Akadémia (Kapitola 22. Spln)

Mama skoro pustila šnúrku na zem, no ihneď sa spamätala a prevliekla mi ju cez krk. Na jej konci visela malá ampulka s akousi modrastou tekutinou.

    „Toto ti pomôže," dodala.

    Bolesť ustúpila. Neviditeľné plamene oblizujúce rany sa uhasili.

    Mama už stála pri okne, aby zistila, čo sa deje. Vrčanie sa znovu rozľahlo po našom dvore. Hneď na to bol počuť ďalší ťažký náraz na našu bránu.

    „Čo sa to deje?" Vbehol do izby otec.

    „Myslím, že Filip má návštevu," odvetila mama.

    „O čom to hovoríš?" Pristúpil som k oknu. Prvé čo som uvidel bol strieborný mesiac žiariaci na oblohe, osvetľujúci všetko naokolo lepšie ako pouličné lampy. Búrkové mračná už z oblohy zmizli. Bol spln. To vysvetľuje tie bolesti. Nezmenil som sa však na chlpatú obludu, čo bolo dobre.

    Ďalší úder. Na našej vysokej bráne sa vynímala obrovská preliačina. Bolo len otázkou času, koľko toho ešte vydrží. Až keď útočník zdvihol hlavu k oblohe, aby  mohol chvíľu zavíjať, všimol som si, o koho ide. Alebo skôr o čo ide. Vlkolak. Mimovoľne som sa dotkol svojich rán a vtom mi to došlo. Ten vlkolak z lesa. Označil ma a teraz som jeho korisť.

    „Kam ideš?" zakričal otec za mamou, len čo vybehla z miestnosti.

    „Čo myslíš?" ozvalo sa z obývačky.

    S otcom sme sa na seba veľavravne pozreli a zbehli sme dolu do obývačky.

    „Čo teraz?" spýtal sa otec s neskrývanou nervozitou v hlase.

    „Idem za ňou." Vybehol som cez vchodové dvere do dvora skôr, než ma otec stihol zastaviť.

    „Filip stoj!" počul som za sebou otcov krik, no on sám sa neodvážil vstúpiť do zóny nebezpečenstva.

    „Čo tu robíš? Vráť sa okamžite späť do domu!" skríkla mama, zatiaľ čo ryla nejaký znak do vysokej brány kameňom.

    „Mama! Musíš odtiaľto odísť, brána to dlho nevydrží." Po ďalšom náraze vlkolaka na bránu sa úplne prehla. Mama si už uvedomila, že to nemá cenu tak ustúpila vzad a ja s ňou.

    Hneď na to sa brána zvalila na zem, vlk neváhal a okamžite sa vrhol smerom ku mne. Odrazil sa a už som len videl ako na mňa mieria jeho ostré pazúry.

    Čo sa deje? spýtal som sa sám seba v duchu. Necítim žiadnu bolesť. Som už mŕtvy? Odvážil som sa otvoriť oči. Pozrel som sa pred seba, moje ruky boli ešte v obrannom geste. Vlkolak visel nehybne vo vzduchu. V tvári mal stále zúrivý výraz a pred sebou obrovské laby pripravené zabíjať. To som urobil ja?

    Než som tú otázku stihol položiť nahlas, mama švihla rukou čím sa  dvojité dvere na našej starej plechovej kôlni - ktorú tu nechali ešte starí rodičia - otvorili. „Učili ste sa v škole telekinézu?" spýtala sa. Prikývol som. „Tak mi pomôž."

    Postavila sa oproti mne, medzi nami bol stuhnutý vlkolak asi meter nad zemou. Vystrela ruky pred seba. „Napočítam do troch a vhodíme ho dnu."

    „Dobre." Uvoľnil som mágiu a sústredil ju do dlaní smerujúcich na príšeru.

    „Jeden. Dva. Tri!" Obaja sme švihli rukami najviac ako sme vedeli. Vlkolak sa vzniesol smerom ku kôlni a preletel cez priechod, ktorý bol dostatočne široký tak akurát na to, aby sa tade prepchal.      

