Za zrkadlom 1. kapitola

Spisovateľ/ka: Annaru | Vložené dňa: 26. decembra 2014
http://citanie.madness.sk/view-48934.php

 

 

V okamihu som prudko otvorila oči. Oslepilo ma oslnivé svetlo, ktoré ma prinútilo odvrátiť tvár do strany.

Uvedomila som si, že ležím na niečom mäkkom, voňavom, cudzom; Nepoznám to tu, skrslo mi v mysli.

Vzoprela som sa rukou a pomaly sa posadila. Zmätene som pohľadom blúdila po priestrannej, kamennej a najmä prázdnej miestnosti s vysokým stropom. Zdesene som hľadela na množstvo dvier v kamennej stene, ktoré boli rovnomerne rozmiestnené a ničím sa nelíšili, ani faktom, že k nim neviedli žiadne schody. Len tam tak osamotene stáli vsadené do steny. Rozliehali sa takmer po celom obvode až na pás, ktorý pokrývali okná a vháňali do tohto pračudesného miesta hromadu svetla.

Bola som bezradná. Kde to som? vynorila sa mi zúfalá otázka v hlave.

Rýchlo som sa postavila z postele a nevšímajúc si roztrasené údy či malátnosť, pobrala som sa k vzdialenému oknu, aby som vyzrela von. Nohy sa mi pravidelne podlamovali a svet predo mnou sa krútil v nekonečnom kolotoči. Sužoval ma smäd, no dôležitejšie teraz bolo, aby som vedela, či mám možnosť odtiaľto nejako zmiznúť.

Ako som sa sem dostala? Čo sa to so mnou porobilo...?

Snažila som sa rozpamätať čo sa stalo, ako som sa tu len mohla ocitnúť a kto vôbec za tým je. No jediné, čo som si dokázala vybaviť v mysli bol návrat domov s nákupom. Čo sa dialo potom? Ako som sa z nášho bytu mohla ocitnúť tu, na neznámom, desivom mieste?

Nemôže to byť hádam len sen?

Hoc som si to želala, bolo mi nad slnko jasnejšie, že toto je trpká skutočnosť. V minulosti som mávala živé sny, no vždy som vedela, že sú to sny a dokázala som ich odlíšiť od reality. A aj teraz som si istá tým, že toto, bohužiaľ, nie je len sen, z ktorého sa môžem prebudiť.

Započula som akoby otvorenie dverí, mohutných ťažkých dverí. Mierne som sa pootočila a pohľadom zazrela pohyb niekoľko metrov odo mňa.

„To by som na tvojom mieste nerobil. Ujsť odtiaľto je nemožné.“

Vyjavene som naňho pozrela. Ako to vie? Ako vie, čo som chcela spraviť?

Zastala som na mieste a nevedela, čo ďalej. Keď som sa obzrela znovu na okná, všimla som si, že by som ich nedokázala otvoriť, pretože to bolo len zdobené sklo, ktoré plnilo funkciu okna. Mohla by som ho zrejme len rozbiť a to by mi k ničomu nebolo a ani by som to snáď nedokázala, keďže sotva chodím.

Pozrela som späť na muža, ktorý sa objavil vo dverách a pomaly sa priblížil, no zároveň si nechával odo mňa odstup niekoľko pár metrov. Spýtavo som naňho pozrela, no nedokázala zo seba vydať ani slovko. Jazyk sa mi lepil na podnebie a v hrdle som mala akoby hrču strachu, ktorá nemala v pláne odísť.

Brunet predo mnou siahol rukou na chrbát ponad plece a vytiahol akúsi tyč zafírovej  farby. Vyzerala byť hrubá a na prvý pohľad nie len tak obyčajne. Sledovala som ju a jej majiteľa s obrovskými obavami v očiach. Čo s ňou chce asi robiť? Zbiť ma? Kto to je? A kde to, doparoma, som?

Behal mi mráz po chrbte. Nohy ma prestávali poslúchať, no snažila som sa vzdorovať a zostať pevne a vzpriamene stáť.

„Kto si, fanté a odkiaľ si sa tu vzala?“ Jeho drsný tón hlasu ma desil.

Čože? prebleslo mi mysľou, no nezmohla som sa na slovo. Ako mi to povedal?

