Akadémia (Kapitola 23. Tulák)

Damián pootvoril ústa. Chcel začať hovoriť, no neurobil to. Napriek našim rozporom som sa rozhodol, že ho aspoň vypočujem. Nech je to čím skôr za mnou.

    Vyzeral, že premýšľa, kde začať. Rozhliadol sa po miestnosti. Stále nič.

    „Začneš už konečne?"  nabádal som ho. Žiadna reakcia.

    Po chvíli sa postavil. „Vy tu máte jedlo?" zvolal nadšene a doslova rozrazil kuchynské dvere.

    Len čo som sa z toho spamätal, udrel som sa dlaňou o čelo. „Toto nemôže myslieť vážne," sykol som.

    Vošiel som do kuchyne za ním a sadol si na stoličku oproti nemu. Pchal do seba moju praženicu, akoby nikdy v živote nič nejedol.

    „Ehm..." poklepkal som prstami po stole. „Buď začni, alebo vypadni!"

    Damián prestal jesť. Uškrnul sa, tým najprotivnejším spôsobom. Neochotne odložil vidličku nabok. Oprel lakte o stôl a pred tvárou si spojil dlane.

    „Tak teda dobre," prehovoril dramaticky. „Stalo sa to asi pred rokom..."

    „Predtým, alebo potom, čo si nás opustil?" skočil som mu do reči. Damián sa zamračil. „No čo? Chcem v tom mať jasno," odvrkol som.

    „Bolo to predtým, ale ku všetkému sa dostanem, tak ma neprerušuj!" Prísne sa na mňa zahľadel. „Ako som už povedal, stalo sa to asi pred rokom. Tuším, že som vtedy akurát prišiel domov z oslavy u Vandy." Zamračil som sa, keď spomenul jej meno, no nič som nepovedal. „Našiel som si v zásuvke - kam som skrýval cigarety - list. Netušil som, ako sa tam dostal, ani od koho bol. Na obálke nebola žiadna adresa, no napriek tomu som ju otvoril."

    „Máš ten list so sebou?" znovu som ho prerušil.

    „Nie, na druhý deň totiž zmizol."

    „Aha, to sa dalo čakať," odvetil som s nedôverou v hlase.      

    „Stálo v ňom, že deň zúčtovania sa blíži, že ten, kto list písal vie o mojich schopnostiach, o ktorých sa ja sám dozviem v blízkej dobe a že keď nadíde čas všetko mi vysvetlí, ale dôvod, prečo mi tento list posiela je, že mi dáva čas na rozlúčku s blízkymi." Damián uhol pohľadom. Skoro to vyzeralo, že jeho náhle zmiznutie ľutuje.

    „Od koho bol ten list?" spýtal som sa už pokojným hlasom.

    „Tá osoba sa podpísala ako Svetlo."

    „Svetlo?!" zvolal som prekvapene.

    Damián prikývol. „Spočiatku som tomu neveril. Popravde, keď som ráno ten list nenašiel, myslel som si, že to bolo nejaké blúznenie, či čo. Nechal som to tak, no až kým neprišiel balík." Damián vstal a odkráčal späť do obývačky. Nasledoval som ho.

    Nahol sa k plecniaku so šípmi a vybral z neho menšiu drevenú škatuľku. Miestami bola doškriabaná, zrejme od hrotov šípov.

    „Čo je to?" zaujímalo ma.

    „Prostredníctvom tohto mi Svetlo posielalo listy rovnako, ako ich posielam ja tebe. Proste vložím list do škatule a on sa objaví tam, kam chcem." Položil škatuľku na presklenú časť konferenčného stolíka z dubového dreva. „Spolu s ňou prišiel aj posledný list od Svetla. To som už vedel, že nie som len obyčajný človek. V liste stálo, že môžem využiť svoje schopnosti a vyhľadať démona, ktorý prenikol cez akúsi hranicu a zdržuje sa v škole. A tu potrebujem teba. Teda aspoň som ťa potreboval, kým si bol v škole, pretože ja sám som sa tam nedostal," vysvetlil.

