Havran

   Vojna už skončila sa, azda,

už len hŕstku udatných strana mala každá.

  Medzi nimi jeden, ,,Čierny havran" zvaný,

 nik iný nebol, taký udatný a verný.

    Všetci už do jedného pobrali sa domov,

 jeden za milou, iný za mamou.

 Iba Havran ostal sám,

,,Kam ísť, keď nikoho nemám?"

   Rodinu i milú vojna mu vzala,

jeho krehké srdce celkom roztrhala.

 Chcel sa preto usadiť,

do vojny viac nevstúpiť.

  Šepol Havran: ,,Nikdy viac

nechcem počuť kov svištiac´,

 radšej zomrieť prácou v poli

ako v temnom, krutom boji!"

   Sotva sa však navrátil,

pán ho znovu uchvátil,

keď zachcelo sa mu do boja,

chcel zas vidieť krvi moria.

   Márne Havran odporoval,

nenávidel, zatracoval.

Jeho pán bol mocným levom

a on preň len drobným červom.

   I šepol Havran s pomstou raz:

 ,,Veď počkaj ty pán náš!

Možno myslíš, že si večný,

no boj to bude tvoj konečný!"

   K bojisku viedla cesta kamenná,

 smrť rozsievala semená.

Havran ničil, zabíjal,

však k pánovi sa nedostal.

   A keď súmrak padol k zemi,

všetci boli rozdrtení.

Iba Havran pevne stál,

k pánovi sa hneď vybral.

   ,,Vidíš pán náš, čo si spôsobil?

 Naše životy si nám žiť nedovolil!

Nech i tvoje telo spočinie tu v zemi,

keď sme kvôli tebe umierali sami!"

   Vyzdvihol do výšky ten svoj slávny meč,

 a jeho pán, v plnej sile, vytiahl svoj tiež.

Bojovali, sekali, ničili sa sami,

až kým jeden z nich, nepadol sám k zemi.

   Pán bol mŕtvy, Havran žil,

no nemal už veľa síl!

Vysílený, oťažený

padá k zemi unavený.

   Už mu údy oťaželi,

už anjeli ho volali.

A tam, kde Havran zúbožený najviac za mier prosil,

tam, chudák, tak osamelý svoju hlavu zložil.