Zážitky z ciest po bývalom ZSSR

Spisovateľ/ka: Milan Plášek | Vložené dňa: 25. januára 2015
http://citanie.madness.sk/view-49083.php

                

  

 

Autor:

Neviem, či dnes, v dnešných politicko-spoločenských pomeroch, sa bude niekto  zaujímať o  tieto spomienky. Pred viac, ako dvadsiatimi rokmi, tisíce ľudí z bývalého Československa, služobne  navštevovalo, alebo dlhodobo pracovalo v bývalej krajine „neobmedzených možností", v obrovskej  krajine, plnej protirečení a kontrastných rozdielov.  Nech moje písanie bude, alebo nebude niekoho zaujímať, nevadí. To sme prežívali a spomienky, pokiaľ sme ešte tu, už nikto  z našich pamäti nevymaže.

 

O B S A H

1. Ruština

2. Prvá cesta - turista

3. Zážitky zo služobných ciest

  3.1.Kultúra - umenie

  3.2.Letecká doprava

  3.3.Cesty vlakom

  3.4.Ubytovanie

4. ZSSR zaniká

 

ÚVOD

            Ešte predtým, ako som sa ubytoval v Dome dôchodcov, ma moje dcéry požiadali, aby som začal písať svoje spomienky. Píšem ich  pre mojich potomkov a príbuzných, teda  sú v prevažnej miere výsostne súkromné.  Medzi nimi sa nachádzajú aj spomienky na moje cestovanie po bývalom Sovietskom Zväze. Treba však spomínať  aj na dobu , kedy sme sa už ako žiaci základných škôl,  museli učiť ruštinu  ako povinný cudzí jazyk a ako sme s ňou zápasili. U mňa, prakticky až do ukončenia vysokoškolského štúdia. Vtedy sa mi ani nesnívalo, že tento zápas mi bude niekedy užitočný. No stalo sa. Ako výskunmo-vývojový pracovník, v dnes už neexistujúcom výskumnom ústave VUKOV Prešov a v zaniknutom medzinárodnom vedecko-výrobnom združení  MVVZ Robot, taktiež v Prešove, som sa na tú dobu, bez nadpriemernej znalosti ruštiny, slovom aj písmom , nemohol zaobísť.  

1.Ruština

            Od štvrtej triedy Národnej školy, tak sa vtedy volala dnešná Základná škola, bol ruský jazyk povinným premetom. Ide o rok 1949, aj potom, až do zmeny politického systému v  deväťdesiatych rokov minulého storočia, musel každý žiak, v každom stupni vzdelávania mať známku z ruštiny. Či ju ovládal, alebo nie, nerozhodovalo, hlavne že postúpil do vyššieho ročníka. Na prvom stupni učil  ten, kto to aspoň trochu ovládal. Na škole v Partizánskom učila ruska, Oľga Fjodorovna Levšinová. Bola vydatá a bezdetná. Jej manžel, Peter Volfovič Levšin, bol komerčným inžinierom. Po revolúcii, po roku 1918,  emigrovali. V Československu, ako sa hovorí, v prvej republike, pani Olge, dcére zo šľachtického rodu,  umožnili vyštudovať reálne gymnázium a Petrovi , bývalému kadetovi, zase ekonomiku, vtedy komerciu , ktorú ukomčil s titulom Ing.  Emigrovali z centra revolúcie, zo Sant Peterburgu. Pani Oľga, ako učiteľka bola zvláštna. Slovenky rozprávala s ruským prízvukom a mnohokrát zvratné zámeno „sa" vyslovovala na konci slovies, ale po rusky, napríklad,  umývaťsia. Pre žiakov bolo dobré, ako od pravej rusky  sa naučili správnemu prízvuku, udareniu , čo rýchlo vyučení pedagógovia moc neovládali. Žiakov mnohokrát klasifikovala nie podľa známok, ale podľa sympatii.

            Keď som sa domáhal, aby výsledná známka na polročnom vysvedčení bola jednotka, lebo som mal v jej notese len dve jednotky, mi  pred celou triedou  povedala, jedna a jedna sú dve, eto bude dvojka. Prečo?  Uvediem v nasledovnom.

