Akadémia (Kapitola 20. Domov, sladký domov)

Blbé pravidlá, blbá riaditeľka, blbá škola. Nadával som v duchu, keď som sa objavil späť doma vo svojej izbe. Telefón hlásil zmeškané správy z mojej batožiny, ktorá už na mňa čakala vedľa postele. Dali si námahu, aby som sa už nevrátil.

    Zhodil som zo seba premočenú tašku, prezliekol sa a vyšiel na chodbu. Z obývačky bolo počuť hlasy. Otec má určite nejakú návštevu. Zišiel som pomaly po schodoch. Štvrtý schod odspodu zvykol po šliapnutí zakvíliť, a tak sa to stalo aj teraz. Muž a žena, ktorí sedeli na pohovke sa na ten zvuk otočili.

    „Mami?"

    „Filipko," mama vstala, rýchlo pricupitala ku mne a silno ma objala. „Čo robíš doma?" spýtala sa plná radosti.

    „Čo robíš doma ty?"

    Naše „šťastné stretnutie" sledoval otec z pohovky s ovládačom v ruke. „Vitaj doma!" Odvrátil sa a naďalej sa venoval sledovaniu akejsi reality show.

    Mama povolila zovretie, jej ruky ostali na mojich pleciach. „Kedy si prišla domov?" spýtal som sa znova mierne vyčítavo.

    „Asi pred týždňom," priznala. Môj úsmev sa vytratil a ona si to všimla. „Čo sa stalo? Prečo si prišiel domov?"

    „Nechcem o tom hovoriť." Mama sa ako jedna z mála ľudí naučila, že po tejto vete sa môžete pýtať akokoľvek, aj tak zo mňa nič nedostanete.

    Vymanil som sa z jej rúk a vybehol po schodoch späť do svojej izby. Zabuchol som za sebou dvere. Bol som naštvaný. Na nikoho a zároveň na každého. S nikým som nechcel hovoriť, okrem jedinej osoby. Lenže tá nebola ani v tomto svete. Ako varovať Evu pred Cravenovou?

    Vzal som ešte mokrú tašku z podlahy a vybral som z nej čiernu záznamovú knihu od Hensteina. Bola celkom suchá, nepoškodená. Prešiel som prstami po kovových mriežkach na strane, kde sa kniha otvára. Iste sa dala otvoriť len nejakým kúzlom. Odložil som knihu do zásuvky nočného stolíka, sadol si na posteľ a z tašky vybral list.

    Obzrel som si ho z oboch strán. Obyčajný list s nápisom Do rúk Filipa Hraneckého. Z druhej strany bol zapečatený voskom zelenej farby, na ktorom bol vyobrazený erb školy.

    Rozlomil som pečať a otvoril obálku. Bol v nej list papiera prehnutý napoly a akási strieborná retiazka s príveskom v tvare kosoštvorca v ktorom boli vrezané čiary a spájali sa okolo kruhu v strede. Musel byť začarovaný, inak by nebolo možné, aby držal pohromade.

    Retiazku som vrátil do obálky a vytiahol list. Roztvoril som ho a začal čítať:

    Pán Hranecký,

    ak tento list čítate, znamená to, že som mŕtvy. Nech som zomrel akokoľvek, moju úlohu na tejto škole musí niekto prevziať za mňa. Po preskúmaní každého aspektu Vášho života a osobnosti som usúdil, že Vám sa veriť dá.

    Prejdem teda k veci. Možno ste už zistili, že škola nie je taká bezpečná, ako sa zdá. Viem o tom, že ste v istú noc špehovali mňa a pani riaditeľku McGuntovú prostredníctvom astrálnej projekcie. Cítil som Vás. Kam tým mierim? Chcem tým povedať, že všetko, čo ste v tú noc počuli bola pravda. Naozaj sa schyľuje k strašnému osudu našej dimenzii a možno aj ostatných. Nepriechodnú hranicu medzi polovicou sveta, ktorom žijú démoni a našou polovicou, prekročil démon. Je medzi nami. Pátral som po ňom rovnako ako po Svetle. Nebudem Vám robiť prednášky, čoho je schopný, alebo čo je jeho úlohou. Nechcem totiž od Vás aby ste ho hľadali. Práve naopak. Nájdite Svetlo. A nájdite ho skôr ako démon. Odovzdajte mu túto knihu, Svetlo už bude vedieť, čo s ňou.

    V obálke nájdete prívesok, ktorý kedysi patril prvému Svetlu. Ak uveríte svojim jasnozrivým schopnostiam a nebudete sa im vzpierať, dovedú Vás k pravde.

    P.S.: Hlavne sa nenechajte vylúčiť zo školy!