    Mama opäť telekinézou zabuchla dvere a rovnako si privolala kameň s ostrým hrotom, čo pretým použila. Skôr než sa vlkolak stihol spamätať vyryla na dvere dva kruhy - jeden väčší a doňho jeden menší - a cez ne vyryla trojuholník otočený dole a preťatý zvislou čiarou tak, aby sa hrany dotýkali vonkajšieho kruhu. Odhodila kameň a pridržala dlaň na znamení. Ryhy zasvietili jemným modrým svetlom, ktoré zmizlo rovnako rýchlo ako sa objavilo.

    Z kôlne sa ozvalo hlasné vrčanie a údery na plechové steny. Žiadna preliačina sa však neobjavila. „Tu si môže celú noc šantiť," povedala mama, očividne spokojná so svojím výkonom. Potom sa otočila na mňa. „Prečo si sem išiel?! Veď ťa mohol zabiť!"

    „Rovnako ako teba. Mal som len tak stáť a prizerať sa?"

    „Nabudúce to urobíš!" odvrkla.

    „To si len myslíš," šepol som. Buď to nepočula, alebo sa tak tvárila, lebo sa bez slova vydala naspäť do domu.

    „Počkaj, kam ideš? Čo ak priláka ďalších vlkolakov?"

    „Prišiel sám. Keby priviedol svoju svorku, už by sme o nich vedeli. Vlkolaci nevedia byť dlho potichu, keď je spln. A navyše, nemáme tu blízko žiaden les, ten je až za mestom," vysvetlila. „Rada by som však vedela, kde si stretol tohto vlka - samotára. Ale o tom sa porozprávame zajtra," dodala a vošla do domu.

***

    Riaditeľka stála za oknom vo svojej kancelárii a hľadela na strieborný mesiac. Premýšľala nad ďalšími krokmi, ktoré podnikne. Už niekoľko nocí nespala. Nemohla. Príliš sa bála blížiacej sa vojny. Osud všetkého nadprirodzeného ležal na jej pleciach.

     Zrazu začula slabé zašuchotanie. Sklonila hlavu a vzdychla si. „Čo je to tentokrát?" spýtala sa návštevníka. Z tmavého rohu miestnosti vystúpila postava. Nebolo treba zažínať svetlá aby sa ho dalo zreteľne vidieť. Na to stačil aj mesiac.

     Bol to stredne vysoký muž s dlhými čiernymi vlasmi zviazanými do chvosta, ktoré ostro kontrastovali s jeho - až neprirodzene bledou - pleťou. Mohol mať nanajvýš dvadsať rokov, no na jeho čiernom kabáte so zlatou výšivkou  sa vynímalo niekoľko odznakov.

    „Kráľovná by rada vedela, ako ste pokročili," prehovoril.

    Riaditeľka sa ani nepohla, stále hľadela na mesiac. Bola nepokojná. Prirodzene, chcela, aby už bolo po všetkom. „Snažím sa," odvetila aj keď vedela, že odpoveď nebola dostačujúca.

    „Kráľovná si myslí, že sa nesnažíte dosť. Stále ste na nič neprišli, však?" posmieval sa.

    Myslí si, že je to také jednoduché. Myslí si, že keď je syn kráľovnej, môže sa naparovať ako páv. Riaditeľka si o ňom momentálne nedokázala myslieť nič dobré. Bola príliš vyčerpaná a vystresovaná a on ju štval väčšmi ako obvykle.

   Riaditeľka sklonila zrak. Vzdychla si a otočila sa k nemu. „Nie, na nič sme neprišli. Démon je o krok pred nami. Nejako odhalil Reinerove empatické schopnosti a zabil ho skôr, ako na niečo mohol prísť," vzdychla si potichu.

   Princ k nej pristúpil bližšie, chytil ju za bradu a zdvihol jej tvár, aby sa mu pozerala do očí. „Len sa snažte. Kráľovná vám verí. Ale čas sa kráti." Riaditeľka zatínala päste v snahe upokojiť sa. „Mala by ste sa vyspať, drahá. Máte pred sebou veľa práce."

