Vlčia hrdosť

Už ostal len jeden

vlk, čierny ako ebén.

Mal on svojich kedysi,

a teraz už len prázdne lesy!

Tí, čo s ním vždy hrdo išli,

už hyeny z nich včuľ vzišli. 

Nechceli ho medzi seba.

Veď hyeny s vlkom? To sa nedá!

Hrdosť vlčiu zažehnali

a s tým i vlka zatratili.

Mysleli si, že lepšie im bude nebyť vlkmi,

ach, ako rýchlo stali sa hlupákmi!

Predsa im toľko nestačilo,

že vlka šťastie opustilo.

Ach, aký len že múdri sú!

Vraj vlka zo sveta znesú!

Však zabudli na vlčiu hrdosť

a spolu s tým i jeho múdrosť.

Skôr, než k nemu sa dostali,

sami seba zahubili!

Vlk svoje víťazstvo aj tak neoslávil,

len samým žiaľom na chladný mesiac zavyl!

Nikdy nemal priateľov, aspoň hyeny mal,

a aj tie si už Pán Boh povolal!

Len vlk sám v tom lese už je.

Ktovie, ako dlho tam prežije?

Azda len pokiaľ si i poňho smrť nepríde.

S hrdosťou žil a s hrdosťou umrie!