Strážca, 21. kapitola

21. kapitola

  V škole vládol očakávaný rozruch. Po udalosti z minulého týždňa sa nič iné ani nedalo čakať. Každý zverejňoval svoje teórie. Mohli by sme z nich napísať hotový detektívny bestseller. Ja sa nesťažujem. Aspoň sa nik nedozvedel o mojom pokuse o vlámanie sa do školy. Dokonca som za celý deň ani raz nestretla Alana. Hádam si zvyknem na jeho neobvyklý humor a zamilované príbehy o Bianke alebo začne on rešpektovať mňa. A keď sa tieto dve veci stanú súčasne, môže nastať koniec sveta. Pretože v tom prípade je už možné všetko...
  V strede týždňa ma v šatni zaskočil Vil. Zabuchla som dvere skrinky. Vtom sa za nimi objavil on. V prvom momente ma strašne naplašil. Ktovie ako dlho tam stál?
  „Vil," vrátila som dych do bežného tempa, „nemôžeš sa za mnou takto plížiť. Skoro som dostala infarkt!"
  „Prepáč. To vyzerám až tak hrozne?" oprel sa lakťom o skrinku.
  „Vieš, že nie," zakrútila som hlavou, „ale bola som zamyslená. Vtedy nevnímam okolie a vtom sa vynoríš ty. Len tak z ničoho nič. Aj ty by si sa zľakol. Neočakávam, že niekto stojí bez ohlásenia pri mojej skrinke aby... Ozaj! Čo potrebuješ?" Prehodila som si školskú tašku cez plece. So školou pomoc nepotrebuje. On je ten, kto mi dával doučovanie z matiky v prvom ročníku.
  „Len som chcel ísť von ako za starých čias. Nerozprávali sme sa už večnosť. Mima mi povedala, že máš niečo nové."
  „Mimu nemôžeš brať vždy vážne," skočila som mu do reči. „Prepáč, ale v poslednej dobe naozaj preháňa. Vlastne by mi padlo dobre porozprávať sa s niekým, kto ma nechá dokončiť vetu..." usmiala som sa.        „Chýbajú mi historky z diskoték, ktoré som zmeškala."
  „No, tak to sa máš rozhodne na čo tešiť. Nevidel som ťa na žiadnej party už pekne dlho. Odkedy si sa rozišla s Erikom, myslím."
  „Omyl. On sa rozišiel so mnou," opravila som ho.
  „Teraz to ľutuje."
  Nechápavo som sa naňho zadívala.
  „Potom ti to vysvetlím."
  „Bola som na Zuzinom VB - éčku," napadlo mi.
  „Skôr si sa odtiaľ vytratila ako duch."
  „Prišlo mi zle," vysvetľovala som.
  „Hej, ale na nevoľnosť sa pri oslave svojej najlepšej kamošky nevyhovoríš, že?"
  „To rozhodne nie. Chcem sa dožiť tej svojej."
  Zasmiali sme sa a vyšli zo školy.
  Rozhodli sme sa vyjsť si niekam hneď dnes. Bol pekný deň. Alan ma nedobehol. Isto zvláda poobedňajší program aj sám...
  Slnko hrialo, no vzduch víril ľahunký vánok. Ja som obedovala už v škole. Vil nie. Zašli sme do rýchleho občerstvenia blízko školy. Vil si objednal nejaké čínske jedlo, ja iba kávu. Sedeli sme a ja som počúvala všetko zaujímavé, čo mu len napadlo. Pri všetkých nemilých príhodách, ktoré postihli ostatných mi spadla z hrude všetka ťažoba. Konečne som nad ničím nerozmýšľala a len sa zabávala.
  Vysvetlil mi aj to s Erikom. Vraj sa naňho ostatní chalani nahnevali, lebo si na mňa zvykli a teraz ho nechcem ani vidieť. A tá jeho nová baba sa už naňho vykašľala. Náš rozchod zrazu všetkých strašne mrzí...No čo, nemôžu zmeniť minulosť.
  Po dvoch hodinách neprestajného rozprávanie sme sa zhodli, že je najvyšší čas ísť domov. O chvíľu mi išiel posledný autobus. Potom nastane dvojhodinové okno. Netuším, ako inak by som sa dostala domov. Nechcelo sa mi kráčať na vlak... Obula som si nové žabky a tie ma otlačili.
  Rozhodol sa, že ma odprevadí na zastávku. Nastala ideálna príležitosť. Celý čas som cítila, že mi chce povedať niečo viac, ale nevie, ako začať.
  „Povieš mi, prosím, pravý dôvod, prečo sme sa stretli?" vyletela som naňho na zastávke.
  „Vieš, poznáš ma až príliš dobre. To nie je vôbec výhodné." Len som sa spokojne usmievala.
  „Aspoň sa nemusíš odhodlávať. Donútim ťa priznať farbu aj sama."
  „Okej. Poznám jedného chalana. Sme celkom v pohode. Zapadol som do ich partie... A nedávno som začal chodiť s jednou babou. Akurát, že je to jeho sestra."
  „Problém?" nepripadalo mi to ako závažná vec.
  „No aj ja mám sestru a viem, aký je to čudný pocit, keď viem, že s niekým chodí. Nie ešte keby som ho poznal a mal s nimi chodiť von. A predstav si, že ju niekam zoberiem..!" Tá predstava ho nenadchýnala.      „No, a tak som chcel od teba radu. Si dievča, rozumieš tomu viacej."
 „No tak teda vďaka. A ja som myslela, že som ti naozaj chýbala." Vyzeral tak nešťastne, že si myslel, že hovorím vážne.
  „Naozaj som sa chcel s tebou porozprávať aj normálne, akurát nemám čas. Škola, tréningy a tak."
  „Chápem. Okej, vymyslím niečo."
  „Počúvam," pripravil sa do špeciálneho postoja.
  „Ale nie hneď! Nie som spisovateľ, aby mi hneď napadlo milión scenárov. Daj mi čas." V diaľke sa zjavili dve svetlá. „A už prichádza autobus. Nestíham sa ani zamyslieť..."
  Obzrel sa za seba. Škatuľa v tvare kvádra na kolieskach sa pomaly približovala.
  „Ozvem sa," povedala som mu, keď som nastupovala.
  „Prosííím," zračilo sa mu v očiach.
  Zlomil ma.
  Nerada rozmýšľam za iných. Zdá sa mi to nespravodlivé. Ale prečo by som mu nepomohla? Podľa mňa sa obáva úplne zbytočne. Veď, možno ten chalan je iný a nebude mu to vadiť. Môj brat nikdy môj osobný život neriešil... Vždy mi to vyhovovalo. Ale teraz... Vážne ho nezaujíma, s kým sa stretáva jeho mladšia setra?