Strážca, 25. kapitola

  25. kapitola

  Medzi všetkými bláznovstvami v mojom živote som úplne zabudla na mimoškolské aktivity. Ak by som sa nepokúsila vyhovoriť z večerného kina s Mimou a Samom, pravdepodobne by som v nasledujúci utorok spokojne vkráčala do prázdnej školy.
  „A čo je to teda za film?" zisťovala som, keď už nebolo úniku. Moja výhovorka zajtrajšieho testu z histórie stroskotala na fakte, že zajtra dejepis nemáme, nakoľko študenti zo školy vyrážajú do ulíc zbierať peniaze na pomoc pre postihnuté deti, ktorým nie je poskytované rovnako kvalitné štúdium.
  „Nič romantické," uisťovala ma pri východe zo školy Mima. Zázrakom sa mi podarilo presvedčiť ju, aby do mňa a Alana už viac nevŕtala. „Myslela som aj na teba. Zrejme nechceš pozvať Olivera." Aspoň to sa naučila za tie roky. Nepozývam chalanov na rande. „Je to horor... 3D. Pamätám si, že si vždy hovorila, ako veľmi by si to chcela raz vyskúšať. A keď som našla v skrinke ten zabudnutý leták, ihneď som si na teba spomenula! Je to osud!"
  Trochu mi zovrelo žalúdok. Predstava, že sa Mime len tak z ničoho nič objavil v skrinke leták mi z nejakej príčiny vôbec nelichotila.
  „Odkedy veríš na osud?"
  „Odkedy som stretla Sama."
  Super! Nestačí, že Magda je beznádejný romantik. Ešte z nej bude aj fatalista...
  „Nemyslíš si, že horor na tvoje rande je trošku netradičný výber? A okrem toho, nechcem sa tam strápniť pred ďalším chalanom," skúšala som ďalej. V poslednej dobe pri mne totiž platilo: Čo nová známosť, to nový trapas.
  „Neboj sa. Jediný, komu budeš zvierať ruku, budem ja. Sadnem si do stredu a zajačím si aj za teba."
To znelo fér. Mimin krik dosahoval neskutočne veľa decibelov. Na kolotočoch som nepočula jačať nikoho viacej. Vždy ma prehučala. Okrem toho, ak budem čas tráviť s ňou, zamestnám som svoj mozog a tomu nezvýši čas na vytváranie živých výmyslov.
  „Fajn. Tak o koľkej?" viacej som svoju odpoveď nezvažovala. Musela som ukončiť rozhovor. Dostala som sa na rad pred staničnou pokladňou.
  „Buď o šiestej pred kinom. Začína o pol siedmej. Síce bude ešte svetlo, ale v kine zhasnú. Budeme sa báť..."
  Mima sa tešila. Čakala som, kedy napodobní ducha... Ja som mala strašidelných vecí až po krk. Na horor do kina som túžila ísť asi tak pred dvomi mesiacmi, keď moje sny ostávali uväznené hlboko pod zámkom myšlienkovej väznice.

  Nijako zvlášť som sa neupravovala. Veď idem len so svojou najlepšou priateľkou a jej frajerom. Niečo ma upozorňovalo, že nahodiť sa na takúto stretávku by bolo v príručke zákonov o priateľstve zakázané. Nakoniec svetlá v kine aj tak zhasnú a sála bude preplnená pármi. Začínala som si uvedomovať, na akú hlúposť som zase pristúpila a túžila som mať odvahu pozvať Olivera. Už sebou nenechám manipulovať!
  Premýšľala som nad plánom odporu celú cestu ku kinu. Žiadna súca výhovorka mi nezišla na um.
Mima so Samom stáli pred vchodom s už kúpenými lístkami a práve čakali v rade na pukance. Zamávala som na nich a dobehla k nim.
  „Ahojte. Idem trochu neskoro. Na ceste sa stala akási dopravná nehoda."
  V skutočnosti som meškala iba pár minút, no Mima brala dnešok veľmi vážne. Vraj jej záleží na tom, aby som si obľúbila Sama, a naopak. Úplne zabúdala na to, že sme sa už stretli.
  „To je v poriadku, vzali sme lístok aj tebe," pozrel sa na mňa Samo a trochu si ma premeral. „Hej, nie si ty tá baba čo chodila..."