„Tak vrav!“ zvreskol. Trhla som sebou a urobila krok dozadu, srdce sa mi rozbúchalo strachom. „Alebo ti snáď odrezali jazyk?!“

Dych sa mi zrýchlil a oči mi takmer vyliezli z jamôk, keď som celá udivená, prekvapená a zároveň zdesená hľadela na jeho tyč. Tá sa odrazu začala predlžovať, jeden jej koniec začínal pomaly meniť podobu, skrúcal sa, špicatel... Netrvalo to dlho, keď odrazu predo mnou stál muž a namiesto kúska ničoho odrazu držal takmer dva metre dlhé...Žezlo!

Nerozumela som tomu, nerozumela som, ako sa jeho tyč mohla zmeniť na žezlo, ako môže byť na stenách toľko dvier, do ktorých sa nedá dostať, ako som sa tu ocitla a ako si nemôžem nič pamätať...

„Pýtam sa ťa naposledy, fanté: Kto si?!“

 Prečo je tak dôležité vedieť, kto som? Prečo ma jednoducho nepustia, ak tu nie som vítaná a nemám tu čo hľadať? Prečo ma tu drží a spovedá, vyhráža sa mi a ohrozuje ma?

Nemala som v pláne mu čokoľvek hovoriť, ohliadnuc odo toho, že som na to ani nemala síl. Ani moje nohy to viac nevydržali. Nedokázala som tej slabosti viac vzdorovať. Zviezla som sa na zem a prudko narazila kolenami o kamennú podlahu, následne som si sadla. Rukami som sa vzpierala chladnému kameňu, vlasy mi padali pozdĺž tváre až na zem. Hľadela som na tých niekoľko prameňov a odrazu si uvedomila jednu vec... Ja mám dlhé vlasy! Nesmierne dlhé vlasy!

Vydesene som sledovala tie kadere a nerozumela, komu vlastne patria... Mne? Ale ako by to mohlo byť možné? Jasne viem, že moje vlasy sú dlhé len tesne pod plecia... Či nie?

Schytia som do ruky niekoľko vlasov a riadne si ich ochytala. Sú moje! Prudko som ich znova odhodila.

„Nehraj tu nejaké divadlo, fanté!“ zvreskol na mňa. „Nie som včerajší! Poslali ťa Termoriáni? Alebo snáď Gerpheliáni? Ako si sa sem vôbec dostala? Povedz pravdu a možno ťa ušetrím!“

„Sioku, no tak, nechaj ju,“ odznel miestnosťou hlboký, no za to ženský hlas. Zodvihla som pohľad plný nádeje a našla pri dverách stáť vysokú červenovlásku s alabastrovou pokožkou a čiernymi perami; všetko na nej divoko kontrastovalo. „Vyhrážkami nič nedosiahneš,“ zaškerila sa. „Hej, ty, fanté, postav sa!“ zavolala na mňa chladným hlasom.

Netušila som, čo ma čaká, no nechcela som ich naštvať viac, než boli. Kľakla som si a snažila sa vyhovieť jej príkazu. Vzoprela som sa jednou nohou a pomaly začala zdvíhať svoje telo, keď v tom ma znovu raz všetky moje sily opustili a ja som prudko padla na zem. Pocítila som opätovnú bolesť v kolene.

„Nehraj divadlo...!“

„Pokoj, Sioku. Vyzerá, že je na pokraji síl. Trochu jej pomôžem.“

Po jej slovách som očakávala, že ku mne každú chvíľu pristúpi, zovrie mi rameno a pomôže mi vstať... Aká som len hlúpa a naivná.

Započula som tupé buchnutie o kamennú podlahu a následne nastalo hromové ticho. Keď som sa pozrela ich smerom, takmer som zvreskla od zdesenia pri pohľade na tú scenériu.

Časť podlahy sa zmenila na škálu tmavých farieb v podobe akejsi pary, ktorá vírila pomaly dookola. Zapozerala som sa o čosi lepšie a uvedomila si, že sa tam čosi hýbe. Bol to nepatrný pohyb, no bol tam. 

