Strážca, 35. kapitola

35. kapitola

  „Takže ostávame tu?" kýval rukami a keď sa jeho dlane stretli hore, ozvalo sa hlasné tlesknutie.
  „Nie," odpovedala som rázne, „som smädná. Poďme niečo nájsť." Klamala som. Ešte len pred chvíľou som dopila plechovku koly, ale netúžila som ostávať na mieste, ktoré kládlo tisíce otázok. Nie sama, nie s ním.
  Chcela som, aby mi povedal odkiaľ pozná Olivera. Takže som musela predstierať, že sa naňho nehnevám.
  Stavím sa, že presne vedelo, o čom premýšľam. Mlčal. To nerobieva. Alebo skôr nerobieval. Do dnes.
Plánovala som sa spýtať na Olivera ihneď. Možno sa cíti previnilo a všetko mi vyzvoní. Niečo vo vnútri mi ale hovorilo, že nie je vhodná príležitosť.
  Ticho medzi nami ma zožieralo. Myslela som si, že väčšinu svojich myšlienok prezrádza svetu. Dnes to neplatilo. Rozmýšľal nad niečím a ja som netušila nad čím. A hnevalo ma, že premýšľam, o čom premýšľa. Musela som nejako roztopiť ľad, ktorý medzi nami vznikol.
  „Vedel si, že si Fred už keď sme sa stretli predtým. Prečo si nič nepovedal?" overovala som aspoň jednu teóriu.
  „Čakal som, že to zistíš. Asi zbytočne." Uprela som zrak na pohár s minerálkou. Naozaj som nebola smädná. Pohár bol iba akousi oporou pre moje ruky. Cítila som sa hlúpo. Naozaj čakal, kým ho nájdem a ja som sa zabávala bokom? Keby neprišiel, nehľadala by som ho. Ostal by celý večer sám.
  Myslím, že som práve vyrovnala skóre na jedna, jedna. Ostala som zo seba sklamaná.
  Pozrela som sa na hodiny. Od polnoci nás delila už len pol hodina.
  Všimol si, že ma moje správanie mrzí a využil príležitosť.
  „Dlžíš mi tanec," pozrel na mňa s jedným kútikom úst vytočeným do víťazoslávneho úsmevu. Akoby vedel, že na ten jednoducho neviem povedať nie.
  „Prosím, že?" dodala som k jeho návrhu a prijala jeho „prosbu".
  Chytil ma za ruku a viedol ma do stredu parketu. Stihli sme ešte jednu rýchlu pieseň pri ktorej sa nedá rozprávať, čo hralo do karát momentálne nám obom. No po nej začali z reproduktorov vychádzať len pomalé tóny. Spomenula som si, ako mi Mima vravela o polhodine slaďákov. Pol hodiny pred polnocou.   Práve začala. Pripadalo mi zvláštne tancovať v blízkosti niekoho, kto mi tak lezie na nervy. O to viac ma nenadchol fakt, že na celú nenávisť voči nemu zabudnem, keď sa ma dotkne.
  Moja hlava bola preplnená nevysvetlenými novinkami, zázrakom sa mi podarilo tento fakt nevnímať. Keď som sa otočila okolo jeho ruky a pravú vložila naspäť do jeho, zrazu prišla tá pravá chvíľa na otázky. Popierala som potenie na zátylku spôsobené jeho prítomnosťou. Veď, bola tropická noc.
  Zodvihla som mihalnice, aby som videla do jeho tváre. Chcem, aby mi odpovedal. To nespraví, ak nevystúpim ako sebavedomý človek.
  „Povieš mi, odkiaľ poznáš Olivera? A ako to, že ste o sebe nevedeli? Sľúbil si, že sa budeš snažiť so mnou vychádzať," pridala som poslednú vetu, keď som si všimla istý pokus o výhovorku v jeho očiach.
  „Kto ti povedal, že sme o sebe nevedeli?"