  „S Erikom. Správne. To som ja." Takže si ma aj on pamätá. Prikývla som hlavou a nervózne prešľapovala. Bola by som radšej, keby zabudol.
  „Dáš si veľký popcorn?" zmenila tému Mima. Asi nepovedala Samovi, že s Erikom nie sme práve najlepší kamoši...
  „Len malý. Už som jedla," klamala som. V skutočnosti som len nemala náladu jesť. V poslednej dobe som len obedovala. Tejto časti dňa som sa nedokázala vyhnúť, pretože na obed šla celá škola. Jedlo som kládla do úst skôr automaticky a rozmýšľala nad inými vecami. Oliverom... a odstraňovala z hlavy Alana. Moje psychické zdravie mi zmenšovalo žalúdok. Momentálne sa trochu ozýval. Keď som si však predstavila 3D krv striekajúcu všade naokolo, prešla ma chuť.
  Akokoľvek, Samo pochopil, že Erik je zakázanou témou a do konca večera ho nespomenul. Pýtal sa ma len bežné poznávacie témy. Od kedy sa s Mimou poznáme a podobne.
  Film začal presne a my sme zmĺkli. Mima dodržala slovo. Sedeli sme: sprava Samo, Mima a ja.
  Čoskoro som oľutovala, že som nenašla vhodnú výhovorku alebo, že som jednoducho nepredstierala nevoľnosť. Zachránil by ma aj vyšší rad. Mima vybrala hneď piaty, kde sme sa my, diváci, virtuálne topili v krvi z obetí... Tak, ako som očakávala, ale verila, že náhodou pustia Dobu ľadovú.
  Dej bola úplná hlúposť...Hovoril o tajnom proroctve, ktoré sa naplnilo. Nejaký chlap zošalel a začal vraždiť všetkých narodených v roku, kedy zomrela jeho žena. Kolenami som sa dotýkala tváre a nejakým spôsobom sa snažila nemyslieť na postavy na plátne. Znervózňoval ma aj výzor hlavného hrdinu. Až príliš nepríjemne sa podobal na Alana a upevňoval môj negatívny postoj k nemu. Vôbec sa mi nepodarilo prestať o ňom premýšľať a nepomáhali mi v tom ani navzájom prepletené ruky mojich „spolurandiacich."
  Začala som mať vízie a zdalo sa mi, že vidím Alana sedieť úplne na konci rady za mnou. Zopárkrát som kino skontrolovala, lenže miestnosť bola príliš tmavá. Predstava ma nechcela opustiť. Uchýlila som sa k pozeraniu do prázdneho tégliku od pukancov.
  Krvavé besnenie narušeného lorda sa skončilo asi o dve hodiny a ja som mohla vyjsť von. Zamierila som na wc, kde som sa na pár minút zavrela do kabínky a len sedela. Rozmýšľala som, či by nebolo vhodné nájsť si psychológa. Začínala som sa báť sama seba. Obyčajný horor ma nemohol takto rozrušiť, ak by za tým nebolo čosi viacej.
  Ešte pred dvomi hodinami som bola presvedčená, že horor zvládnem. Veď to bol len film a ja som v poslednej dobe zažila horšie veci... Keď na čiernu obrazovku nabehli červené titulky, nadobudla som skôr pocit, že zobrazené spôsoby zabíjanie využije moja myseľ na vytvorenie novej a desivejšej nočnej mory. A preto teraz sedím tu. Snažím sa vysvetliť svojmu mozgu, že mňa v noci nikto zabiť nepríde.
  O pár minút sa mi podarilo upokojiť telo. Prestala som sa triasť. Vyšla som z kabínky a ovlažila sa studenou vodou. Zopár dievčat na mňa zazrelo. Zrejme som spomaľovala rad.
  Pred východom na mňa čakala Mima so Samom. Aj ona vyzerala dosť zle. Aspoň nebudem podozrivá.
  „Vyzeráš, akoby ťa dostal," privítala ma.
  „Ani ty na tom nie si najlepšie," vrátila som jej späť.
  Samo bol jediný nadšený: „Podľa mňa to bolo skvelé! Viete, také strašidelné a pritom viete, že sa to nikdy nemôže stať," ospevoval film.
  „Ja by som mu nedala ani jednu hviezdičku."