Sledovala som tú scénu a nenachádzala slov. Keď sa z temnej diery začalo na svetlo sveta dostávať čosi obrovské, čierne, jemne zahalené stúpajúcim oblakom dymu, vytreštila som oči a dych sa mi na sekundu zastavil. Nespúšťala som z neznámeho oči, naopak, hltala som každučký kúsoček, ktorý som mala možnosť zazrieť.

Dym začínal pomaly ustupovať; ticho preťalo jemné, no pevné zavrčanie. Ten zvuk mi spôsobil zimomriavky – nikdy som nič také nepočula.

Odrazu som zazrela obrovskú labu s ostrými, dlhými pazúrmi. Ako dym mizol, odhaľoval tvora desivejšieho než smrť sama. Kostnaté telo pokrývala krátka, tmavo-fialová srsť, ktorá sa miestami  úplne strácala a odhaľovala čiernu kožu. Hlavu podobnú koňovi okrášľovali malé zaguľatené uši; na šiji sa mu vynímala krátka, svetlo-fialová hriva. Na konci dlhého tela vládol mocný, hrubý, neskutočne dlhý chvost zakončený...ďalšou labou!

Všetko to temné a tmavé ostro kontrastovalo s bielymi, obrovskými očami, ktoré boli umiestnené na popredí hlavy, nie na bokoch, hoc sa na koňa podobal, no to najmä vďaka nozdrám; z papule mu vytŕčali ostré tesáky, ktoré sa leskli na svetle dopadajúceho cez obrie okná.

Chcela som zvresknúť, no hlas ma vôbec neposlúchal. Len som vystrašene otvorila ústa a zvalila sa od zdesenia na chrbát.

Čo to, doparoma, je?! Ako sa to tu vzalo?!  Čo so mnou teraz bude? Prečo sa to všetko deje?

Vôbec som celému tomuto nerozumela. Nevedela som, kto sú tí dvaja ľudia a už vôbec nie, ako dokázali všetky tie veci!

Nahrnuli sa mi slzy do očí a príšera predo mnou sa mi javila rozmazane.

Začala som sa nemotorne odsúvať čo najďalej od tých troch. Nejedenkrát sa mi pri tom stalo, že som sa potiahla za vlasy, keď som si ich zakliesnila rukou o zem.

Nevedela som, čo ma čaká, no vôbec sa mi to nepáčilo. V hlave sa mi vynorilo množstvo otázok, na ktoré som nepoznala odpoveď. Chcela som odtiaľto čo najskôr zdrhnúť. Vyšvihnúť sa na nohy a čo najrýchlejšie utiecť kamkoľvek do bezpečia. Lenže... Kiežby ma poslúchali nohy, pomyslela som si s trpkosťou.

Perenthius, na ňu!“ zvreskla červenovláska, na čo sa Sioku len radostne rozrehotal.

Tvor znova zavrčal. Pomalými krokmi sa ku mne začal približovať; ostré pazúry sa mu škreli o kamennú podlahu a vytvárali desivý zvuk, ktorý oznamoval jediné – čoskoro príde moja smrť.

Zalial ma zvláštny pocit. Strach zmiešaný s obavami, neistota a zároveň nevôľa poddať sa tomu.

Ustupovala som stále dozadu, až kým som nepocítila chladnú stenu na svojom chrbte. Moje zdesenie sa ešte väčšmi prehĺbilo; tvor sa neprestajne približoval. Čím bol ku mne bližšie, tým väčšmi som si uvedomovala možné riziko i skutočnosť, že je veľký len o čosi viac ako pes Vlkodav či Mastiff.

Prosím, prosím, nechcem zomrieť! Prosím! Prosím! Prosíkala som v duchu, ani som nevedela koho. Boha? Strážneho anjela? Myslela som si snáď, že ma tá príšera bude počuť a neposlúchne príkaz tej ženy?

Slzy mi stekali po lícach, keď som zdesene hľadela na tvora, ktorý bol už len meter odo mňa. Vrčal a prepaľoval ma pohľadom snehovo-bielych očí. Triasla som sa ako osika; všetko čo sa však dialo mi stále neprišlo ako skutočnosť – časť zo mňa sa ma snažila presvedčiť, že to nemôže byť pravda, že len blúznim.