    Váš zosnulý

    prof. Reiner Henstein

    Hm, neskoro, pomyslel som si. Vložil som list späť do obálky a obálku som vsunul do zásuvky pod knihu.

    Tak, čo teraz? spýtal som sa sám seba a zvalil sa na posteľ. Stalo sa toho až príliš v tak krátkom čase. Už žiadne prekvapenia. Aspoň dnes nie.

    Z cestovnej tašky mi zazvonil mobil. Než som stihol rozopnúť tašku a prehrabať sa všetkými vecami, vyzváňací tón utíchol. Keď som ho konečne našiel, medzi oblečením, opäť začal zvoniť. Bol to Peter.

    „Konečne! Akurát mi prišla správa, že si opäť dostupný. Človeče, kde sa toľko túlaš? Čo sa s tebou deje? Mali sme o teba strach," spustil, len čo som prijal hovor.

    „Som v pohode. Potom ti všetko vysvetlím," snažil som sa neznieť príliš podráždene. „Čo robíš teraz?"

    „Chystám sa za Andrejom, pridáš sa?" navrhol.

    „O dvadsať minút som u teba," spontánne som zo seba vychrlil.

    „Dobre, čakám ťa," zložil.

Otvoril som okno a vyhupol sa na parapetu. Spojil som dlane, nechal som mágiu prejsť celým svojim telom, odrazil sa od okna a takmer nehlučne som sa zniesol až k bráne pred našim viktoriánskym domom.

    Dom, v ktorom bývame je celkom ďaleko od civilizácie. Pešo to trvá skoro celú večnosť. Dôvodom tejto nepraktickej vzdialenosti je, že naša rodina nie je celkom normálna. Vďaka nej si však môžeme robiť naše hókusy-pókusy a nikto nás nevidí. Myslím, že z rovnakého dôvodu máme aj vysoký plot. Jediné čo nás spája so zvyškom sveta je cesta, ktorá sa z jednej strany končí priamo v meste a z druhej v najbližšej dedine.

    Existovala ale aj kratšia trasa. Priamo cez polia, ktoré sa tiahli pred našim domom až k mestu. Letecky to bude rýchlejšie ako pešo.

    Do piatich minút som nepozorovane pristál kúsok od zaľudneného kúpaliska. Nebolo bohvieaké, ale na mestské pomery to stačilo. Odtiaľ som išiel radšej pešo. Bolo treba prejsť už len niekoľko ulíc a už som stál pred Petrovým domom.

    „Si tu nejak skoro." Peter vyšiel na verandu a zatvoril za sebou dvere.

    „Kam pôjdeme?" spýtal som sa ignorujúc jeho poznámku.

    Zamkol vchodové dvere a zbehol po schodíkoch. „Andrej nás čaká v klubovni."

    Peter odomkol svoje auto a nasadli sme. „Mimochodom, ako sa má teta? Už je jej lepšie?" spýtal sa počas jazdy.

    „Teta?" nechápal som.

    „Veď tvoja chorá teta z Anglicka, za ktorou si bol s mamou. Nevedel som, že máš tetu v Anglicku." To ani ja, pomyslel som si. Tak toto je tá historka, ktorú si môj „kreatívny" otec vymyslel.

    „Dá sa povedať, že sa z toho dostáva," snažil som sa zakryť svoje prekvapenie.  Nechcem klamať najlepšiemu kamarátovi, ale čo sa dá robiť? Nemôžem mu povedať, že som bol mesiac v škole, kde sa vyučuje mágia a kde straší démon, ktorý chce vyhladiť ríšu čarodejov. Teda, mohol by som, ale to by ma pri najlepšom vysmial a pri najhoršom by ma čarodeji strčili do nejakej mágievzdornej väznice v druhej dimenzii.

    „Čo sa tu dialo, kým som bol preč?" chcel som vedieť a zároveň prerušiť súcitnú odmlku.

    „Veľa sa toho nestalo. Boli sme na dovolenke v Taliansku, od minulého týždňa brigádničím v S-ku, v tom nočnom klube. A ešte Andrej ti chce niekoho predstaviť. Ale to až keď tam dorazíme."

    Cesta nebola zdĺhavá. Les, v ktorom sme sa mali stretnúť ležal na kopci asi dva kilometre za mestom. Len čo sme vyšli z mesta, nemohol som sa dočkať, kedy tam už budeme.

    Peter zaparkoval auto pod okná domu. Klubovňa - stará opustená chatrč na okraji lesa za mestom, ktorú sme si s kamarátmi,  pred pár rokmi zútulnili a odvtedy sa tam stretávame. Pôvodne bola biela, no teraz je skôr žltkastá s tmavými dierami od opadanej omietky. Niektoré okná boli poobíjané doskami, aby cez ne neprefukovalo, keďže mali vybité sklá. Nevyzerala ukážkovo, ale bola niečím ako domovom.