  „Nie som hlúpa. Odvodila som si to z vášho rozhovoru," vyslovila som svoje myšlienky potichu. Rozleteli sa vo zvuku hudby, ale on ich zachytil. „A vyzeral si nahnevaný. On vyzeral nahnevaný...A keď sme odišli, tak si mlčal."
  „Nemal som čo povedať."
  Ďalšia otočka.
  „Veď práve. Vždy máš, čo povedať." Chytila som späť balans.
  „Nepoznáš ma tak dobre. V istých situáciách mlčím aj ja."
  „Som vnímavá a ty otvorený," nudilo ma neustále vymýšľanie zmysluplných odpovedí na jeho strohé a vyhýbavé vety. „Mohol by si, prosím, prestať zahovárať?"
  „Prečo sa nespýtaš Olivera?" prestal tancovať, no naďalej stál v strede tanečnej plochy. Jeho tón sa trochu stemnil.
  „Pretože tu teraz nie je a ja chcem vedieť odpoveď. Verím, že mi povieš pravdu. Tak prosím, môžeš odpovedať?"
  „Nie. Spýtaj sa zajtra svojho úžasného Olivera."
   Nechápala som jeho náhlu zmenu nálady. Nechal ma stáť uprostred parketu samu a kráčal preč. Rozbehla som sa za ním: „Hej!" kričala som naňho a konečne ho dobehla pri stole s pitím. „Čo ti sadlo na nos?"
  „Nechce sa mi to vysvetľovať," začal si nalievať. „Tak sme sa asi niekde stretli a chvíľu sa bavili, ale niečo sa do kamarátstva vmiešalo a tu je výsledok. Nevideli sme sa večnosť. Spokojná?" Jeho úsmev zmizol.
  „A to si nemohol povedať skôr?" vedela som, že to nie je celá pravda, ale čo viac som mohla chcieť?    Aspoň niečo.
  „Pozri," chytil mi ruku. Mal dosť pevný stisk, až ma zabolela. „Nemiešaj sa do všetkého. Niektoré veci je lepšie nevedieť. Nepýtaj sa Olivera na nič, dobre?"
  „Prečo? Pred chvíľou si mi povedal..." moja ruka bolela stále viac.
  „Len to sľúb," zaryl sa očami do mojich.
  „Au, fajn, sľubujem," pozrela som sa dole. Moja ruka bola belšia ako obvykle. „Môžeš ma pustiť?"
  „Jasné. Len si choď." Uvoľnil moju ruku.
  Hneď ako tak spravil, vyskočila mi do hlavy známa bolesť. Nechápala som, hlava ma prestal bolievať pred týždňom. Nebrala som už ani lieky.
  Odkráčala som k stolu so stoličkami a sadla si. Videla som pred sebou Alana. Ostal pri stole a pil. Určite nie jablkový džús.
  Odvrátila som zrak a snažila sa na nič nemyslieť.
  V hlave mi tlmene hrala hudba a vrava okolo sediacich. Alan vo mne vyvolal strach. Vnútorný. Nevedela som, prečo sa bojím. Len som vedela, že by som sa báť mala...
  Stolička vedľa mňa zaškrípala o kamennú podlahu. Niekto sa vedľa mňa posadil a mal záujem o rozhovor....
  „Čo si tu tak sama? Kde máš partnera?" spýtal sa ma neznámy chalan. Z jeho dychu som sa takmer rozkašľala.
  „Rozdelili sme sa," odpovedala som stroho. Vážne som nemala náladu byť milá.
  „Chceš nového?" Moja odpoveď pôsobila presne opačne, ako som plánovala. Nestratil záujem, naopak, dala som mu nádej.
  „Myslím, že tvojej Sissi," na jeho ceduľke sa vynímala nápis Franz, „by sa to nepáčilo." Stále som dúfala, že pochopí aj nepriame odmietnutie.
