PÁD NA DELPHINUS 4/5

Hneď zo začiatku mu naznačili, že sa nemá čo sám potulovať po lodi. Teraz, po 17tich dňoch, ktoré strávil v budúcnosti, by však boli radi, keby zasa zvíťazila jeho zvedavosť a on si zašiel niekam, kamkoľvek na Delphine.

Lenže Gabriel sa dostával do čoraz väčšej depresie, ktorá ho uzavrela v kajute, z ktorej posledných päť dní úplne odmietal vychádzať. Jediné, čo ho držalo ako tak nad vodou, bola mačka. Vždy, keď na ňu pozrel, cítil sa aspoň o trochu lepšie. Prítomnosť zvieraťa v chladnom, pustom vesmíre, ho hriala pri srdci.

„Diamant!“ skríkol na ňu a zvalil sa na bok do postele. „Ideme spať!“

Pri nohách na prikrývke mu ležala otvorená kniha o hviezdach. Hral sa s digitálnym fotoaparátom. Urobil niekoľko krivých záberov spálne. Napadlo mu, že ich ukáže rodine, keď sa jedného dňa vráti.

Ak sa vráti...

Otriasol sa bázňou a rýchlo chmúrne myšlienky zahnal.

„Diamant!“ vykríkol na mačku.

Jediné, čo sa zo skrine rozhodol nosiť, bolo pyžamo z čierneho zamatu, čo mal práve na sebe. Košeľu a krátke nohavice pod kolená. Merope sa inak pred týždňom objavila a priniesla mu kópie jeho vlastného oblečenia. Iba konopné listy z mimozemšťanových očí na tričku záhadne zmizli.

„DIAMÁÁÁNT!“

Mačka skrátka odmietala prijať svoje nové meno.

Rezignujúco si povzdychol.

„BPM,“ neochotne zamrmlal.

Okamžite mu odpovedalo zamraučanie a BPM vyskočila na posteľ. Gabriel sa posadil. Mačka sa k nemu hneď pritúlila. Zbožňoval ju. Zahľadel sa na jej ryšavo-biely kožuch.

„Sorry BPM, ale tuším by sa už patrilo okúpať ťa.“

BPM zamňaukala ako na súhlas. Chytil ju do náručia a zliezol z postele. Držal mačku natiahnutú pred sebou.

„Hlavne schovaj pazúry. Zatiaľ nemám tušenia, či sa priatelíš s vodou.“

Vošiel do malej kúpeľne. Prehodil si BPM iba do jednej ruky. Druhou zapchal odtok priesvitného umývadla, ktoré sa stlačením špeciálneho tlačidla začalo zapĺňať vodou, ktorá stúpala zo sotva viditeľných otvorov na jeho dne.

„No aha, už je plné,“ po chvíľke ju informoval Gabriel.

Znova ju chytil oboma rukami. Na jeho prekvapenie mačka vôbec neprotestovala, keď ju ponáral do vody. Zostala bez pohnutia sedieť v umývadle. Len k nemu vytočila zelené oči a zrazu bez pohnutia stuhla.

Natiahol sa za nádobou s tekutým mydlom, ale začul divné zaprskanie. Strhol sa a rýchlo na BPM pozrel.

Mačkine oči zaiskrili. Gabrielovi klesla sánka.

„BPM? Si v pohode?!“ dostal zo seba.

Nešlo totiž o to, že by mačka prejavovala nejaké nadšenie. Jej oči, akoby boli iba z mliečneho skla, presvetľovali skutočné plamienky.

Opäť sa ozvalo akési zapraskanie. Tentoraz mu bolo jasné, že vychádza priamo zvnútra tela mačky. Šokovane sledoval, ako sa mačka roztriasla.

„Panebože! Vydrž, vyberiem ťa odtiaľ!“

A v tom okamihu sa ozvala obrovská rana. Nestihol ju vytiahnuť, automaticky sa hodil k zemi. Dopadol na podlahu, zostal sedieť a odťahoval sa ďalej od umývadla, zatiaľ čo vyjavene hľadel na to, čo zostalo z BPM.

Mačka proste vybuchla. Chrbát jej praskol a roztvoril sa. Zvnútra najprv vyšľahli modré iskry, potom sa už vyvalil iba tmavo-šedý kúdoľ dymu.

Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal. Zhlboka dýchal, s pocitom, že asi zaspal. Vôbec zo spálne nevyšiel a práve prežíva absurdný sen.

Avšak v konečnom dôsledku musel prijať holú pravdu.

Pomaly sa pozviechal z podlahy a trocha knísavo sa priblížil k umývadlu.