            Otecko hral závodne šachy a pán Levšin, ako nastojajščij rus, tiež. Po večeroch a hlavne vo voľne dni, u nás v obývačke, hrali šachy a ako správni šachysti, vždy so šachovými hodinami. Často aj bleskový šach na dve, alebo päť minút. Raz, neviem prečo, sa pohádali. Bolo to v zime, pán Levšin odišiel nahnevaný. Odchádzajúc sa pred činžiakom pošmykol a rozbil sklo na vchodových dverách. Sklo musel zaplatiť. Otecko keď videl polročné vysvedčenie povedal, zato si miesto jednotky dostal dvojku.

            Triedy boli zmiešané, chlapci a dievčatá chodili spolu. V poslednej, ôsme triede, dievčatá dospievali a niektoré začali nosiť podprsenky. Pani Oľga bola zvedavá či vedia ako sa po ruský povie podprsenka. Jasné že nevedeli, také slová v učebniciach neboli. Chytila sa za poprsie a povedala lifščik. Dodnes si to slovo pamätám. Rodičia sa poznali s ruskými manželmi, teda vedeli ako mi to ide a že sme bývali v jednom činžiaku, mali pravidelné informácie od Oľgy Fjodorovnej.

            Ruština na priemyslovke nebola vážnym problémom až do ukončenia tretieho ročníka. Ruštinárka nastúpila na materskú dovolenku a až do zmaturovania, ju zastupoval učiteľ z odborného učilišťa, Ivan Deák, absolvent ruského gymnázia v Prešove. Nič mimoriadne, ale pre mňa áno. V tomto období bol mojim osobným trénerom gymnastiky, absolvent Inštitútu telesnej výchovy a športu v Prahe a  učiteľ telocviku na učilišti, František Bulka. Slobodný mládenec, ako môj nový učiteľ ruštiny. Čo čert nechcel, bývali spolu. Tak ako trénerovi, aj ruštinárovi som tykal. Keď sa prvý krát objavil v triede, bolo mi jasné, tykanie v škole, aj v prítomnosti spolužiakov je neprípustné. On ako aj ostatní učitelia štvrtákom vykal, teda aj mne. To by bolo v poriadku. Mimo školy sa nič nezmenilo, ani sa nedalo, boli to Fero a Ivan. Tento stav sme všetci traja rešpektovali, no Ivan mi to dal pocítiť v škole.  Keď ma vyvolal, skúšal ma nie len z preberanej látky, ale z celoročného a mnohokrát z učiva predchádzajúcich troch ročníkov.  Nedalo sa nič robiť, ruštinu som sa musel učiť a vážne brať na vedomie Jána Amosa Komenského:  Opakovanie je matkou múdrosti. V súkromí, za prítomnosti trénera Fera, závodne som sa venoval športovej gymnastike, som namietal jeho prístup ku mne pri vyučovaní, no neuspel som. Ku mne musí byť prísny, veď nie je tajomstvom že predtým a i teraz si v súkromí tykáme.  Zmaturoval som za dva, aj keď z ruštiny som exceloval. Mal v tom prsty Ivan, tvrdil,  je to dôsledok mojich známok, ktoré som mal počas celého štvorročného štúdia  a nejde len o maturitnú skúšku. Skúšky som spravil aj zostatných maturitných predmetov, zmaturoval som a to je hlavné.

            Na vysokej, v Zlíne to bolo v norme. Ale ako na potvoru, v piatom ročníku prišiel  na našu špecializáciu, konštrukcia obuvníckych, gumárenskych a plastikárskyvh strojov, študovať rus, Viktor Ivánovič Blinikov. Česky ani slovensky nevedel. Začal sa učiť češtinu a pridelili ho bývať so mnou na izbe. Tak drezúrovaný na základnej škole a priemyslovke mi nebolo problémom s ním bežne komunikovať. Podujal som sa mu pomáhať pri preklade prednášok a moja ruština sa dostala na vyššiu úroveň.

            Ruštinu som potreboval  vo VUKOV-e, vo Výskumnom ústave kovopriemyslu so sídlom v Prešove. Vtedajšia doba nás nútila spolupracovať s podobnými ústavmi v bývalom Sovietskom zväze. Hlavne pri služobných cestách sme sa bez nej nezaobišli.  Protokoly z jednaní a to hlavne k technickej problematike, sa robili len v ruštine a nie raz sme ich museli vypracovať sami. Neostávalo nič iné, len nadpriemerne ovládať ruštinu. Po vzniku  MVVZ ROBOT, ako Československo Sovietskej akciovej spoločnosti so sídlom tiež v Prešove, bola ruština  povinná aj pri bežnej práci.

