Strážca, 20. kapitola

 20. kapitola

Ľahla som si do postele o jedenástej večer. Presne som vedela predpovedať nasledujúce hodiny. Vsadila by som sa o posledný cent, že ma ovládne sen zo včerajšku. A vyhrala by som. Aj keď sa trochu zmenil. Ale naozaj len nepatrne. Na konci som blúdila kratšie. Poznala som cestu. Ešte pred zvonením budíka mi však bolesť hlavy spôsobilo niečo iné. Po tom, čo som si uvedomila, že pieseň hrajúca v mojej hlave nie je skutočnou súčasťou môjho sna, ku mne dorazila informácia, že mi niekto volá. Asi by som mala zodvihnúť mobil. Nejakým zázrakom som ho so zalepenými očami našla, prijala hovor a vylúdila zdatný rockový „chraplák": „Haló?"
  Hlas na druhej strane ma okamžite postavil do pozoru. Neodhaliteľným spôsobom vo mne vyvolal znechutenie a vzrušenie zároveň. Nemohla som sa vzdať predstavy, že má niečo s vraždou. Plánovala som to preskúmať.
  „Dobré ráno, spáč. Mám taký pocit, že som ťa zobudil?" Ak by poduška dokázala preletieť časovou dierou, už by narazila do Alana.
  „No tak, vstávaj! Musíš mi ukázať školu! Ó, a prosím, použi hlavný vchod. Nechcem, aby si pri mne vyzerala ako bezdomovec." Všetka tá zlosť, ktorá sa vo mne hromadila mi dodala energiu rozprávať pevným hlasom.
  „Hej, ak si myslíš..." Zložil. V mobile nahradil hlas obsadzovací tón.
  Zakričala som na mobil: „Nenávidím ťa. Ja mám budík!!!"
  Ľahla som si naspäť do postele. Budík mal ešte desať minút voľno. Zlosť zo včerajška nevyprchala... Musím sa postaviť a čeliť prekážkam. Prvá? Nedostatok spánku. Riešenie? Sprcha.
Aj dnešný deň sa určite zaradí k horúcim. Obliekla som si krátke riflové nohavice, biele tielko a tenký sveter. Neobťažovala som sa so skrášľovaním. Naschvál by som sa vyváľala v prachu. Každý normálny človek pochopí, že chodím do školy oblečená ako ostatní a minule som prežívala krízovú situáciu. On z toho vyrobí ohromný príbeh. Pred odchodom z domu som do kabele hodila pozvánku od Mimi, ak by som náhodou stretla Olivera. Prihodila som aj Biankine legíny. Prať jej ich nebudem. Dosť, že sa starám o jej frajera.
  Na zastávke ma dnes namiesto kamarátky čakal nepriateľ. On ma chce naozaj priviesť do hrobu! (čo nebude až také ťažké, načala ma cesta autobusom). Ani netušil, aký mix pocitov vo mne spôsoboval a vôbec sa mi nepáčili. Hlavne po včerajšku. Bianka a on spolu. Ble! Určite uspela. Lebo Bianka vždy uspela. Na tvári mala ráno blažený úsmev. Strašne ma štval! Aj na legíny v taške som zabudla... Takže teraz tam zaberajú miesto vyhradené pre desiatu. Ja netúžim trpieť anorexiou ako ona!
  „Krásny deň, spachtoš."
  „Nie som spachtoš. Človek by mal spať osem hodín, čo sa mi vďaka tebe vôbec nepodarilo." Spachtoš som vyslovila s odporom.
  „Zobudil som ťa len o pár minút skôr, nie?" Nie. Pokazil si mi celú noc. Mohol by si vypadnúť z mojich snov?
  To som, samozrejme, povedať nemohla.
  „A preto ma musíš volať spachtošom? Keď vstávam o šiestej? Kedy si vstal ty?"
  „O dosť skôr," vytiahol ruky z vačkov. „Ozaj vďaka, že si čistá a obutá. Prach spôsobuje alergie." Mala som chuť uškrtiť ho.
  „Vďaka za starostlivosť."
  Potom som spravila úplne hlúpu vec. Neviem, na čo som to vyťahovala. Úplne som sa strápnila...
