Nehasnúce svetlo hviezdy Enif

Na nebi svieti nekonečne veľa hviezd. Avšak bez ďalekohľadu si ľudia všimnú iba niektoré, tie, ktoré svietia najsilnejšie a svojím svetlom vrhajú tieň na ostatné. Jednou z takýchto hviezd bola aj Enif. Na tisíce kilometrov sa jej žiadna iná nemohla vyrovnať. A predsa nebola šťastná. Všetky hviezdy v okolí jej veľmi závideli, aj ony chceli žiariť tak jasne. Nevedeli, že v skutočnosti by sa Enif vzdala svojho svetla a bola ako ostatné, len aby sa kamarátili i s ňou.

Najbližšie k Enif svietila Sirrah. Jej svetlo však v porovnaní s Enifinou žiarou úplne zanikalo. Rozhodla sa preto zistiť, ako je možné, že Enifino svetlo je silnejšie ako to jej.

„Keď ma Enif bude pokladať za kamarátku, vyzradí mi svoje tajomstvo," myslela si. A tak sa Sirrah raz Enif prihovorila :

„ Enif, vieš, že si najkrajšia hviezda, akú som kedy videla?"

„ Naozaj? To je od teba milé, ďakujem. Ale podľa mňa sú všetky hviezdy krásne a každá je dôležitá. Spolu vytvárame jedno spoločenstvo- súhvezdie Pegas. Predstav si, čo by sa stalo, keby jedna z nás zrazu zmizla. Naše spoločenstvo by už nebolo úplné. Na nebi by sme už nekreslili rovnaký obrázok ako predtým. Po tej hviezde by ostala obrovská diera a žiadna iná hviezda by ju nemohla nahradiť. Možno by bola väčšia, možno menšia. A svietila by buď slabšie alebo silnejšie. Teraz vidíš, prečo je každá z nás krásna."

Sirrah jej na to nič neodpovedala. Nevidela svoju krásu. Aj naďalej sa chcela podobať Enif a svietiť tak jasne na nebi ako ona.

Sirrah sa jej prihovorila aj ďalší a ďalší deň, napriek tomu, že jej ešte stále veľmi závidela.  Jedného dňa Enif náhle ochorela. Čím ju choroba viac oslabovala, tým jej žiara silnela. A s ňou silnela aj Sirrahina závisť.

Sirrah sa s ňou i naďalej rozprávala. Niekedy si pomyslela, že Enif je veľmi milá, priateľská a múdra a raz by mohli byť kamarátky, ale hneď na to si pripomenula, že to nie je možné ,pokiaľ nebude svietiť rovnako silno ako ona.

Ubúdali mesiace a Enif čoraz viac pociťovala, ako ju choroba vyčerpáva. Mala vysokú horúčku, ktorá vyvierala priamo z jej srdca a jej žiara sa postupne podobala Slnku.

Jedného dňa Enif slabučkým a tichým hlasom povedala Sirrah:

„ Napriek tomu, že som chorá, posledné mesiace som bola najšťastnejšia hviezda na nebi, pretože som zistila, aký je to dar, nájsť si kamarátku."

Ešte v ten deň Enif poslednýkrát zažiarila. Jej svetlo preniklo aj do tých najtemnejších kútov oblohy. Zaznel jej nárek, ktorý sa šíril priestorom ako nárazová vlna. A s neutíchajúcim plačom sa pomaly jej slzy rozptýlili vo vesmíre, a ona spolu s nimi. 

Na jej mieste už nikdy nevznikla hviezda, ktorá by sa jej mohla aspoň trochu podobať.

Sirrah pocítila smútok. Až vtedy si uvedomila, čo pre Enif znamenala. Enif ju videla inak ako ostatné. A uvedomila si aj to, čo znamenala Enif pre ňu. V jej blízkosti mala Sirrah pocit výnimočnosti a dôležitosti. Už nikdy sa nechcela nikomu podobať. Ale naopak. Dávala aj druhým hviezdam na nebi pocítiť ich jedinečnosť a ich nevyčísliteľnú hodnotu.