Srdce Sabinova

Srdce Sabinova

Malé mestečko Sabinov je z jednej strany olemované lesom.

Ten krásny listnatý háj v sebe ukrýva množstvo legiend, povestí a rozprávok.

V jeden krásny májový deň víly nič nerobiac posedávali na pníkoch stromov. Z čerstvo zakvitnutých margarétok si plietli venčeky a spievali smutné piesne o tom, že ich cez deň nesmú uzrieť ľudia. Víly boli z toho nešťastné, lebo sa túžili spriateliť s ľudskými bytosťami z mäsa a kostí. Ich telo vypĺňal len ľahký vánok s vôňou lesa a srdcia mali z priehľadného kryštálového skla. Keď sa sklenené srdce rozbilo, víla sa rozplynula medzi kvety a trávu na lúke a jej trblietavé oblečenie spolu s rozsypanými kúsočkami skla rozniesol vietor po nekonečne dlhom lese. Keď v ňom zablúdila ľudská bytosť, nikdy viac nenašla cestu späť. Dodnes tam blúdi mnoho smrteľníkov, ak už neprišli o život.

Ako tam víly sedeli a splietali margarétky, začuli plač. Keďže veľmi nepoznali ľudí, nevedeli, čo to je. Kráčali teda za zvukom, ktorý sa postupne približoval a zrazu, v malom potôčiku, ktorý pretekal lesom, zbadali bábätko zavinuté v bielej perinke. Víly ho zobrali so sebou do svojej komôrky v strome a tam ho rozvinuli. Bábätko bolo celé ufúľané v otrhanej zapáchajúcej košieľke

a v rúčke niečo ukrývalo. Malú pästičku mu otvorili a našli v nej nádherné srdce

z kameňa. Bolo to to najkrajšie srdce na svete. No víly našli pri bábätku ešte niečo. List. Písalo sa v ňom: ,, Toto dieťa raz našla jedna víla.

Keď si ho veľmi obľúbila,

zomrela. Toto zvláštne srdce zostalo po nej.“

List nebol podpísaný. Kto to mohol napísať? Víly sa zľakli. Dieťa dali do košíka a dali na vodu. Potôčik ho unášal ďaleko, preďaleko, dodnes nevieme kam. Víly kamenné srdce odniesli na najvyšší kopec a ten pomenovali ,, Srdce Sabinova“. List spálili a zvyšky hodili do potôčika. Utiekli do ďalekého lesa, zostali po nich len venčeky z margarétok. Srdce kopec stiahol hlboko pod zem a tam je dodnes.

Takto sa skončila jedna z mnohých legiend Sabinova.