Pohľad na jeho mačku, na jediné svetlo jeho tmavých dní, ho veľmi zabolel. Vnútro BPM tvorili káble, disk...nebolo v nej nič, nič živé.

Ako námesačný, s ústami stále ohúrene pootvorenými, sa pomaličky odšuchtal do spálne.

BPM bola robot.

Zrazu sa cítil ako blázon. Celé dni venoval svoju pozornosť robotovi. Jeho zvieracím miláčikom bola robotická mačka! Merope sedela v jeho kresle a vôbec na nič ho neupozornila, keď jej rozprával o tom, ako BPM úplne ignoruje misku s mliekom a pritom mu spomínaná mačka priadla v lone a on ju s láskou škrabkal za uchom.

Ani si neuvedomoval, že sa už presunul k posteli a zvalil sa na chrbát.

So zhrozeným výrazom civel do stropu.

A vtedy mu to došlo!

On sa domov nevráti! Nikdy sa nevráti!

Ak ľudia, ktorí dokázali zostrojiť robotickú mačku, na nerozoznanie od pravej...Ľudia, ktorí dokázali zostrojiť vesmírnu loď...natoľko inteligentní, že dokázali aj bez väčších obáv prežívať aj bez vlastnej planéty, udržiavať si vesmírne plavidlá bez pravidelných medzizastávok, ak TÍTO ľudia za 17 dní a vlastne ani nikdy predtým nedokázali prísť na spôsob, ako ovládnuť čas...tak na to neprídu už NIKDY!

Telo mu doslova vystrelilo do sedu.

„Nebudem tu žiť! Nebudem! Nebudem! Nebudem! Nebudem!“ dýchavične opakoval stále dookola.

Zabijem sa! – pomyslel si.

V náhlom a silnom stave bezvýchodiskovosti začal bez rozmyslu šklbať plachtu. Z celej sily sa zapieral a snažil sa ju zúrivo roztrhnúť, ale nedokázal to. Vzdal sa však až vtedy, kým mu červenému v tvári od námahy nedošlo, že sa nemá o čo obesiť. Svetlá predsa zo stropu neviseli, svietidlá spočívali priamo na jeho povrchu a kľučku na dverách by samozrejme tiež márne hľadal.

Vybehol z postele a zlostne vrazil späť do kúpeľne.

„Nebudem...! Nebudem...! Nebudem...!“ opakoval ako na zotrvačník, keď stláčal gombíky na zásuvkách po bokoch umývadla.

Zúrivo vyhádzal ich obsah na zem. Žiletky, ani nič iné ostré, dokonca ani len nožnice, nenašiel.

Už vedel, že v kuchyni nie sú nože, pretože bola viac estetický doplnok ako priestor na varenie, takže o podrezaní žíl mohol akurát tak snívať. Vybehol do hlavnej časti a pohľadom horúčkovito skákal zo strany na stranu. Predávkovať liekmi sa nemohol. Lieky sa nachádzali iba v blízkosti doktorky Heky.

A tým mohli jeho samovražedné pokusy pokojne skončiť. Kajuta mu neponúkala žiadne možnosti. Bola dokonale bezpečná.

S rukami vo vlasoch vyrevovane skríkol. Do spálne prechádzal s pocitom, že čo chvíľa vybuchne ako BPM.

Jediné, čo mohol spraviť, bolo celý sa zahrabať pod perinu a ticho zúriť.

Pretože vo svojej elegantnej, minimalistickej kajute nemal ako ani len tresknúť dverami.

Donekonečna sa držať v izolácii nedokázal. Život po výbuchu jeho mačky bol ešte smutnejší. Ešte viac sa odťahoval od Merope a Rasalasa, ale aspoň si chodieval čítať do jednej z jedální, ktorú, ako si všimol, využívali aj na stretnutia, na učenie, ako večerný podnik – bola univerzálna.

Ľudia na neho hľadeli iba kradmo. Veliteľ Enif jeho možné obťažovanie vyriešil v skutku radikálne. Bez Gabrielovho dovolenia sa k nemu nikto nesmel priblížiť pod hrozbou uväznenia na jednu noc.

Toto poobedie, kedy si ju všimol, po jedle, ktoré mu ešte stále nechutilo, si v obrazovke knihy čítal STRUČNÚ HISTÓRIU ČASU od Stephena Hawkinga. Zaoberať sa problematikou času pre neho znamenalo celkom slušnú sebatrýzeň a k tomu ešte aj zistenie, že je úplný hlupák.

V tomto čase bol Hawking zaradený do „literatúry pre deti od 12 rokov“, lenže 17ročný Gabriel nechápal skoro nič.

Nakoniec knihu s povzdychom vypol a zatvoril.