    Vošli sme cez staré vŕzgajúce dvere, ktoré sme tam, mimochodom, osadili my. Dom mal dve izby. Miestnosť, do ktorej sa vchádzalo, slúžila ako obývacia izba. Dve staré sedačky stáli vedľa seba pod oknami a oproti pri dverách bola kovová nemocničná posteľ. V rohu miestnosti ostala po bývalých majiteľoch piecka, ktorú sme využívali, keď sme sa tu schádzali cez zimu. Na stene vedľa klenby do vedľajšej miestnosti viseli police s alkoholom. Väčšina fliaš už bola prázdna. Za posledné mesiace to bol práve Peter, koho sme poverili dokupovať zásoby, keďže sa z nás všetkých ako prvý, stal plnoletým. Pod policami stála skrinka, v ktorej boli rôzne spoločenské hry, CD nosiče s hudbou, nejaké deky a rôzne haraburdy, ktoré sa podonášali z našich domov.

    Vedľajšia miestnosť bola niečím ako kuchyňou. I keď namiesto sporáka sme mali dvojplatničku a namiesto chladničky starú „škatuľu" od Andrejovej babky, ktorá sa len tvárila, že chladí. Keď nikto nič lepšie nezohnal, stačilo nám aj to.

    „Pozrite koho vediem?" zvolal Peter, len čo sme vošli.

    „Filip!" prekvapený Andrej priam vyskočil zo sedačky, na ktorej sedel s nejakým dievčaťom. Kamarátsky sme si tľapli rukami na pozdrav. „Kámo, kde si toľko bol?"

    „Však vieš, rodina," odvetil som. Keď trochu poodstúpil, všimol som jeho oblečenie  „Kedy si stihol zmeniť štýl?" spýtal som sa s neskrývaným prekvapením. Zo zarytého hip-hopera - obliekajúceho sa do, o niekoľko čísel väčších džínsov, prehnane veľkých mikín a tričiek - sa stal úplne iný človek. Mal oblečenú čiernu košeľu s krátkymi rukávmi, dva kožené náramky na pravej ruke, náhrdelník s príveskom kríža na krku a úzke čierne nohavice, v ktorých mal vybíjaných opasok. Napriek letnej horúčave mal obuté kanady. Jeho vlasy už nepripomínali továreň na vlasové prípravky - tentokrát v nich žiadne nemal. Trčali mu  na každú stranu a boli o niečo dlhšie ako obvykle.

    „Za to môže jedna slečna. Zlato, poď sem," pokynul dievčaťu, s ktorým predtým sedel, aby prišla k nám. Vstala a sebaisto prikráčala, skoro sa až vznášala.

    Vlasy mala dlhé až po pás, čiernej farby, konce boli zafarbené krvavo-červeno. Na sebe mala čierne tielko, krátku čiernu sukňu a sieťované silonky. Obuté mala steely vysoké až pod kolená. Jej výstrih zdobil rovnaký náhrdelník s príveskom v tvare kríža aký mal na krku Andrej.

    Vystrela pred seba ruku a predstavila sa. „Ahoj, ja som Denisa."

    Denisa, Denisa, Denisa... To meno mi rezonovalo v hlave akoby mi ho zakričala priamo do ucha. Zdalo sa, že znelo čoraz hlasnejšie. Miestnosť sa rozostrila a ja som pocítil silný závrat.

    Uvidel som stromy. Veľa stromov. Les. Niekto prišiel, vlastne priletel. Eva. Chvíľu vyčkávala, potom sa otočila. Za ňou som pristál ja.

    „Čo si sa stratil?" zachichotala sa.

    „Vtipné," odvetilo moje minulé ja. „Tak čo, ostaneme tu?"

    Vedel som, čo bude nasledovať, prejdeme k bariére, niečo zašuchoce a z krovia vyskočí vlkolak. Tak sa aj stalo. V momente, keď pristál predo mnou a Evou mi zrak zastrelo svetlo.

    „Filip! Filip, si v poriadku?!" začul som ustráchaný hlas. Bol mi veľmi povedomý.

    Otvoril som oči a uvidel som blúzku. Hnedú priesvitnú blúzku a na nej vlasy vyblednuté od slnka. Uvedomil som si, že sa pozerám na dievčenský hrudník. „Vanda?"

    „Som rada, že si v poriadku," zvískla a silno ma objala.

    „Vanda?" oslovil som ju znova s hlavou na jej ramene.

    „Áno?"

    „Dusíš ma."

    Povolila zovretie. „Prepáč. Len som ťa dlho nevidela."

    Sedel som na starej nemocničnej posteli v našej klubovni. Všetci sa na mňa pozerali. Denisa držala pohár s hnedastou tekutinou, ale  kola to nebola.