    „Prečo z tých všetkých študentov práve ja?" To bol prvá otázka, ktorá mi napadla, než naňho vychŕlim ostatné.

    „No ták," zatiahol. „Tebe sa dalo stále veriť."

    „Klameš," obvinil som ho.

    „Nedá sa ti veriť?" Spýtavo zdvihol obočie.

    „To nie je pravý dôvod, prečo si si vybral práve mňa."

    „Fajn, fajn." Rezignovane zdvihol ruky. „Povedzme, že je tu ešte jedna osoba, ktorá ti verí."

    „Henstein," hádal som.

    „Áno, Henstein. Zopárkrát sme sa stretli. Vie o tom, že ma vyslalo Svetlo, no ani on sám nevie, kto to je. Chvíľu sme si mysleli, že si to ty."

    „Ja?!" Damián prikývol.

    „Čo tu vlastne robíš?" chcel vedieť.

    „Riaditeľka ma vylúčila za pašovanie grimoára," vysvetlil som. „Ale teraz musíme prísť na to, ako sa dostanem späť." Damián neskryl svoje prekvapenie z náhlej zmeny môjho postoja. „Niečo ti ukážem teraz ja."

    Viedol som ho po schodoch do svojej izby. Zo zásuvky nočného stolíka som vytiahol list a podal som mu ho. Bez slova si ho vzal a hneď po prvej vete sa zarazil.

    „Mŕtvy?" Šokovaný Damián klesol na posteľ, no čítal ďalej.

    Zložil list a vložil ho späť do obálky a vytiahol z nej retiazku. Chvíľu si ju mlčky obzeral.

    „Kto ho zabil?" spýtal sa po chvíli. Už nevyzeral tak odvážne. Bál sa. Bál sa o svoj život.

    Všetko som mu prerozprával, o predtuchách, o rozhovore riaditeľky s Hensteinom v mojom „sne," o Cravenovej a jej narábaním s profesorovým telom.

    Damián len mlčky počúval. Unavene si pretrel oči rukami, ťažko vydýchol. „Potrebujem cigaretu."

    „Prečo si musel odísť do druhej dimenzie, keď ťa mohli trénovať rodičia?" spýtal som sa, keď sme sedeli na schodíkoch pred vchodovými dverami do nášho domu.

    Damián sa unavene opieral o dvere a vydýchol kúdol dymu. „Nemohli, nevedia o tom nič."

    „Nevedia?"

    Pozrel na mňa očami, v ktorých sa neodrážala žiadna emócia. „Som adoptovaný." Potiahol si z cigarety, potom pokračoval: „Za posledný rok som som sa toho naučil dosť od tulákov, ako som ja."

    Odrazu mi ho prišlo ľúto. Hnev sa úplne vytratil. Od Svetla nebolo taktné vyslať ho do úplne neznámeho sveta a úplne samého. Síce to isté spravil otec mne, no toto bolo úplne za iných okolností.

    Na druhú stranu, už aspoň viem niekoľko skutočností. Svetlo vie, že je Svetlom a koná na vlastnú päsť v anonymite. Niekto v škole nechce, aby som tam bol, no, logicky, démon to nebude. Ibaže by vedel, že toho viem priveľa a ďalšiu vraždu si nemôže dovoliť. Keď vieme, že démon je v škole, znamená to, že je v škole aj Svetlo? Určite áno, len o sebe nevedia. Ale bola tu ešte jedna otázka. Jedna z mnohých, no najdôležitejšia.

    „O čo vlastne démonovi ide?"

    „To neviem. Nepovedal mi to ani Henstein, hoci si myslím, že to veľmi dobre vedel. Určite je toho priveľa, čo si so sebou odniesol do hrobu."

    „Svetlo ti predsa muselo ešte niečo napísať v tom liste, čoho by sme sa mohli chytiť. Nemôže predsa niečo chcieť a pritom poskytnúť len polovicu informácií," rozčuľoval som sa.

