie. Zapamätaj si, že ty nikdy nebudeš taká smrteľná, ako oni. Príde apokalypsa - no a čo? Ty žiješ naveky. Toto všetko ti patrí. Večne krásna, silná, s ohromujúcim darom. To je sen každého dievčaťa tu,“ ukázal na jeden chátrajúci dom, „tu,“ ukázal na hotel, „a aj tu,“ doplnil už šeptom.

Uvedomovala som si, že vyslovil Anabella, čo mi hovoril len raz, či dvakrát v mojom živote. Mal pravdu. Tie svetlá boli ohromujúce. Svet bol večný. Ľudia boli smrteľný. Jack vycítil, že som sa uvedomila, a zmizol. Ostala som tam iba ja, a moje zmätené myšlienky.

Oprela som sa o hlavu sochy, a pomaly- pomaličky som sa sunula k zemi, aby som si sadla do tureckého sedu. Každé jedno zhasínajúce svetielko znamenalo jednu pochmúrnu myšlienku, a každé jedno blikajúce jednu výnimočnú, optimistickú. Ľudia musia spať. Na to, aby spali, musia zhasnúť svetlo. Hoci sa hovorí, že Rio nikdy nespí, opak je pravdou.

Nejasne som si uvedomila, že tá previnilosť sa vracia späť, ale už sa to nedalo zvrátiť. Dokonca ani odohnať. V uliciach stále svietilo, ale už to nebolo ono. Keby existovalo niečo, čo mi pomôže. Keby... keby čokoľvek.

Jack mal pravdu. Žijem naveky, a ľudia sú krehký, raz zomrú. Som večná, krásna a s výnimočným darom. Som nesmrteľná, mám pred sebou celú večnosť. Na čo mi je však večnosť, keď nemám nikoho, na koho by som sa mohla spoľahnúť? Keď neexistuje nič a nikto, kto ma naozaj miluje? Som výnimočná- ale načo mi je výnimočnosť, keď neexistuje nikto, komu by som mohla tou výnimočnosťou pomôcť? Načo mi to všetko je, keď mi to v skutočnosti nie je na nič? Aha, už viem. Som diabol. Diabol nemá konať dobro.

A to je problém. Za peklo sa pyká. A ja nechcem pykať- nechcem žiť večne, nechcem byť výnimočne krásna... nechcem nič z toho. Minulosť si nás raz nájde. Dostihne nás, nedá sa ju odtlačiť. Neexistuje nikto a nič, kto by ju oddialil. Nakoniec nás stisne ako vo zveráku, a vráti nám všetko, až do poslednej bodky. Ničím. No a čo? Si diabol, Aria. Máš problém? Jasné, nechceš ním byť.

Postavila som sa a skočila som zo sochy, ako keby mi to mohlo pomôcť. O pár sekúnd sa zobudím v pekle, ale je to lepšie, než ničnerobenie. Zrazu som zbadala šmuhu svetiel. Až priveľmi som si uvedomila, že tá šmuha mi niečo pripomenula. Ešte môžem niekomu pomôcť- jemu.

Chlapcovi, ktorý očaril diabla.

                                                                         

Nasledujúci týždeň bol pre mňa utrpením. Akokoľvek som sa snažila, nedokázala som sa odtrhnúť od Paríža, a sledovania tej najúžasnejšej bytosti na celom svete. Hoci som vedela, že ak sa od neho zdržím, a nebudem sa mu ukazovať na oči, dokážem ho zachrániť pred mojím svetom. Hoci to vyznie úplne hlúpo, aj tak som si i po toľkých hodinách strávených pozorovaním práve jeho nechcela priznať to, že sa mi páči. Nechcela som to. Nechcela som nič z toho.

Všimla som si, kde býva a tak som ho pravidelne chodievala navštevovať. Chýbal mi pocit slobody, ale tento novší... lepší, neopísateľný pocit bol krajší. Prišlo mi neuveriteľné, že práve ja som čohosi takého ako je pozorovanie človeka dosť trpezlivá. A rovnako ako to mi prišlo neuveriteľné aj to, že by som ho dokázala jedinou zlovestnou myšlienkou zabiť, ale ja som to nedokázala. Keby sa o tomto dozvedel Jack, neváhal by ani sekundu. Vedela som to naisto- nedokázal by dopustiť, aby som sa stretávala s človekom, lebo keby náhodou umrel, a ja by som sa do neho zamilovala, svojím žiaľom by som ho priviedla späť medzi živých, a tým by som stvorila novú rasu. Ktovie koho. Vedela som však naisto, žeby to bolo veľmi nepríjemné pre nebo  a dokonca aj pre peklo.

