Strážca, 17. kapitola

17. kapitola

  Keď som prišla domov, čakala na mňa telefónna smršť v podobe: „Ty si naozaj povedala Mime prvej o svojom novom chalanovi? A kto to vlastne je? Ako vyzerá? Poznám ho?"
  Už po druhýkrát som presviedčala niekoho, že s nikým nechodím. Naozaj nechápem tých ľudí. Prečo všetko vždy prekrútia a zveličia? Ako keby ste sa nemohli len tak porozprávať s opačným pohlavím. Katastrofa! Zavolala som Zuze a všetko jej vysvetlila. Na rozdiel od NIEKOHO nemala potrebu rozoberať všetko do detailu polhodinu a už vôbec nie cez telefón. Doma som nemala čo robiť, tak som jej navrhla stretnutie. Súhlasila.

  O pár minút som predvádzala nedočkavý tanec na autobusovej zastávke, kde ma mala čakať. Slnko akurát zapadalo za dúhové zore. Vtom dobehla udychčaná čiernovláska. Jej účes aj spotené tričko vyzerali akoby práve ubehla maratón.
  „V poriadku?" zohla som sa k jej predklonenej hlave lapajúcej po studenšom vzduchu.
  „Hej, len - som - utekala - pred - Biankou."
  „To všetko vysvetľuje," zatiahla som škodoradostne. „O kom ti chcela rozprávať tentoraz?"
  „Počkaj," Zuza sa presunula na lavičku a konečne skladala súvislé vety. „Má nový objav. Vraj chcela zbaviť akéhosi Olivera, ale potom čo videla nejakého výtržníka, prešlo ju to."
  Mám sa tešiť, alebo ľutovať jej obeť?
  „Nevieš kto to je?" zaujímalo ma. „Možno ho stíhame zachrániť."
  „Netuším. Zdrhla som."
  „Jasné. Chápem." Ja robievam to isté.
  „No, tak ako je to s tebou? Čo si Mima že vraj vymyslela?" pozrela na mňa.
  „Len som ťa chcela poprosiť, aby si zabránila akémukoľvek šíreniu klebiet. Už mi to lezie na nervy. Za to, že každý pozná jej súkromný život, nemusia aj môj."
  „Si jej najlepšia kamarátka a ona si myslí, že to tak má byť."
  „Problém je v tom, že nemá."
  „Chápem ťa. Ani ja by som to nechcela. Takže čo mám spraviť?"
  „Rozšír správu o tom, že má ona nového frajera a na mňa sa zabudne."
  „Iba to?" prekvapilo ju.
  „Nie som ona, aby som vymýšľala siahodlhé finty. A ani nepozerám toľko telenoviel."
  „V jednoduchosti je krása." Nadvihla obočie. Vedela som, že na môj „plán" pristúpi. Veď ju vydierala!   Bude sa chcieť pomstiť...
  „Ozaj, Bianka hovorila, že s tým chalanom ide do baru. Nepôjdeme sa pozrieť?"
  „Uhm... Neviem či..." skúšala som sa vyvliecť. Nechcela som riskovať, že jej rande nevyjde a odíde so mnou...
  „Ale no tak. Občas aj my musíme niečo vedieť prvé," schytila ma za ruku a vliekla ma do ošarpanej budovy neďaleko zastávky.
  Vnútri to vyzeralo ale úplne inak. Museli sme zísť do podzemia. Kvôli dostatočnému osvetlenie sme vôbec nespoznali rozdiel. Až na neprítomnosť signálu som to tu mala rada. Nové stoly, drevené stoličky, steny ovešané ŠPZ - kami. Vlastne, tento bar, sa radil medzi najslušnejšie v okolí. Dokonca tu aj varili. Len pizzu, ale aj to sa cení.
  Dnes sa mi to tu nepozdávalo. Akoby sa niečo zmenilo. Bol tu iný čašník... Že by to bolo ním?
