Strážca, 27. kapitola

 27. kapitola

  „Ahoj. Vyzeráš strašne. Stále včerajší film?" podala mi truhlicu na vhadzovanie drobných.
  „Hádaj, kto je môj partner?" zvolala som hlasom cudzej osoby.
  „Netuším."
  „Alan!"
  „Super! Môžeš zistiť niečo o ňom a o..."
  „Nie!" zakričala som až príliš hlasne. Plesla som si rukou po čele. Čo to robím?
  „Je to ako v zlom sne... Nemôžeš ma uštipnúť? A Oliver sľúbil, že ma príde pozrieť..."
  „Bŕŕŕ, spomaľ," zastavila ma rukou Mima. „Kedy si stretla Olivera?" Úplne zabudla na prvotný záujem.
  „Včera večer," mávla som rukou. „Na vysvetľovanie nie je čas. Nemôžeš ma s niekým vymeniť? Pozri ako vyzerám!"
  „Tak to preto si taká vymódená," usmievala sa.
  Škaredo som na ňu pozrela.
  „Ah, jasné." Vzala nejaké papiere a blúdila v nich pohľadom.
  „Nedá sa už nič robiť. Ale, keď sa bude niekto sťažovať, volám ti." Podala mi náramky, ktoré nás mali odlíšiť od podvodníkov. „Veľa šťastia."
  „A to si najlepšia kamoška? Od dnes hľadám novú," zafrflala som a odišla k Alanovi. Práve mu za obeť padol obchod s čerstvým pečivom. Vychádzal z neho a v ruke držal hnedé papierové vrecko.
  „Hladná?" ponúkal ma.
  „Nie. Vďaka tebe som sa stihla naraňajkovať." Znova lož. Prečo nejem? Nemôžem sa predsa kvôli nemu vyhladovať na smrť.
  „Alebo..." zahrabla som do jeho nákupu a vytiahla čerstvý croissant, „beriem to ako odškodné."
  Usmial sa, keď som zahryzla. Práškový cukor sa rozletel na všetky strany a môj prácne robený make up bol v ťahu.
  „To si spravil naschvál!" vyčítala som mu, keď som prehltla.
  „Nie," uškŕňal sa, „ani som netušil, aký máš talent."
  Pozrela som sa do výkladu a nemohla som sa nezasmiať.
  „Vyzerám ako snehuliak." Tie biele šaty len zlepšovali efekt.
  „Rozkošný snehuliak," podal mi priložený servítok, aby som sa utrela.
  Chvíľu som si myslela, že Alan možno nebude taký otravný, ak mu nebudem pripisovať všetko zlé, a ak sa budem držať v bezpečnej vzdialenosti. Veľmi rýchlo zničil moje optimistické zaváhanie.
  Stáli sme už na určenom mieste a začali sa odpočítavať naše tri spoločné hodiny. Dlho nikto z nás nič nepovedal, pretože nám Mima pridelila asi najfrekventovanejší úsek. Do kostola stále niekto chodí. Potom spustil svoje nepríjemné skenovanie mojej osoby a ja som sa začala cítiť ako vo výklade. Nie som zvyknutá, že sa na mňa stále niekto díva. Nie takýmto spôsobom.
  „Ako bolo včera v kine?"
  Odvrátila som zrak od jedného darcu k nemu: „Sledoval si ma?" Chápem, prečo som si ho všimla ja.   Pohľad na vraždiaci masaker som nevydržala. Ale kedy sa od neho stihla Bianka odlepiť na taký dlhý čas, aby aj on zaregistroval mňa?
  „Nie, bol som tam."
  „Sám?" vyzvedala som.
  Prebodol ma pohľadom: „Dobre vieš, že nie. Videl som, ako sa pozeráš mojim smerom."
  Otvorila som ústa dokorán.
  Napokon z nich vyšlo nepresvedčivé: „Bola tma. Mohla som sa na teba pozerať a nevšimnúť si ťa. Nie si až taký neprehliadnuteľný" Každý vie, že on je neprehliadnuteľný! O čo sa vlastne pokúšam?