2.Prvá cesta - turista

            Už zamestnaný vo VUKOV-e som mal možnosť navštíviť Moskvu ako turista a to vlakom. Dlhá cesta, pre mňa nezvyklá, trvala  tridsaťšesť hodín. Na tú dobu nič zvláštne. Najväčší zážitok bol z návštevy Tretiakovskej galérie. Vidieť originály ruských klasikov je nevšedné, Podobne, som bol príjemne prekvapený pri  návšteve panorámy bitky u Borodina, od maliara Rubeho. Môj ciel bol oddeliť sa od organizovaného programu a nájsť bývalého  spolužiaka Viktora. Býval až na okraji Moskvy, v Kuncevu. Mal som adresu , ale ako sa tam dostať, to bol problém. Informáciu na recepcii hotela,  kde je a ako sa dostať  do Kumceva a na Skolkovskoje šose som nedostal, ani  od taxikára pred hotelom. Tu sa ku mne prikmotril rus, v dlhom modrom hubertuse, len dvadsať centimetrov od zeme, s otázkou čo hľadám. Keď som zopakoval adresu odpovedal, že také šose v Moskve neexistuje. Ale prehodil, len tak útržkom, že každý moskovčan by rad videl Brežneva, Kosigina a Pogorného visieť na stromoch a ukázal na topole, na druhej strane cesty pred hotelom. Provokoval, teda  bez slova som odišiel. Po pár krokoch som sa otočil, no po tajomnom rusovi  ako by sa zľahla zem. Bol to určite provokatér. Nakoniec som informáciu dostal v informačnom stredisku v centre Moskvy. Taxíkom, v tú dobu, za nám nepredstaviteľne nízku cenu, som bol v Kuncevu. Ulicu, som musel hľadať. Zastaviac dvoch rusov s ušankami,  na ktorých svietili červené päťcipé hviezdy, mi ukázali hľadaný dom. Zaklopem na dvere, otvorí mi mladá žena a vedľa nej malý, tak dvojročný syn. Ospravedlnila sa, že teraz perú a že Bliníkovi nie sú doma. Pritom z dverí na schodište vyrazil vlhký teplý vzduch. Povedala, Táňa príde až k večeru a Viktor, môj spolužiak  a Tanin manžel, je na služobnej ceste, aby som prišiel tak o hodinu. Po dvoch hodinách, keď som sa vrátil, bol byt uprataný. Bez pary a bol som pozvaný do ich izby, lebo Táňa sa nevrátila. Išla asi niečo kúpiť. Volali jej, že má návštevu z Československa.

             Tu treba spomenúť jednu skutočnosť. Bytová kríza vo veľkých mestách prinútila  vedenie spoločnosti aspoň z časti  riešiť bytovú otázku. Vznikali takzvané obščije, spoločné byty, v činžiakových domoch, pričom v nich, podľa počtu izieb bývalo viac rodín. Výstižne in hovoril chruščoby, mysliac tým vtedy vodcu  Nikitu Sergejeviča Chruščova.  V takomto byte bývali aj manželia Blinikovi. Im patrila jedna izba a druhá rodine, ktorá ma pozvala do svojej izby. Kuchyňa, kúpeľňa a záchod boli spoločné. Štvorčlenná rodina ma v svojej izbe uhostila vodkou. Mladý manžel sa ospravedlňoval, že žijú v takýchto podmienkach aj keď vlastnia pekné auto, Žiguli a ukázal mi  ho cez okno. Táňa po príchode,  už vo svojej izbe, ma pohostila. Nechýbala pollitrovka stoličnej vodky, mne naliala plný dvojdecák a sebe deci, že vraj po rusky. Nechýbalo zákusok, saláma, ryby, zelenina a treba povedať chutný, čerstvý čierny chlieb s maslom.  Spolužiaka Viťu som teda nevidel, Prvé stretnutie od ukončenia školy sa uskutočnilo až neskôr, až pri mojej prvej služobnej ceste.

