Prosím?! 4.časť

Keď sa mi konečne podarilo rozviazať aj Bellu, začali sme po miestnosti utekať ako šialené, lebo sme sa pokúšali nájsť nejaké okno, alebo drevené či sklenené dvere, ktoré by sme vedeli niečim rozbiť....
Ale nič.. Začali sme strácať nádej. 
Sadli sme si oproti sebe a povedala som jej čo sa odohralo v predchádzajúcivh hodinách.. Povedala som jej aj o Kevinovi. Nahodila som smutný a zároveň aj nahnevaný výraz tváre a vyšla mi slza...
Vtedy som sa len uvedomila.
"Kevin nestojí ani za jedinú slzu. On urobil všetko. On spolupracoval s tymi mužmi, ktorý ukradli to dievča. A som si istá že preto mal o mňa taký záujem, lebo sa dozvedel, že ten prípad som dostala JA a chcel mať všetko pod kontrolou. A ja hlúpa som si myslela, že mu na mne záleží. Veď ..Hm ja som do neho buchnutá už od piateho ročníka. Možno že už aj vtedy bol v tejto bande. URČITE. Veď hrozne sa správal aj učil i keď postupom času sa zlepšil ... Och prečo sa mi musia páčiť tí zlý chalani ? " zrazu pre mňa nič nemalo cenu.
Bola som prekvapená že Bella ma počúva, pretože väčšinou sa pozerá do blba a potom mi zo smiechom povie že "Prosím?!" , ale možno teraz videla, že som fakt na dne.
"Chápem ťa a je mi to ľúto čo sa stalo. Dúfam že prežijeme, ale ja si myslím že Kevin by ťa nedokázal zabiť.... Aspoň dúfajme" nahodila hrozne vystrašenú tvár.
"Myslíš, že Robo sa s nimi vezie tiež?" aj jej sa vykotúľala slza na tvár.
Objalasom ju: "Na chalanoch nezáleží v tomto momente, teraz máme myslieť práve na seba a nie na nich. A musíme sa odtialto čo najrýchlejšie dostať."
Postavili sme sa a hľadali ďalej.
V tom Bella zakopla o nejaké tmavé čierne vrece. Buchla si lakeť .. ale to nič.
Pomaly sme odkrývali to vrece ... a zrazu sme obydve odskočili od ľudských nôh: "Pane bože!! Čo to ? .. KTO to ?? .. "
Nabrala som odvahu a odkrývala som ďalej. A odľahlo mi ...
Tie nohy patrili tej 18 ročnej ukradnutej babe..
Odviazala som ju ..  odkryla ústa a pomohla som jej postaviť sa.
Lenže mala zlomenú nohu.
"Au.. Konečne. Chvála bohu, že ste ma našli. Nemohla som sa hýbať. Nevedela som ako vám mám naznačiť, že som tu. Myslela som že odýdete bezomňa. Bála som sa. A ešte sa aj bojím. Ja neviem poriadne chodiť. Ako teraz odýdeme. Predsa, nemôžete ma niesť... To nás potom ľahko dobehnú." smútila.
"To je pravda" povedala som a obe dievčatá sa na mňa zhrozene pozreli.
"My ťa ani nebudeme niesť. Pozri je tu stolička, látka, záves... urobíme ti bandáž.
O pár minút sme boli hotové.. Ale teraz čo ? 
Započuli sme kroky...
Fuh dúfam že sa to podarí." povedala som ...
"čo sa má podariť ? " povedali jednohlasne a plné nádeju dievčatá.
Tichým zamrmlaním som naznačila aby ma nasledovali, postavili sma sa tesne za dvere.
Jeden z tých troch mužov otvoril dvere, Bella spoza nich vykročila a ovalila ho kusom železa zo stoličky. Pre Istotu sme ho priviazali o stľp a zapchali ústa závesom. 
Vykročili sme a na naše prekvapenie sme neboli na Tej uličke.. 


Boli sme na ľodi .....