    Musela si všimnúť, že sa na ňu pozerám, pretože odvrátila zrak a s povýšeneckým výrazom v tvári povedala: „No čo, ja za to nemôžem, že si zo mňa odpadol."

    „Som v pohode." Až taká pravda to nebola. Môj žalúdok sa mi snažil dať najavo, že ešte jedna vidina a exploduje. Dokonca ma začali mierne páliť aj škrabance na hrudi, ktoré mi zanechal ten prekliaty vlkolak.  

    Toto myslel Henstein, keď napísal: Ak uveríte svojim jasnozrivým schopnostiam a nebudete sa im vzpierať, dovedú Vás k pravde. Predtým som videl budúcnosť. Teraz naopak minulosť. Keby mi z toho nebolo úplne nanič, celkom by sa mi to páčilo.

    „Napi sa." Peter mi podal pohár vody.

    „Takže, kde ste sa zoznámili?" vyzval som Andreja a odchlípol som si zo pohára. Peter s Vandou ma prebodli pohľadom. Po chvíli som mal pochopiť prečo. Andrej totiž začal hovoriť dopodrobna ako ju uvidel blúdiť po meste, ako jej robil sprievodcu, ako mu dala číslo a na druhý deň sa stretli znova... V duchu som si nadával za svoj „skvelý" nápad. Andrej bol jedným z tých, ktorí dokázali o niečom rozprávať hodiny a hodiny.

    „Prepáč," prerušila ho Vanda a podišla k poličke s fľašami, „ale toto triezva, už po piaty raz neprežijem." Vzala fľašu rumu a odišla s ňou do kuchyne, Peter ju nasledoval.

    Andrej pokračoval vo svojom, zdanlivo nekonečnom monológu. Denisa, len v rukách obracala pohár s alkoholom. Očividne nezdieľala s Andrejom toľké nadšenie.

    „...a potom sa naše tváre priblížili..." Z kuchyne sa ozval výkrik a prasknutie skla. Všetci sme sa pribehli pozrieť, čo sa stalo. Vanda stála pred veľkým oknom a pred ňou ležali roztrúsené kusy skla z pohára. Dívala sa pred seba na les zahalený tmavými búrkovými mrakmi. Stihlo sa zatiahnuť, zatiaľ čo sme tu.

    „Vanda, čo sa stalo?" spýtal som sa a chytil som ju okolo pliec.

    „Niečo tam bolo." Ukázala na les za oknom.

    „Čo tam bolo?" zapojil sa Andrej.

    „Neviem, niečo obrovské. Utekalo to do lesa."

    „Možno si videla medveďa," nadhodila Denisa opierajúc sa o klenbu s absolútnym nezáujmom riešiť Vandine preludy.

    „Ty si niečo videl?" obrátil som sa s otázkou na Petra.

    „Nie..."

    „Neviem ako vy, ale ja tu odmietam trčať. Viem, čo som videla! A ešte keby sa rozprší..." nedokončila vetu. „Peter, vezmeš ma domov?"

    „Ale... Ja som tu s Filipom."

    „To je v pohode. Ja Filipa hodím domov," ponúkol sa Andrej. Síce nemá vodičák, no otcove auto si stále vezme bez jeho vedomia.

    „Kam ideš?" chcel vedieť Andrej, keď som vychádzal z klubovne. Vanda s Petrom už boli preč.

    „Idem sa pozrieť na tú potvoru," odvetil som s pobavením.

    „Neblázni. Nemôžeš ísť do lesa sám."

    „Neboj, medvede tu v tomto lese nežijú. Budem hneď naspäť, len sa trochu poobzerám. Užite si súkromie hrdličky..." Veľavravne a trochu pobavene som nadvihol obočie a pobral sa do lesa.

     Dosť sa ochladilo za čas, čo sme boli vo vnútri. Obloha naznačovala, že sa každú chvíľu roztrhne a vypustí na mesto spŕšku dažďových kvapiek.

    Prešiel som hodný kus cesty, keď som započul nejaké zašuchotanie. Zastal som. Obzrel som sa okolo seba. Zrýchlil sa mi tep. Ak je to diviak, som v bezpečí - dokážem lietať. Nič som však neuvidel, tak som sa vydal hlbšie. Vtom som začul klepnutie do dreva. Otočil som sa. Šíp. Akokoľvek som sa snažil, majiteľa som nenašiel.

    Podišiel som k nemu a vytiahol ho z kmeňa stromu. Bol na ňom zavesený odkaz.

    Tak je to pravda. Naozaj si späť.

    -D

    „Kde si?!," zakričal som do lesa. „Ukáž sa ty zbabelec! Tak kde si?!"

    „Pozri sa hore."