  Sadli sme si k prvému stolu, odkiaľ bol výborný výhľad, ale nás nemohol vidieť nik. O pár sekúnd pribehla Zuza s dvomi čapovanými kofolami. Zaborila som pery do penovej čapičky, kým neopadla. Pri kofole dlho nevydrží...
  „Videla si ju?" zašepkala som.
  „Mhm..." rýchlo si sadla a potmehúdsky sa ku mne naklonila. „Myslím, že tak trochu preháňala. Sedí pri stole so svojou bežnou partiou a len obdivujú hráčov stolného futbalu oproti."
  „Kto sú?"
  „Myslím, že toho jedného som už niekde videla. Ale tí ďalší dvaja mi nič nevravia. Inač, jedna je baba..." vhodila mi do pohára modrú slamku.
  „Takže sme vlastne nič nezistili." Zobrala som do rúk pohár. Pena už zmizla. Takto sa mi príliš nepozdával. Chýbalo mu...čaro. Keď som sa nad neho naklonila a vdýchla sladkú vôňu, všetko sa zlepšilo. Evokovala mi spomienky na leto a zábavné večery... Zuza sa nad nápojom toľko nezamýšľala. Začala piť a nekončila. Asi jej veľmi vysmädlo. Pozrela som sa von cez výklad. Možno Biankin objav ešte len príde....   Na chvíľu ma zamestnal malý chlapec sediaci oproti nám. Sedel pod značkou Kalifornie, ktorú som práve podrobne skúmala. Zazdalo sa mi, že sa trochu pohla, ale veď to sa isto občas stáva. Pozrela som späť na chlapca. Mal veľmi milú tvár. V ruke prehadzoval slamku v pomarančovom džúse a díval sa našim smerom. Usmieval sa na mňa. Usmiala som sa späť. Potom som sa rozhodla skontrolovať značku. Podvihla sa. Nahla sa napravo. Poškriabala stenu a spadla. Priamo tam, kde sedí chlapec.
  Zaskočilo ma to. Na lavičke som poskočila. Pohár mi vypadol z ruky a vylial sa priamo na moje bledé rifle.
  „Čo stváraš?" zvolala na mňa Zuza.
  Mňa nohavice až tak veľmi nezaujímali! Prečo sa nik neotáča k stolu oproti? Zdvihla som sa a bola som pripravená utekať k chlapcovi...Ale nebol tam...Čo sa to...?
  „Si v poriadku?" pozerala na mňa Zuza. Stála som vedľa stola a zízala na prázdnu lavičku...
  „Skvelé!" zvolala som a ukázala na svoje nohavice. Inak som situáciu zahovoriť nevedela. V skutočnosti to: Skvelé! Znamenalo: Skvelé! Šaliem! Dostávam sa k halucináciám aj cez deň. Noc mi už očividne nestačí...
  „Nemala si sa s tým toľko hrať." Smiala sa na mne spolusediaca. Zrejme sa moja reakcia dala pochopiť...     „Tu máš servítok," podávala mi plný balíček.
  „Ďakujem, ale asi budem potrebovať aj vodu. Kde sú toalety?" Bar prešiel kompletnou rekonštrukciou. Miestnosť som navštívila už skôr. Prerobené wc ešte nie.
  „Ostali na rovnakom mieste. Budeš musieť prejsť popri Biankinom stole, rovno a doľava."
  „Sláva! Som dostatočne neviditeľná?" spýtala som sa zúfalo.
  „Budem ti držať palce."
  Ak stretnem Bianku s mojim mŕtvolným výrazom, zapletiem sa do problému. Analýza môjho stavu zaberie minimálne dvadsať minút. Snažila som sa vypariť. Vážne. Opakovala som si, že mám cez seba prehodený neviditeľný plášť Harryho Pottera. Taktiež som sa snažila ukryť v neočesaných vlasoch. Okrem toho, za posledný týždeň vybledli o ďalšie dva odtiene... Vyzerám úplne inak. Mohlo by to zabrať, nie?
  Nezabralo.
  Našla ma!