    „Vyzerá to tak, že môže. Ach," sykol. „Všetko je nanič. Ktovie ako sa vôbec démoni líšia od čarodejov, alebo ostatných. Všetci sú úplne rovnakí," rozhorčil sa, spustil špačok na schod pod seba a pristúpil ho.

    Dobrý postreh, pomyslel som si. Musí byť predsa spôsob ako sa pohnúť ďalej. „Mám nápad," prehovoril som po chvíli, vstal som a vošiel do domu. Damián a smrad cigaretového dymu ma nasledovali.

    „To je ten grimoár, čo ťa dostal zo školy?" spýtal sa Damián, keď sme vošli do suterénu a ukázal na podstavec s knihou.

    Celá miestnosť pôsobila ponuro. Steny boli obložené cédrovým drevom, čo bolo dosť nebezpečné, keďže sa tu manipulovalo aj s ohňom. Zem bola pokrytá bordovým perským kobercom. Miestnosť osvetľoval len kruhový luster, v strede ktorého plápolal oheň, no nevyžaroval teplo. Po bočných stenách sa vynímali poličky s rôznymi fľaštičkami a dózami s ingredienciami. V strede stál masívny stôl s kotlíkom a rôznym náčiním. Za ním sa o stenu opierala skriňa z rovnakého slohu, od ktorej kľúč nevidelo niekoľko generácií našej rodiny. Aspoň tak mi to povedala mama. Vedľa nej stála plná knihovnička a z druhej strany vitrína s rôznymi - pre mňa neznámymi - predmetmi. Oproti skrini na druhej strane miestnosti stála - taktiež uzamknutá - truhlica s rodinnými cennosťami.

    „Áno. Pekný však?" odvrkol som sarkasticky.

    „K veci," nabádal ma.

    „Mohol by nám pomôcť. Len sa ho nedotýkaj. Má vlastný rozum a nie každému dovolí sa ho dotknúť," vysvetlil som.

    Damián prikývol. „Tak začni hľadať."

    Ani som sa knihy nedotkol, ihneď sa sama od seba otvorila a začala pretáčať strany. Listovala medzi magickými bytosťami a my sme len netrpezlivo vyčkávali.

    Náhle zastala a my sme stuhli. V knihe chýbala strana. Práve tá, ktorú sme potrebovali. Žeby to bol naozaj démon, kto ma dostal zo školy? To je vylúčené, ani kniha nie je taká blbá, aby mu dovolila ňou manipulovať. Navyše, odkiaľ by démon vedel, že ho hľadám, keď to vlastne ani tak, doteraz, nebolo.

    „Nejaké ďalšie nápady?" odvrkol Damián sarkasticky.

    Jeho poznámku som ignoroval. „Čo vlastne vieme?"

    „Nič. Už vôbec nič nevieme," rozčuľoval sa.

    „O démonoch som čítal, než mi kniha zmizla. Bolo tam niečo o tom, že démoni sú tvorovia noci, že ich nepriateľmi sú čarodeji..."

    „Okrem iných bytostí," prerušil ma.

    „A.. ešte..." snažil som sa rozpomenúť. „Nemajú city ani svedomie. To bude ono." Všetko mi do seba náhle zapadlo.

    „Čo bude ono?" Damián zvedavo nadvihol obočie.

    „Preto démon zabil Hensteina. Bol predsa jedným z mála empatov, ktorý sa v škole nachádzali. A navyše bol preborník v tejto schopnosti. Keďže démoni nemajú určité emócie, démon si prirodzene myslel, že Henstein ho už odhalil, len čaká na príležitosť. Takisto je možné, že démon zariadil aj Adamove zranenie počas leteckých závodov. Chcel ho proste odstaviť, no nie zabiť," vysvetlil som a Damián vyzeral, že so mnou súhlasí. „Ak démon vie o tom, že Svetlo si je vedomé svojho poslania, tak musím uznať, že je génius," nadchol som sa.

