naveky

na okennej rímse

zostalo len havranie pierko

zmoknuté a opustené

ako súcit pier

za chladného večera

v spoločnosti vlkov

vydláždenou ulicou cupitá si

malá skromná budúcnosť

v jej očiach vidím domy

horiace a popoľavé

ako tvoja duša po víne

zmietam sa v kŕči

mokré stopy bosích nôh

zvečnili mi hruď naveky

bol som cesta do raja

prv než zašlo slnko

pamätáš si tie zlé veci

obtiahnuté pichľavým drôtom

kvapky krvi stekajú mi

do roztvorených dlaní

tiene nás dostihli

tak už nie sme sami

a pierka tušom pokryté

rozídu sa v mieri

tak ako rozišli sa naše cesty

pred priepasťou mŕtvych snov

prší snáď už celú noc

a možno budem prosiť o milosť