Mrzuto sa lakťami oprel o stôl a pohľadom prechádzal po ľuďoch, ktorý okamžite svoje zraky klopili.

„Prinesiem vám niečo?“ oslovil ho čašník.

„Tú vec zo včera, čo mi nechutila o niečo menej ako všetko ostatné,“ bez nálady povedal Gabriel.

„Myslíte čaj?“

„Ak to tak voláte...“

Čašník sa vzdialil a Gabriel sa vrátil k pozorovaniu ľudí.

A vtedy na nej spočinul jeho pohľad. Ani si nevedel spomenúť, či tam bola aj predtým. Teraz skrátka zdvihol pohľad a náhodou ju zbadal.

Pri stole sedela sama. S uvoľneným výrazom popíjala čosi zo šálky a občas zakývala niekomu, kto prechádzal okolo.

Pristihol sa pri tom, ako ju pozoruje po častiach. Jej ruky, potom úsmev, odhodila si vlasy na chrbát, zbadal jej červený stojačik obopínajúci hrdlo.

Gabriel cítil, ako sa mu do žíl vlieval nová energia. Najprv ani nevedel posúdiť prečo. Vyvolal to niektorý z jednotlivých obrazov, v ktorých ju vnímal.

Uprene ju pozoroval a rozmýšľal, prečo ho vlastne zaujala.

Mala rovné gaštanové vlasy spadajúce jej na ramená a plné pery. Na sebe čosi červené cez čo mala prehodenú polopriehľadnú bielu blúzu s krátkymi rukávmi.

Dievča bolo pekné, ale zasa nijako ohurujúco, preto svojmu stavu chvíľu nerozumel. Ale čím viac na ňu pozeral, tým rozrušenejšie sa cítil a zároveň živšie, ako keby vypil hrniec kávy.

Nakoniec na to prišiel, keď zamávala ďalšiemu priateľovi a kým ruku stiahla, jemne si uhladila lesklé vlasy.

Vo vlasoch mala sponku. Obyčajnú sponku s kvetinou z trblietavých kamienkov. Tou jedinou sponkou mu pripomenula všetky bežné dievčatá zo Zeme, ktoré denne stretával na chodbách školy.

Práve keď mu čašník priniesol čaj, Gabriel neprítomne vstal, pritisol si tenkú knihu na hruď a blížil sa k dievčaťu.

Všimla si ho skôr, ako stihol prísť celkom k nej.

Hnedé oči na neho uprela rovnako skúmavo, ako on svoje upieral na ňu.

Keď si uvedomila, že ide za ňou, prekvapene sa obzrela za seba, akoby sa jej nechcelo veriť, že smeruje práve k nej.

Keď mu znova vrátila pohľad, už stál pri jej stole a ona sa nesmelo usmievala, evidentne vyvedená z miery.

„Čau,“ – usmial sa.

„Čau?...A-ahoj,“ povedala.

„Volám sa Gabriel.“

„Ja viem,“ uistila ho. Pozorovala ho s výrazom, s akým on so svojimi priateľmi jednej noci pozorovali meteorický dážď. „Ja sa volám Bellatrix.“

„Bellatrix. Tretia najjasnejšia hviezda v súhvezdí Orión.“

Jej úsmev sa rozšíril.

„Správne!“

Ale pre mňa si prvá – zrazu si pomyslel.

„Môžem si prisadnúť?“

„Samozrejme!“ vyrazila zo seba a potľapkala po mieste rovno vedľa seba.

Gabriel sa rýchlo usadil.

„Dáme si čaj?“ spýtal sa.

Stále nedokázala skryť, že je unesená z jeho osoby.

„Áno, áno, dáme si čaj.“

Natiahla ruku a urobila ňou na čašníka obrovský oblúk, akoby chcela, aby všetci videli, kto si k nej prisadol.

„Nevadí ti, že si k tebe prisadla stará vykopávka?“ spýtal sa Gabriel.

Bellatrix sa úprimne rozosmiala.

„Ak vyzerajú všetky staré vykopávky ako ty...jaj, prepáč,“ – zrazu sa zarazila a upäto sa vystrela. „Neurazila som ťa?“

Prekvapene zaklipkal očami.

„Nie, vôbec. Vysvetlíš mi rozdiel medzi červými a čiernymi dierami?“

Vyložil na stôl knihu a otvoril ju.

„Rada,“ – uvoľnila sa. „Je to jednoduché.“

Sklonili spolu hlavy nad obrazovkou v doskách.

Uvedomil si, ako dlho sa už nerozprával s nikým vo svojom veku.

Na druhý deň ho Bellatrix zobrala zahrať si jej najobľúbenejšiu hru Squashbangs.