  „Uniesol ju Yetti," rozosmial sa. Z nejakého dôvodu mu to prišlo ohromne zábavné. Myslím, že alkohol sa hral s jeho mozgom. „Každopádne som voľný," prisunul sa ku mne. „A ty tiež," položil ruku na moju nohu. Okamžite som sa odsunula.
  „Nie, nie som," odhodila som jeho ruku preč.
  „Ale no tak, musíš sa cítiť strašne. Opustená, keď všetci majú pár." Jeho dych mi vadil už dvojnásobne.
  Chystala som sa mu niečo povedať. Lenže čo, ak ho neodradilo jednoznačné nie? Hľadala som záchranné koleso... Hodil mi ho Alan. Nechápem ho... Očividne ho obťažujem. Prečo teda neostal s niekým iným, ale vrátil sa po mňa? Netuším, čo ho presvedčilo, ale bola som mu vďačná.
  „Nejaký problém?" postavil sa za mňa a ruky položil na moje plecia. Prebehla mnou elektrina, ale neutekala som. Potrebovala som, aby jeho plán fungoval.
  „To je tvoj partner?" spýtal sa ma chalan. Nevyzeral Alanom príliš nadšený. Bol od neho nižší a slabší a omnoho opitejší.
  „Hej," prikývla som.
  „Len som ju zabával, keď si bol preč," povedal.
  „Tak ďakujem, ale už som tu. Môžeš ísť," odvetil ako správne žiarlivý priateľ. Aj výraz tváre zvládol na jednotku. Bol by z neho dobrý herec.
  „Tak...Možno neskôr," vzal si so sebou pohár a odtackal sa preč.
  „Ďakujem," zašepkala som so všetkým sebazaprením, keď dnešný princ Franz zmizol úplne.
  „To nič nebolo. Vyzeral otravne."
  „Ani si nevieš predstaviť... Bol schopný tu pri mne sedieť do konca oslavy..." Tá predstava ma znechutila.
  Po odchode chalana sa vrátilo čosi iné. Bolesť. Zase. Nemôže si dať pokoj? Vložila som hlavu do dlaní.
  „Si v poriadku?" spýtal sa ma vzápätí Alan.
  „Vyzerám tak?" zdvihla som hlavu z dlaní.
  „Nie. Pýtam sa len formálne." Vtipkuje alebo hovorí vážne? Kto sa v ňom má vyznať?
  Ja som sa rozhodla hovoriť pravdu.
  „Fajn, keď ťa to tak trápi, tak nie. Nie som. Potrebujem chvíľu ticha. Žiadne basy, krik a iné veci spôsobujúce bolesť hlavy."
  „Ako chceš." Odišiel. Zase ma tu nechal? Čo keď sa vráti môj otravný spoločník? Ale čo iné som čakala? To bol egocentrický Alan. Meniaci sa každou sekundou. Starajúci sa iba o seba.
  Takmer mi zaskočilo, keď sa objavil znovu. S pohárom vody.
  „Máš dvojča?" civela som naňho s prekvapením, zdesením a údivom zároveň.
  „Nevymýšľaj hlúposti a poď."
  Vstala som a nasledovala jeho šľapaje v tráve. Pripomínalo mi to trochu môj sen. Dúfam, že nebude mať rovnaký koniec. Zaviedol nás k malinkému jazierku s tromi rybičkami. Bolo vytvorené len na dnes. Nik tam nesedel. Možno ho ani nik neobjavil. Sadla som si na zem do tureckého sedu a vložila hlavu do dlaní.   Snažila som sa udržať mozog v hlave. Za každú cenu sa pokúšal dostať von. Nečudovala som sa, veď som takmer vôbec nespala.
  „Ďakujem, že sa snažíš byť milý," zložila som kompliment svojmu záchrancovi.
  „Nie je zač," vložil si ruky do vreciek. „Nevadí, ak na chvíľu niekam odskočím?"
  „Prežijem to."