Ako každý večer, aj dnes som ho pozorovala v izbe z jablone, ktorá bola pri jeho okne. Mala som šťastie, že býval kdesi v zapadákove  a nie v tej husto obývanej štvrti. Obyvatelia by si čosi pomysleli, keby ma tam videli ako leziem na strom  a sedím tam celú noc, až kým nezačne slnko vychádzať.

V každom prípade, opäť som sedela na tom istom konári, čo vždy. Okno mal mierne potvorené, a až von bolo počuť, ako chrápe. V izbe mu svietila na nočnom stolíku malá červená lampička, ktorá pridávala jeho izbe určitý šmrnc. Ovládla som sa, a nevošla som do jeho izby. Keby sa zobudil... ale on sa nemusí zobudiť... skrátka, bol to boj s vlastným rozumom, a ja som bola rada, že vyhralo dobré ja. Ďalšia čudná vec- bola som rada, keď vyhrávalo dobré ja. Ach.

Zrazu mi zapípal mobil, a ja som si neskoro uvedomila, že ho mám na plnú hlasitosť. Rýchlo som hovor vypla, ale chrápanie v izbe zmĺklo. Skôr, ako si ma mohol všimnúť, som zatvorila oči a teleportovala som sa späť do New Yorku. Do môjho apartmánového bytu. Naštvane som vyťukala číslo, ktoré mi volalo- bol to Jack.

„Aria!...“ jeho ton hlasu bol naštvaný, zrejme niečo tuší. Zmrzla som na mieste. Nie. On nič nemôže tušiť. Nie, nesmie. A ani nebude.

„Ach, ahoj, Jack. To si bol ty?“

„Hra na hlúpu ti neprispieva, Aria. A, áno, som to ja. Potrebujem ťa v pekle, dcérka. Prisahám, že ak sem dôjdeš, odreaguješ sa rovnako, ako keby si teraz nebola v Paríži, že? Zlatko, môžeš mi vysvetliť, čo si hľadala na konári úbohej jablone a pozorovala úbohého chlapca?“

V tej sekunde by sa mi krvi nedorezali. Teda, ak by som nejakú mala...

„Jack, nechala som svoje myšlienky voľne plávať. Pozorovala som ľudí už dlho. Zdôrazňujem- dlho. Naposledy to bola servírka z Monaka, a teraz ten chlapec. Veď vieš, ako zbožňujem Paríž. On predával... teda, on je barman v reštaurácii a la´ Blanco del Monte. Chápeš, Francúzi...“

„Aha, takže reštaurácia v Paríži a la´ Blanco del Monte, čo?? Hm, asi sa tam pôjdem najesť... ale ty, Aria, musíš ísť do pekla. Hneď TERAZ. Čakám ťa.“

Vypla som skôr, ako stihol niečo dodať. On ma pozoroval? Nie, nie, nie. Len to nie.

Zatvorila som oči, a o pár sekúnd som bola v pekle- čo bol môj domov. O pár sekúnd sa dostavil pocit tepla a radosti, ale to mi skôr pripadalo veľmi nútené. Po ceste do Jackovho bytu som narazila na starých známych. Najprv to bola moja učiteľka, celkom milé dievča, volalo sa Judith. Druhý známy bol môj krstný otec, alebo čo to vlastne je. Volal sa Lucifer, čo bolo naozaj diabolské meno, a veľmi nápadité. Obaja mi kývli na pozdrav a nevenovali mi veľa času. A to som ich istým spôsobom mala naozaj rada...

Vtrhla som do Jackovho bytu, a hľadala som Jacka. Skôr, ako sa stihlo čokoľvek stať, bola som na zemi ako dlhá, tak aj široká. Nechápala som. Otvorila som oči a zbadala som Jacka, ktorý stál nado mnou.

„Aria, Aria. Ty si sa nám nepoučila, že s ľuďmi sa stýkať nemáme? Teda, ak ich nechceme zapredať práve nám, a mne sa zdá, že to ty nemáš v úmysle... takže človek, že? Pravým menom Jason Adam McDilaudertis. Jeho rodičia, Alice a Adam McDilaudertis ho vychovávali do pätnástich rokov, ale potom zomreli pri tragickej autonehode. Teraz ho vychováva jeho teta, ktorá sa volá Charlotte McDilaudertis a je, mimochodom, slobodná. Náš Jason nemá záznam v trestnom registri, navštevuje vysokú súkromnú medicínsku školu, v Paríži. Popritom pracuje ako sprievodca po Eifelovej veže, a je vynikajúci barman v... čom vlastne? Ah, áno, má toľko profesii, len aby sa uživil. A ty mu všetko zničíš?...“

Počúvala som s otvorenými ústami. Mal ho dokonale prečítaného. Vedel o ňom viac, než ja. Bolo mi... v hrdle mi navrela hrča, oči ma začali štípať. Nechápala som ten pocit. Nedokázala som prijať realitu- nie, nie, nie. Odkedy som sa stretla s Jasonom, odvtedy má podpísanú zmluvu smrti.