  „Keď sme pri oblečení, mám tu niečo."
  Otvorila som kabelku: „Tvoja nová priateľka," do slova priateľka som vložila až príliš hnevu, „bola včera veľmi milá." Klamem bola na nevydržanie. „...a požičala mi veci, keď som sa zašpinila. Myslím, že ju stretneš skôr ako ja. Dáš jej to?"
  Premeral si ma pohľadom. Zisťoval, s akým zámerom mu veci vraciam... V skutočnosti som chcela počuť, čo mi na to povie.
  „Kto?" nechápal.
  Potešila som sa. Bianka si vymýšľala...
  „Bianka, povedala mi...Prepáč, asi to poplietla..."
  „Už viem! Dievča z baru! Nevedel som, že sa tak dobre poznáte..."
  Padla mi sánka. Tak predsa len!
  „Chodím s ňou každé ráno na autobus," odvrkla som.
  „Tak prečo si jej tie nohavice nedala dnes ráno?"
  Do kelu! Práve som sa prezradila.
  „Utekala som na autobus... Potom som ju nestretla...Vystupuje skôr..!"
  „A čo zajtra?" užíval si, že ma nachytal.
  „Myslela som, že spolu budete skôr. Viem ako miluje všetky svoj veci... Myslela som..." Nemalo cenu niečo vymýšľať. Vedel, že len hľadám výhovorky.
  „Fajn, dám jej to," zobral mi tašku s nohavicami z ruky. Nič nezapiera. Dokonca si zo mňa ani neuťahuje, lebo nemá prečo! Mám pravdu!
  Neverila som vlastným očiam a ušiam! Oni dvaja spolu vážne skončia! Alebo už skončili... A prečo by ma to malo trápiť? Chalan, ktorý dobrovoľne naletí Bianke nie je nič viac ako sukničkár! Lebo s Biankou sa dlhodobo nechodí...
  „Nie je ti teplo?" snažila som sa všemožne zmeniť tému. Všimla som si jeho oblečenie. Ako chce prežiť deň v hrubých rifliach a tmavom tričku?
  „Nie. Prečo?"
  „No, čierna priťahuje slnko. Rifle nepatria k najvzdušnejším materiálom a je leto."
  „Ja som v pohode. Za tie roky som si zvykol na teplo."
  „Tak teda fajn," mykla som plecami. Je to len jeho problém. Z neho sa stane sardinka vo vlastnej šťave.
  Vstúpili sme do školy.
  „Predpokladám, že tu si už bol. Akú máš triedu?"
  Stáli sme na hlavnej chodbe.
  „Vieš, páči sa mi tvoj prístup. Hlavný vchod, prezuvky a chceš ma zaviesť aj do triedy. Cítim sa ako prvák," ukázal na mňa prstom, „tuším mám na teba dobrý vplyv." A bol späť uštipačný Alan.
  „Áno, veľmi vtipné. Teraz to číslo."
  Zatváril sa nešťastne. Zjavne ho trápilo, že nezdieľame ten istý druh humoru. Vytáčal ma.
  „Mám ho niekde vo vačku. Počkať..." začal prehľadávať vrecká na bunde a rifliach. Presne to isté mal oblečené aj včera. Ktovie, kde strávil noc... Akoby ma to zaujímalo...
  „Mám ho," z vrecka vytiahol malú bielu guľôčku, ktorá kedysi v minulosti slúžila ako papier a začal ju opatrne rozťahovať, aby sa neroztrhla.
  „Tristoštrnásť," prečítal.
  „To je na treťom poschodí vľavo," ukázala som mu smer.
  „Ty nepôjdeš so mnou?" kútiky úst mu padli k zemi.
  „Ak zablúdiš na chodbe dlhej dvesto metrov, tamto je mapa," darovala som mu úsmev podľa jeho vlastného receptu a zvrtla sa na päte k svojej cele. Našťastie, na opačnú stranu budovy.
  „Vravel som, že mám na teba dobrý vplyv. To bol pokus o vtip!" zakričal za mnou. Ja som len vo vzduchu zamávala rukou a usmiala sa. Na dnes mám od neho pokoj.
  To som si myslela.
  Neprestal sa vkrádať do mojich myšlienok.