    „Pretože, keď zabil Hensteina, mnohí študenti odídu zo strachu, že vrah môže zabiť aj ich," zarazil sa Damián.

    „Presne tak. Ale je to len teória. Nevieme, či démon chce svetlo, alebo pátra po niečom inom. Čokoľvek, alebo ktokoľvek to je, nachádza sa to v škole," objasnil som. „Preto sa tam musíme nejako dostať."

    „Ako to chceš zariadiť?" spýtal sa Damián.

    „Najskôr by sme mali vymyslieť, ako sa dostaneme do druhej dimenzie, keď nemáme prístup k portálom."

    „To nechaj na mňa," povedal a vyšiel z miestnosti.

***

    „Čo sa to deje? Kto len mohol spraviť taký krutý čin? Určite to bol niektorý zo študentov."

    „Vylúčené, mali ho veľmi radi. Tipujem niekoho zvonka."

    Riaditeľke duneli v hlave odhady jej kolegov pri profesorskom stole v jedálni. Hoci obedové menu vyzeralo vynikajúco, nezjedla ani sústo. Ani túto noc toho veľa nenaspala, stále sa len prehadzovala z boka na bok a premietala si v hlave proroctvo a všetky udalosti v škole a dúfala, že jej niečo poslúži ako záchytný bod. Čokoľvek.

    „Čo ak to bol niekto z nás? Z nás profesorov. Alebo..."

    Riaditeľka buchla päsťou po stole. „To by už stačilo!"

    Zbor profesorov na ňu udivene hľadel. Už to bolo veľmi dávno, keď takto vybuchla.

    „Prepáčte, som rozrušená. Nespala som dobre," prehovorila potichu.

    „To my všetci, no ani tak po sebe nekričíme," prehodila Gerardová - profesorka dejín mágie.

    „Snáď si to nedávate za vinu. Nemôžete za to," podporila riaditeľku profesorka Cravenová, sediaca najďalej od nej.

    „Isteže za to môžem ja. Som tu riaditeľkou, nemala som dopustiť, aby sa niečo také stalo."

    Pohľady všetkých profesorov sa odrazu zmenili na súcitné. Ešte toto mi chýbalo, pomyslela si riaditeľka, vstala od stola s táckou nedotknutého jedla a odniesla ho do okienka s dojedeným obedom. Celý čas cítila ako ju na chrbte pália ich súcitné pohľady.

    Vošla do riaditeľne, kde ju čakala kopa listov. Prišli dnes ráno. Rodičia sa obávajú o svoje deti, preto ich chcú preradiť na inú školu. Síce školu lepšie zabezpečila, no napriek tomu niektorí nebudú riskovať život svojich potomkov. Chápala to.

    Sadla si za kancelársky stôl z tmavého dreva a rozložila si po ňom, ešte uzavreté, obálky. Bolo ich asi desať. To nie je tak veľa, pomyslela si a trochu sa upokojila.

    Niekto zaklopal.

    „Vstúpte," vpustila dnu návštevníka.

    Bola to Harriet. Vošla a skôr než stihla niečo povedať, riaditeľka si vzdychla a spýtala sa: „Koľko?"

    „Štyri," odvetila Harriet a rozložila žlté obálky k ostatným na stôl.

    Riaditeľka pozrela na Harriet. „Ak odíde viac ako polovica študentov, budem musieť zavrieť školu."

    „No tak. Je ich predsa len štrnásť," povedala Harriet so svojím neskonalým optimizmom.

    Riaditeľku to iritovalo. Ako môže byť niekto v každej situácii taký vyrovnaný a myslieť na to, že bude lepšie? Nikdy by to nepriznala, ale závidela jej.

    „Nechám vás pracovať. A nebojte sa, všetko sa zlepší." Harriet podišla k dverám a stisla kľučku.

    Riaditeľka sa prinútila k úsmevu. „Áno. Viem, že áno," povedala, hoci to nemyslela vážne.