Nenávistne som sa pozrela so Jackových očí, ktoré som voľakedy považovala akoby za vlastné. Naozaj som si niekedy myslela, že Jacka oklamem? Asi áno. Jeho pohľad naznačoval, že nemieni skončiť.

„Aria. Naša mladá, obdivovaná Aria. Chceš vedieť tajomstvo? Tak dobre. Keď si mi v ten osudný večer dala svoje vlastné pocity do hlavy, vedel som, že niečo nie je v poriadku. Nechápal som čo. Objavil sa pocit previnilosti, samoľúby pocit... a potom, z čista jasna aj pocit zamilovanosti. Odvtedy som ťa nespustil z očí. Aria, musíš sa spamätať. Ak to neurobíš, tvojmu Jasonovi bude koniec...“

Bude mu koniec. Bude mu koniec. Bude mu koniec... táto veta sa mi dookola odohrávala v hlave, ako pokazené cédečko.

„ A, ešte niečo, Anabella,“ dodal šepky, keď odchádzal, „jeho rodičia sú na teba veľmi nazlostený. Áno, s jeho rodičmi som podpísal zmluvu o výmene duši, a tak ďalej... sama vieš, ako to je. Jeho mama Alice  ťa bude čakať v obývačke, keby dačo. V tvojej obývačke. Dobrú noc, Aria.“

Ak som nebola naštvaná na zabíjanie, tak som nikdy nežila. V sekunde som sa odlepila od dlážky, a búchala som Jacka po hrudi, až kým ma švihom ruky nehodil do kúta jeho obývačky. Nepríjemne som sa buchla hlavou o roh skrine, ale to nebolo nič oproti psychickej bolesti.

„Si silná. Ale nie taká silná ako ja,“ mrmlal mi do ucha, zatiaľ čo sa ku mne približoval.

Odskočila som, ale nestihla som to tak, aby sa ma nedotkol. Ako náhle sa ma dotkol, teleportovala som sa.

 Rovno do mojej vlastnej obývačky v apartmánovom byte v New Yorku. Ležala som uprostred koberčeku, ktorý mal bielu farbu a bol celý huňatý. Bolo mi to však ukradnuté.

Zdvihla som sa z koberca, a pozrela som sa na gauč- bol to úplne prirodzený pohyb. A zrazu to došlo. Sedela tam žena, ktorá mala úplne červené vlasy zopnuté do drdola. Na sebe mala úhľadný oblek, ktorý už sám o sebe vyvolával pocit nadradenosti, elegantnosti. A tie jej oči... žiarivé modré. Tak takéhoto diabla som nestretla nikdy. Zrazu sa tá úžasná bytosť predo mnou usmiala a odhalila dokonalé biele perličky.

„Ahoj, Aria. Budeme si tykať?“

Spisovateľov komentár k príspevku

Priznávam- dlho som sa tejto poviedke nevenovala. Nepísala som už... no, dlho. Ale musíte ma pochopiť. Toto nie je jediná stránka, na ktorú píšem poviedky. Pred tým, ako som našla aj túto, som mala rozpísanú poviedku niekde inde. Ale o inom. Začala sa škola, prišli školské povinnosti, domáce povinnosti, a medzitým všetkým som si musela nájsť čas aj na kamarátov, knihy, a mnoho ďalších vecí... skrátka, nestíhala som. Ale teraz som späť, a snažím sa to nezanedbávať, to mi verte. Pretože som tu nebola dlho, dala som sem dlhšiu kapitolku, a prezradím vám do budúcnosti len toľko- budúcu kapitolku by ste mohli čítať už aj pohľad nášho neslávne slávneho Jasona. A, len tak mimochodom. Potrebujem vedieť, či sa vám poviedka páči, a či vôbec ešte chcete pokračovanie. Ja to píšem veľmi rada, dalo by sa povedať, že sa v písaní vyžívam a cítim sa ako doma. Ale potrebujem vedieť aj váš názor. Ako vždy, a teraz už vážne navždy- prijmem aj kritiku, ale aj dobré komentíky... samozrejme, všetko je len a len na vás :).



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8