elevácia

ďalšia jeseň,
pochod vlakov
meniacich si svoje čísla,

a krik,
ktorý dookola počujem
krik, z ktorého vznikol vietor
a chlad

je zima
a pritom viem,
že teplejšie nikdy nebolo.

Kde si?

Ohýbam ďalšiu lampu
a nevidím tvoje vlasy
a oči v ktorých býval večer

kde si ?
a prečo si vlastne odišla

Úkos

stopy viedli asfaltovým námestím,
k tomu najmenšiemu prázdnu
aké kedy uvidíš,

mesto sa snaží
chovať nenápadne,
no jeho prsty sú
príliš krivé na držanie,

bola tam stena,
rovná,
ničím nepoznačená stena

a všetko čo potrebuješ
vedieť je to,
že nebola biela.