Michaela - 2.kapitola

MICHAELA

2. kapitola

Zavčas rána som išla do stajne za Jackom. Ležal vzadu schúlený tak, ako včera večer zaspal. Priblížila som sa k nemu, aby som ho pohladila. Kľakla som si. Rukou som sa nežne dotkla jeho srsti a vtedy prudko vyskočil na zadné. Zaerdžal a skákal ako splašený.

Odrazu ma zvalil na zem a vybehol von zo stajne. Ležala som tam a nevedela som, či mám plakať, ísť ho hľadať alebo utekať domov. Keď mi tieto zmiešané pocity vírili hlavou, začula som za chrbtom úlisný hlas nášho suseda, pána Gardena.

„ Prestávaš ho ovládať, Michaela.“

Pomaly som sa otočila za hlasom a pohľady sa nám stretli. Jeho mrazivý pohľad pripomínal ľadové kryhy a ja som nenachádzala vhodné slová.

„ Čo ste urobili Jackovi?!“ opýtala som sa ho a on sa na mňa chladne usmial.

„ Ja nič. Mala by si si na neho dávať väčší pozor,“ škodoradostne sa zasmial a čakal, čo budem robiť.

Rozbehla som sa. Vybehla som zo stajne a utekala som rýchlo, čo mi nohy stačili. Za sebou som stále počula ten chladný a škodoradostný smiech, ktorý sa ozýval stajňou a niesol sa po okolí akokeby ma prenasledoval.

„Áááu!“ potkla som sa o kameň a spadla na zem. Dotackala som sa k rybníku a sadla som si pod strom. Prvé, čo som zbadala bola zakrvavená dlaň. V hlave mi hučalo a celý svet mi pripadal ako tmavá diera.

Umyla som si tvár aj dlane vodou a začala som spomínať. Nechutný smiech, ktorý ma celou cestou prenasledoval zrazu stíchol a ja som odrazu počula len pokojný žblnkot ešte nezamrznutého rybníka.

Spomenula som si na Jacka a hľadala som odpovede na otázky, prečo ma zvalil na zem a kto mu vlastne ublížil. Zatvorila som oči, že si oddýchnem., keď som zrazu blízko seba začula silné ryčanie. Nesmelo som oči otvorila a asi dva metre od seba som uvidela veľkú hnedú chlpatú obludu. Keď som sa lepšie prizrela, stratila som dych. Predomnou stál diviak!

Vtedy som zacítila, ako chutí bezmocnosť. Malá nádej v duši mi pošepla, že mám utekať. Nuž som sa rozbehla a utekala som rovno do hlbokého lesa a počula som, ako sa za mnou ženie to zúrivé zviera.

Zazdalo sa mi, že počujem viac kopýt. Sily mi už ubúdali, cítila som silnú bolesť v boku, keď tu zrazu ...

„Haló, dievča, žiješ?“ prihovoril sa mi jemný ženský hlas, „zaspala si pod smrekom. Odniesli sme ťa tu a dlho si spala. Chvíľami si blúznila. Čo sa ti to snívalo?“

Poobzerala som sa po miestnosti. Pri posteli, na ktorej som sa prebudila, bol stolík, na ktorom stála váza plná lúčnych kvetov. Okolo sa vznášala vôňa leta a cez okno dopadaly na police s knihami teplé lúče slnka. Izba mala steny namaľované na zeleno a nadomnou sa skláňala útla žienka s milým pohľadom. Mala na sebe dlhé pestrofarebné šaty so vzorom kvetov. Na hlave mala slamený klobúk, spod ktorého vykúkali dlhé ryšavé a kučeravé vlasy.

„Kde to vlastne som? Kde je Jack? A kto ste vy?“

Žena na mňa nechápavo pozrela svojimi veľkými modrými očami.

„Si v Letosvete a my sme škriatkovia strednej triedy. Čo sa ti snívalo a kto je Jack? Poď!“ odkryla ma a pomohla mi vstať z postele. Otvorila dvere a zaviedla ma do útulnej kuchyne. Vyzerala tak isto, ako izba, v ktorej som sa našla. Všade rozvoniavali kvety, okná zdobili červené kockované závesy.

Žena ma posadila za stôl, na ktorom stál džbán plný mlieka a na tanieri lákavo rozvoniavali kúsky múčnika.

„Len si daj,“ ponúkla ma „a mimochodom, volaj ma Eliza.“

Bola som hladná a nenechala som sa dlho núkať. Všimla som si, že mám pravú dlaň obviazanú obväzom. Eliza mi vysvetlila, že som mala veľmi poranenú ruku.

Nasýtila som sa a vyrozprávala jej celý môj príbeh.