Nevedela som porozumieť, ako som sa tu ocitla a nič ďalšie preto pre mňa nevyzeralo pravdivo. A napriek tomu som nemala síl vstať, bežať, kričať, prosiť o život... Bála som sa väčšmi než kedykoľvek v mojom doterajšom živote.

Všetko sa vo mne mútilo ako nepokojná hladina rieky uprostred neutíchajúcej búrky. Jedna vec vyvracala vierohodnosť tej druhej, navzájom si odporovali a mne vytvárali zmätok v hlave.

V sekunde, keď už bol tvor takmer pri mne sa stalo čosi, čo by som snáď nikdy nečakala.

Pohľad som bleskurýchlo preniesla na stenu naľavo. S ohromením som sledovala, ako sa jedny z mnohých záhadných dvier vyvalili, vo vzduchu ešte mierne roztrieštili a vzápätí zlomkom sekundy dopadli na nič netušiacu dvojicu obďaleč. Ozvalo sa len zjajknutie a krátky výkrik, po ktorom nasledoval ďalší náraz, no omnoho menej intenzívny, než jeho predchodca.

Počas pádu dverí som si inštinktívne rukami zakryla hlavu a uchránila sa tak pred niekoľkými trieskami, ktoré sa pri páde rozleteli vzduchom. No pri ďalšom buchnutí som svoju pozornosť znovu preniesla na miesto, kde pred tým stáli a zistila niekoľko nových okolností, ktoré ma potešili, no i vyviedli z miery.

Prekvapene som zaklipkala očami, keď som hľadela pred seba a nič, ani monštrum, ani dvaja neznámi, mi pri tom nezacláňali výhľad na tretieho neznámeho, ktorý sa tu zjavil. Ponáhľal sa ku mne; prešedivené, jemne zvlnené, špinavé vlasy sa mu pri tom hojdali pozdĺž bledej, zostarnutej, oválnej, mohutnej tvári; jeho základná zbroj tvorená z drôtenej vesty a kolenných kožených chráničov na mňa pôsobila akosi dôverne a zároveň čudesne.

„Poďme, rýchlo!“ zahrmel jeho hrubý, pevný hlas a podával mi pri tom ruku. „Vstávaj, než sa preberú a pošlú na teba ďalšieho Čierneho poltieňa!“

Nemohla som si pomôcť, akoby som neovládala svoje telo, podala som mu roztrasenú ruku a...

Vo chvíli, čo sa naše ruky spojili sa priebeh nasledujúcich udalostí odohral tak rýchlo, že som ich stíhala len sotva zaznamenať akýmikoľvek zmyslami.

Rýchlo ma strhol do náručia, urobil zopár krokov dozadu a následne sa prudko rozbehol smerom k oknu; bol to len zlomok sekundy a už sme obaja preleteli cez škálu farieb a spolu s tisíckami malých ostrých črepín padali kamsi do neznáma.


Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Šárka1313
9 bodov - odporúčam
Tento úrivok som prečítala celý, pretože ma zaujal a vtiahol do deja. Je to dosť dobre opýsané. :)  
Spisovateľ/AutorŠárka1313 Pridané dňa13. januára 2015 23:03:53
Annaru
Ďakujem ^^ to ma veľmi teší :3  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa14. januára 2015 17:26:19
Šárka1313
*opísané  
Spisovateľ/AutorŠárka1313 Pridané dňa13. januára 2015 23:05:27
9 bodov - odporúčam
Velmi zaujimave. Chytilo ma to:-)  
Spisovateľ/Autorlupka Pridané dňa30. decembra 2014 14:21:42
Annaru
Ďakujem, to ma teší. ^^ Mám v pláne pridať celý príbeh, no nemám z neho ešte toľko napísané... :)  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa30. decembra 2014 18:24:50
Kazdopadne az Toho budes mat dost nato aby si to sem dala dostanem sa k tomu velmi rada :-)  
Spisovateľ/Autorlupka Pridané dňa1. januára 2015 19:45:35
Čierna Luna
9 bodov - odporúčam
Úžasné.  
Spisovateľ/AutorČierna Luna Pridané dňa27. decembra 2014 09:45:41
Annaru
Ďakujem, to je od teba milé :)  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa27. decembra 2014 15:45:49
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8