Strážca, 22. kapitola
http://citanie.madness.sk/view-48696.php
A vtom som doňho narazila. Tiež neviem, prečo ho nemôžem aspoň raz stretnúť za normálnych okolností. V normálnej výške očí. Ja som zletela k zemi, no s ním som ani nepohla.
„Ahoj," pozdravil ma s úsmevom a vystrel ku mne ruku, „prepáč nepozeral som sa pred seba."
Snažila som sa nečervenať: „Aj ja sa ospravedlňujem. Bola som úplne mimo."
„Ideš zo školy tak neskoro?"
„Dnes som sa musela zdržať."
Pozvánka! Vyskočilo mi pred oči.
„Vlastne ani netušíš ako rada som do teba narazila. Niečo pre teba mám. Počkaj sekundu." zahájila som dôkladnú prehliadku tašky. Trpezlivo čakal, kým som medzi hromadou vecí našla tú správnu.
„Mám to!" zdvihla som ruku aj s obálkou pred neho.
„Čo to je?" čudoval sa.
Kým čítal, vysvetlila som mu to: „Moja kamarátka má narodeniny a nejako sa o tebe dozvedela. Jednoducho má potrebu sa o každého spoločensky postarať. Predstavuje si ťa, ako bezcieľne blúdiš sám po uliciach, a tak mi dala pozvánku aj pre teba, pretože ťa poznám.
„Veď ani netuším, komu mám zablahoželať."
„Je to Mima. Vravela som ti o nej. A neboj sa, polovicu ľudí tam ani ona nepozná. Len chce mať obrovskú oslavu." Netváril sa presvedčene. „Prikázala mi priviesť ťa. Nemôžeš ju sklamať. S Mimou sa neháda."
„Musím sa nejako špeciálne obliecť?"
„Myslím si, že zachytíš prvý netematický rok."
„Fajn, ak sa mi nezmenia plány, budem tam. Hádam nájdem správny dom."
„Ver mi. Nedá sa prehliadnuť. Je to ten najväčší." Rozhodila som rukami, aby som adekvátne napodobnila jeho rozlohu.
„Stretneme sa teda tam. Musím ísť domov, dať našim vedieť, že žijem," zavrela som tašku a prehodila ju cez jedno plece.
„Tak teda bež."
„Ahoj."
Odkráčala som preč od Olivera, smerom domov. Mima bude skákať dva metre do vzduchu. Popravde aj ja som mala také malé nutkanie.
V nasledujúce dni som Olivera nestrela. Niežeby sa mi vyhýbal. Ak by som okolo neho aj prešla, najskôr by som ho prehliadla. Môj čas totiž plne vypĺňala Alanova spoločnosť. Neustále mi napádal myšlienky a do mojich snov sa presťahoval natrvalo.
Vídala som ho pred školou i po škole a snažila sa s nim nezhovárať. Na jednej našej schôdzke stále sms - koval. Stavím sa, že s Biankou. Tváril sa veľmi tajnostkársky.
Dokonca narušili moju návštevu knižnice! Chodievam tam často. Knihovníčky ma poznajú po mene. Rozhodla som sa, že si opäť prečítam Hamleta. Možno odpozorujem nejaký ten spôsob pomsty... Práve som sa rozhodovala, či si vyberiem starý preklad alebo ten novší, s krajším obalom... Alan mi neporadil. Tvrdil, že pokiaľ nemám originál, môže mi to byť jedno. Ako keby ho on čítal! Posadil sa do pohodlnej pohovky, čítal časopis a čakal na mňa.
Na sedemdesiat percent som začínala byť naklonená k staršej verzii. Na školskú besedu som ho dostala len v tej novšej...
Vtedy tam vrazí ona. V čiernej obtiahnutej minisukni a tričku s výstrihom po pás! Tvári sa ako moja najlepšia kamoška a rozhodne sa požičať si to isté, čo ja. V staršej verzii. Ostane mi tá nová...
Vysvetlila som jej, že Shakespeare jej o najnovšej móde nič nepovie. Čo mi odpovedala?
„Musím začať čítať, lebo Alan má rád knihy... Keď na mňa čakáva, pravidelne drží v ruke Dominika Dána."
Prekrútila som očami a knihu jej nechala. Nebudem predsa brániť záchrane stratenej duše... Nebolo by odo mňa fér zahatať Bianke šancu zlepšiť sa. Veď už pozná aspoň jedného spisovateľa!
Napriek mojej všakovakej snahe ignorovať ich, podarilo sa im pokaziť mi náladu. Zvyšok cesty ku stanici si ma vzali medzi seba a preberali moju maličkosť. Bianka plánovala totálnu prestavbu môjho šatníka a Alan len neprítomne prikyvoval. Vážne som sa musela zo všetkých síl ovládať, aby som jej nevzala knihu a nenarvala ju do jej dokonale narúžovaných úst! Zastavila ma len úcta ku knihám.
baran 
21. novembra 2014 15:28:13