  „Fajn, ako chceš. Ale počul som pri hlavnom stánku ako sa o mne s Mimou bavíte. Mala by si si dávať lepší pozor. Nevieš, kto ťa môže počuť." Neuťahoval si zo mňa. Jeho tajný pohľad sa mi zabodával až do samého stredu duše. Myslím, že to bol úmysel. Aby som na tie slová nezabudla. Vystrašil ma a nahneval zároveň.
  „Čo tým myslíš? Vyhrážaš sa mi?" Vôbec by ma to neprekvapilo. On bol ten, ktorého vôbec nerozrušila správa o smrti študenta. Mám byť jeho ďalšia obeť?
  „Ja..? Nie. Nemám dôvod. Ale iní možno majú."
  „Na koho narážaš?" Nepozná ma. O kom teda hovoril?
  „Niekoho iného. Zamysli sa." Stále na mňa upieral ten pohľad, pri ktorom som dokázala myslieť na milióny vecí. Najviac ma trápilo, o čom asi tak premýšľa celý čas on a či môže vedieť, o čom uvažujem ja... A prečo vo mne spôsobuje to nervózne chvenie a scvrknutie žalúdka?
  „Ak chceš, aby som bola v poriadku a prežila tieto hodiny s tebou, prosím, nevyťahuj také témy."
  „Aké?" ohradil sa.
  „Tie, ktoré ma privádzajú do rozpakov!" rozhodila som rukami. V jednej som držala malú truhličku.   Skončila na ľavej strane, pri múre. Zazerala som na Alana. „Nemáš v sebe ani štipku..."
  „Uhm... Kornelia..."
  „Ešte niečo? Skáčeš mi do reči! "
  Ukázal prstom na moju ľavú ruku a potom som začula hlas vedľa mňa.
  „Rád by som prispel." Nejaký starší pán sa snažil trafiť do pohybujúcej sa truhličky v mojich rukách. Do hlavy sa mi nahrnulo teplo. Postavila som sa čelom k námestiu a prestala poskakovať.
  „Samozrejme," pokúsila som sa o úsmev.
  „A stále ma strápňuješ," zašepkala som smerom k nemu.
  Alan tlmil smiech.
  „Ach, zmĺkni," zasyčala som cez zuby. Najviac ma hnevalo, že sa mi chcelo tiež smiať. Čo sa to so mnou dialo?
  Poslúchol ma a nezačínal žiadne debaty, ktoré by mohli ľahko prerásť v škriepku.
  „Máš nejakých súrodencov?" spýtala som sa, keď mi ticho začalo liezť na nervy. Robil len, čo som mu prikázala. Mlčal.
  „Nie. Som jedináčik." Preto je namyslený.
  „Ale nie som rozmaznaný," oponoval mojej myšlienke.
  „Nezdá sa mi. Túžiš byť stredobodom pozornosti." Rozmýšľala som nad tým, ako sa správa vždy, keď som s ním.
  „To len preto, že si vždy so mnou ty. Nemôžeš vedieť, ako sa správam v spoločnosti iných ľudí."
  „Určite rovnako."
  „Stavíme sa?" nepáčilo sa mi, kam to viedlo. „Môžeš mi ukázať aj nočný život, nie len školský." To bolo pozvanie na rande? Chcelo sa mi smiať. Ako je možné, že keď sa snažím nájsť chalana nič, a teraz, keď sa im vyhýbam, pozvú ma dvaja behom dvadsiatich štyroch hodín? Mala som pocit, že Oliver je rozumnejšia voľba, zodpovednejšia a berie ma vážne, čo rozhodlo najviac. Aj keď Alan mal v sebe niečo, čo ma donútilo uvažovať aj o jeho návrhu. Tajomnosť. A v niektorých okamihoch som medzi nami cítila akési napätie, aj keď nás delili desiatky centimetrov... Mohlo hocikedy buchnúť a ja fakt neviem, čo by sa stalo...   Ani to zisťovať nebudem.
  „Nemáš na tieto veci Bianku?"
  „Nepovedal som ti to už včera?"
  „Ale boli ste v kine."
  „Nemôžeme byť iba priatelia?"