Šikovne vrazila čiernou podlhovastou raketou s plastovou výplňou do tmavej lesklej loptičky, ktorá presvišťala miestnosťou a vrazila do svetlej steny so zvukom víťazného gongu a vytvorila na stene červené pohyblivé kruhy, ako keby rozvírila hladinu vody. Ale to už loptička smerovala k nemu a on ju s vyľakaným výkrikom na poslednú chvíľu odrazil do steny. Ešte ani nedoznel posledný gong a ozval sa ďalší, aj s červenými kruhmi, na ktoré bolo potrebné vyvinúť poriadnu silu.

Bellatrix sa bleskurýchlo presunula a on ani nestihol zareagovať, lopta mu preletela tesne popri uchu. Bol rád, že mu nevrazila rovno do tváre.

Vyčerpane sa zvalil na podlahu. Zostal na nej ležať a zhlboka odfukovať.

Squash mu veľmi nešiel ani v zastaranej podobe.

Bellatrix sa objavila nad ním. Vlasy mala vo chvoste a v nich zasa jeho obľúbenú sponku. Na sebe mala žlté krátke nohavice a biely top bez vysokého golieru, čo ho načisto ohúrilo. Trocha sa bál, či je to vôbec dovolené.

Celá žiarila.

„Vravela som ti, že v Squashbangs-e na mňa nikto nemá,“ – tešila sa, že ho totálne zničila.

„Som na cucky,“ – vydýchaval sa.

Spýtavo nadvihla obočie.

„Archaizmus, to nerieš. Netušil som, že sú na Delphine aj herne.“

„A kde si myslíš, že by sme sa potom zabávali?“ udivila sa.

„Po pravde, zdalo sa mi, že vy sa nezabávate vôbec.“

„Z hodín dejepisu viem, že vy ste sa určite zabávali oveľa viac. Vraj ste stvárali úplne šialené kúsky, ako že ste po večeroch chodievali do podnikov a tam požívali ilegálne látky, ktoré ste ešte vtedy mali povolené a tancovali ste na stoloch a potom ste....v noci sami chodili domov! Je to pravda?“

Ona sa ani len nezadýchala ako on. Bola v perfektnej kondícii.

„Asi áno. Porozprávam ti o tom.“

„Musíš!“ – nadchla sa a zrazu sa spýtala. „Čo ti chýba najviac?“

„No odkedy som vyhodil do vzduchu svoju mačku, tak samozrejme, hneď po rodine,“ – ťažko prehltol náznak stiesnenosti, „...asi zvieratá. Mačky, psy, kone...tie na palube pravdepodobne nemáte.“

Bellatrix k nemu natiahla ruku a on ju vďačne prijal. Pomohla mu vstať.

Merope vyzerala šťastne, keď po neho Bellatrix dnes prišla.

„No...ja mám psa. Radlíka.“

„Myslíš asi ratlíka. A stavím sa, že ho nemusíš venčiť, ani kŕmiť, hoci ja som do svojej BPM nasilu pchal jedlo a čudoval sa, prečo naň vôbec nemá chuť. Roboti sa skrátka nepočítajú!“

Delphinus je ako Noemova archa, na ktorú zabudli zobrať aj zvieratá – pomyslel si.

Zrazu si uvedomil, že stále drží jej ruku. V miernych rozpakoch ju pustil, hoci by ju rád držal ďalej. Bellatrix sa tvárila, že si to nevšimla.

„Tvoja BPM...čo to bolo?“

„Mačka.“

„Vážne vybuchla?!“

„Snažil som sa ju okúpať.“

Zacukalo jej kútikmi úst.

„Je to príliš opovážlivé urobiť z doktorkinej mačky franforce?“ – zatváril sa nevinne.

Pozreli sa na seba a náhle vyprskli hlasným smiechom. Smiech po tak dlhom čase bolo zaručené antidepresívum. Okamžite pocítil účinky.

„Pôjdeme si zahrať aj zajtra?“ spýtal sa, keď sa už pomaly upokojovali.

Zotrel si z kútika oka slzu smiechu.

„Môžeme chodiť hrávať každý deň. Milujem šport!“

Obdaril ju veľkým úsmevom. Rozhodol sa, že jej o sebe a o svojej minulosti porozpráva všetko, čo bude chcieť vedieť.

A čoskoro zistil, že je veľmi zvedavá. Vravela mu však, že ide v skutočnosti o jej lásku k dejinám.

Uvedomil si, že hoci mu bola zatiaľ iba priateľkou, možno práve nachádza svoj zmysel existencie na Delphine. Nevedel sa rozhodnúť, či ho to desí alebo teší.

Druhý deň sa naozaj presne o druhej stretli pred herňou.

A takto s Bellatrix prežil svoj prvý mesiac.