    Drzo mu odstrčila ruku zo svojej brady. Zamračil sa, akoby sa dopustila vážneho prehrešku. „Akoby som mohla spať? Vám sa to povie, keď nemusíte žiť s démonom pod jednou strechou," odvrkla podráždene a uhla pohľadom.

    „Robte, čo uznáte za vhodné, ale čím skôr!" Princ zdvihol ruky, z ktorých sa spustil modrý dym. Celého ho zahalil a keď sa rozplynul, po princovi nebolo ani stopy.

    Riaditeľka stále zvierala svoje ruky v päsť, div, že sa jej nechty nezaryli hlboko do kože. Vedela, že musí niečo podniknúť. Lenže čo? Čarodej, ktorému mohla vo všetkom dôverovať je teraz mŕtvy. Nemá sa čoho chytiť. Aj keď vypočula štyri stovky študentov, žiaden z nich nejavil známky podozrenia. Démon je prefíkanejší, než si myslela. Musí prísť na niečo, vďaka čomu by bola, pre zmenu, o krok vred ona.

***

    V noci sa mi ťažko spalo. Ak som aj zaspal, tak len na chvíľu, pretože ma prebudilo hlasné búchanie na steny kôlne. Nerozumiem, ako môže mama pokojne spať, keď máme na dvore krvilačnú príšeru.

    Keď som sa ráno zobudil, nebolo už nič počuť. Mesiac už dávno zašiel, pomyslel som si. Určite sa vlkolak vrátil do svojej pôvodnej podoby.

    „Dobré ráno. Dáš si praženicu?" oslovil ma otec, len čo som vošiel do kuchyne. Očividne mal veľmi dobrú náladu.

    „Dobré ráno," odzdravil som. „Čo je s tým vlkom?"

    „Už tam nie je, ak myslíš na to. Mamino kúzlo vyprchalo skoro ráno. Vlkolak sa stihol vytratiť. Teda aspoň tak mi to povedala mama, keď sa bola ráno pozrieť," vysvetlil otec a vysypal obsah panvice na tanier.

    „Keď už hovoríš o mame. Kde je?" chcel som vedieť.

    „Išla do práce. Opäť pracuje v mestskej nemocnici." Položil tanier s praženicou na stôl predo mňa.

    Zapichol som vidličku do vajíčok. Nemal som chuť jesť.

    Otec si sadol za stôl predo mňa. „Čo budeš dnes robiť?" spýtal sa, no vzápätí sa ozval zvuk telefónu z obývačky. „Kto to môže byť?" Odsunul stoličku a odišiel.

    Len čo sa vrátil späť do kuchyne, už mal obuté topánky a v ruke držal kľúče. „Musím ísť, volali z práce. Ak by som sa do obeda nevrátil, na poličke sú peniaze, niečo si objednaj."

    „Dobre, maj sa," pozdravil som a otočil som sa späť k tanieru. Nezjedol som ani sústo. Vstal som od stola a vyšiel von na dvor. Chcel som vidieť, aké škody to zviera spôsobilo.

    Brána zlomená v polovici. Steny kôlne pokryvené a dvere prevrátené. Hrable, motyky a ostané záhradnícke náčinie polámané.

    „Poriadna spúšť, však?" ozval sa hlas spoza mňa. Prudko som sa otočil. „Vyzerá to, že ste mali divokú noc." Damián!

    „Ako si..." začal som prekvapene.

    „Teba to ešte stále prekvapuje? Pre všetky magické bytosti, však si čarodej!" prerušil ma tónom plným sarkazmu a vydal sa smerom k domu.

    Na toto si nikdy nezvyknem... povedal som si v duchu.

    Damián sa vo svojom špinavom potrhanom oblečení rozvalil na sedačke. Ošúchaný plecniak plný šípov s lukom hodil do kresla. Keby toto videla mama...

    „Povedal by som, cíť sa ako doma, ale vidím, že už to robíš." Zdvihol som jeho plecniak do dvoch prstov, hodil som ho do rohu miestnosti, rovnako drzo ako sa správal on. Sadol som si do kresla . „Čo chceš?" vyštekol som.

Posadil sa. Ruky zopol v lone. „Poďme sa porozprávať o osude magického sveta."