  „Bianka nemá iba kamarátov medzi opačným pohlavím."
  „Tak som prvý."
  „Tak fajn."
  Stíchla som. To si určite myslí on, ale jej sa kamarátstvo páčiť nebude...
  „Takže...?" Očividne stále očakával moju odpoveď.
  „No, mám už niečo iné," poťahovala som za sukňu. Povedz áno! Kričalo neopatrné ja v mojom vnútri.
  „Aj zajtra?"
  „Idem pomáhať Mime s oslavou. Budeme zaneprázdnené." Ďakovala som vyššej sile za to, že Mima nie je organizátorský typ. Takto ma zachránila pred vymýšľaním výhovoriek. Lebo raz by mi určite došli. Ony, alebo sila odporovať.
  „Musím ísť," zmenil náhle tému.
  „Čože? Nie! Musíš tu ostať ešte..." rýchlo som pozrela na kostolnú vežu. „ Pol hodiny..." dokončila som omámene. Rýchlo som pozrela aj na svoje hodinky na mobile. Kostolná veža šla presne. Čas ubehol tak rýchlo... Ani by mi nezišlo na um, že tu s Alanom stojím dve a pol hodiny a som úplne zdravá.
  „Viem. Odchádzam skôr. Mám to vybavené," zložil si náramok a podal mi ho. Pri dotyku s jeho rukou mnou preletela elektrina. Rýchlo som ju odtiahla a pozrela sa inde, aby nevidel moje zahanbenie. No tak.   Čo Oliver?!
  Pred odchodom vhodil nejaké mince do nádoby v mojich rukách. Priblížil sa ku mne viacej ako bolo potrebné... Môže vo mne vyvolávať chvenie človek, ktorého poznám zopár dní? V žalúdku sa mi ozvalo nepríjemné šteklenie spôsobené tým aké intenzívne stopy dokáže vo mne zanechať. O to viac som ľutovala, že som odmietla jeho pozvanie von... Čo by sa stalo, ak by som s ním ostala naozaj sama? Večer?
  „Vidíme sa zajtra," vytiahol ma z myšlienok a odkráčal.
  Už aby bolo ráno... Ale to ti nepoviem.
  Klesla mi nálada.
  Takáto sa nepoznám.
  Ostala som sama len so svojimi myšlienkami. Úplne som zabudla na včerajší Oliverov sľub. Pár minút po Alanovom odchode ma z nich vytrhol druhý človek, ktorými sa zaoberali.
  „Prišiel si," zažmurkala som neveriaco. Cítila som sa trochu zahanbene. Bála som sa, že zo mňa vyčíta predchádzajúce pocity a to som nechcela. Už nikdy pred ním Alana nespomeniem.
  „Hej. Mal som blízko prácu, preto som nevedel, či to stihnem."
  „Oh," vytiahol z vrecka nejaké peniaze a vhodil mi ich do truhlice. „Už končíš?" spýtal sa.
  „Áno. Len to musím zaniesť ešte do hlavného stanu."
  „Odprevadím ťa," vzal mi veci. „Páni máš to poriadne plné."
  „Ešte existujú milí ľudia," poznamenala som.
  „Alebo majú oči," usmial sa na mňa.
  Začalo sa vo mne odohrávať veľa vecí.
  Oliverov kompliment ma potešil, hlavne preto, že znamenal, že sa mu páčim. Lenže to bola tá tragédia. Iba ma potešil. Neprebudil vo mne žiadne skryté pocity. Netúžila som pýtať sa ho na tisíc vecí, pretože som cítila, že jeho odpoveď poznám. Oliver bol správna voľba. Alan bol risk. Lákavý risk. Hnevala som sa sama na seba. Pretože niečo podobné prežívam s dvomi úplne odlišnými chalanmi naraz. To nie som ja..!
  Popoludnie som strávila s Oliverom. Aspoň najbližšiu hodinu. Odprevadil ma domov. Lenže potom ma zalarmovala Mima s osláveneckým poplachom. Musela som jej venovať všetok svoj čas. Tento rok som bola výnimočne za Miminu oslavu rada. Na chvíľu zamestnala moju dopletenú myseľ.