  „Ja všetkých desať." Samo nám vysvetľoval, prečo sa mu film páčil. Aj tak som ho nepochopila. V mojom momentálnom stave jeho slová neprichádzali k fungujúcej časti mozgu. Zachytil až ďalšiu Miminu vetu.
  „Aj vy ste si všimli Alana? Sedel tam s Biankou... Vedeli ste, že tí dvaja spolu niečo majú?"
  „Čo?" zaskočila ma. Neplánovala som vyzerať príliš zaujato. Ale, zaskočila ma! Neboli ešte pred pár hodinami údajne rozídení?
  „Nevieš o tom? Predpokladala som, že keď s ním tráviš toľko času, spomenie ti to. Plánovala som ti vynadať za to, že si niečo také tajila!"
  „Nie, to som vážne nevedela," zaklamala som, tak na pol. Alana som Mime príliš nespomínala. Zoznámila som ich a tým spoločné priateľstvo nás troch haslo... Okrem toho, ona si z môjho a Alanovho vzťahu vyvodzovala svoje závery. Ak by náhodou odhalila, ako mi oni dvaja spolu lezú na nervy, už nikdy by som ju nepresvedčila o opaku. Takže som jej nespomínala, čo sa na našich stretnutiach deje. Moje odpovede o ňom boli vždy veľmi jednoduché. Jednoslovné, ak sa dalo.
  „Som zvedavá, koľko im to vydrží," zamyslela sa Mima.
  Aj ja. Držím im palce pri druhom pokuse! Odfrkla som si hlave najjedovatejším tónom, aký v sebe ukrývam.
  Na stanici som sa so svojimi spoločníkmi rozlúčila. Išli vlakom. Samozrejme, Samo vyprevádzal Mimu.   Ja som dnes musela cestu naspäť absolvovať autobusom. Večer to nie je také strašné. Nehorím a ani necestujem s päťdesiatimi ďalšími ľuďmi.
  Po nastúpení ma čakalo milé prekvapenie. Prekvapenie, ktoré vyhnalo všetky šialené pocity a myšlienky na Alana alebo zlovestné sny. On v mojich snoch predstavoval svetlo. Bol mojou oporou.
  Usmial sa, keď ma zbadal a posunul sa k oknu, aby som si mala, kde sadnúť.
  „Odkiaľ tak neskoro?" vyzvedal Oliver.
  „Bola som s priateľmi v kine. A čo ty?" Keď som sa ocitla vedľa neho takto blízko, bolo to, akoby čarovnou paličkou vymazal všetky moje trápenia. Moja myseľ nefungovala, ovládalo ju niečo iné. Okolitý svet zmizol. Pre mňa existoval len on. Páčilo sa mi to.
  „Nočné potulky mestom. Spoznával som to tu. Ale kino som vynechal."
  „O nič si neprišiel. Dávajú najnovší horor. Sú to zbytočne vyhodené peniaze."
  „Škoda, ak by sa ti to páčilo, mohli sme ísť spolu." Zahryzla som si do jazyka. Toto som pokazila.
  „Možno nabudúce, keď budú hrať niečo menej krvavé," usmiala som sa a on tiež. Bolo také jednoduché rozosmiať Olivera obyčajnou poznámkou. Smial sa na vyslovených veciach. Nie ako Alan. On si domýšľal ktoviečo vo svojej hlave.
  „Nejdeš zajtra do školy?" pýtal sa ďalej.
  „Dá sa to tak povedať. Zbierame peniaze pre deti bez riadneho vzdelania. Pár deciek vystupuje na námestí. Môžeš sa prísť pozrieť." Dúfala som, že zajtrajšok má voľný.
  „Rád prispejem. Kde vyberáš ty?" Niečo vo mne nadskočilo. Takže sa mu páčim aj ja? Určite nie tak ako on mne, ale nebola som mu ľahostajná. Prispieť mohol na každom rohu mesta.
  „Na námestí. Pri kostole."
  „Fajn." Autobus nás trochu hodil dopredu a zastal. Ani som nezaregistrovala ako rýchlo sme prišli na zastávku.
  „Už musím vystúpiť." Opustila som sedadlo.
  „Vidíme sa zajtra." Mávol mi.
  Predsa len sa strašný večer premenil na zvládnuteľný.