            Bola to „organizovaná turistika", teda som si  nemohol vytvoriť objektívny obraz o krajine neobmedzených možností. Môj obzor sa rozširoval neskôr, pri mnohých služobných cestách, najviac ako vedúci zákazkového odboru  v MVVZ Robot.       

3.Zážitky zo služobných ciest

           Cesty vlakom boli, ako som už uviedol, pre nás nezvykle     dlhé. Čas sa zákonite predlžoval pri výmene podvozkov v Čope alebo v Breste. Výhodnejšie boli cesty lietadlami. To sa však muselo vycestovať do Bratislavy, alebo do Prahy. Po Sojuze, tak sme ZSSR volali, sa cestovalo výhradne, až na malé výnimky, letecky. Cesty na Zakarpatie sa absolvovali služobnými autami, cez hraničný prechod Vyšné Nemecké - Užhorod. Len na ilustráciu uvádzam mestá ktoré som mal možnosť navštíviť. Uvádzam pôvodné názvy a v zátvorkách dnešné.    

            Moskva, Leningrad / Sant Peterburg /, Minsk, Ulianovsk / Simbirsk / Tbilisi, Toliati, Kujbišev / Samara /, Kijev, Ľvov, Zaporižie, Doneck, Rostov na Done, Azov, Kovrov, Kramatorsk, Julovajsk, Užhorod, Mukačevo, Ivano Frankovsk,  Ulam Ude pri Bajkalskom jazere.

3.1.Kultúra - umenie              

           Zážitky sú rôzne, dobré, ale aj pre nás zvláštne. Dobré sa poväčšine týkali kultúry vo veľkých mestách. Dostať sa na sovietsku kultúru robilo problémy. Zakúpenie vstupeniek do divadiel a na koncerty bolo možné len za pomoci organizácii, v ktorých sme rokovali. V Moskve sa mi podarilo navštíviť iba Moskovský cirkus. Je potrebné povedať, zážitky boli mimoriadne.

            Cirkus je samostatná budova s technickým vybavením na naše pomery nepredstaviteľným. Manéž sa podľa potreby znižovala o niekoľko metrov a nástupom učinkujúcich  sa vracala na pôvodnú úroveň. Objavovali sa nové vchody, bez aj so schodišťom a  prekvapujúce zmeny osvetlenia manéže. Artistické výstupy na svetovej úrovni, u nás nevídané. Každý celovečerný program mal svoju dramaturgiu a dej ako v divadle.  Pri ceste okolo sveta, tak nazvali celovečerný program, boli USA prezentované kovbojskými hrami, kde kone v plnej rýchlosti, aj s jazdcami v sedle, predvádzali hody lasom, streľbu a nezvyklú vysokú akrobaciu. Program v trvaní dvoch hodín, s dvadsať minútovou prestávkou,  okrem rýchlej zmeny scény, nebol prerušovaný. Podobne aj cirkus v Minsku, až na to, že technicky nebol tak vybavený a dramaturgia zaostávala za Moskovským, ale artistické vystúpenia mali vysokú úroveň.

                Na medzinárodnej konferencii  o robotike v Leningrade, kde som nemal prihlásený príspevok, ma účastníci z Československa požiadali, aby som vystúpil. Neviem prečo?  Mal som dojem, že tí čo boli oficiálne zaradený do programu, nemali odvahu  predniesť svoje príspevky v jednom z rokovacích jazykov. Ja som so sebou nosil diapozitívy z výsledkov práce a  realizácie robotických systémov, kde mal svoj podiel aj VUKOV Prešov. Ponuku som prijal a moje vystúpenie, bez textovej a písomnej prípravy, sa stretlo s priaznivým ohlasom. Na to mi bolo riaditeľom  organizátora konferencie ponúknutá, ako jedinému z Československa,  prehliadka   tohto historického mesta, podľa môjho želania a pracovníčka jeho sekretariátu mala ich splniť. Ešte pri rozhovore s riaditeľom som vyslovil prosbu, vidieť a zúčastniť sa na predstavení Leningradského baletu. Stalo sa, aj napriek tomu, že vstupenka bola do zadných radov v hľadisku Malého akademického divadla. V ňom,  počas blokády Leningradu, uviedol Šostakovič po prvý krát, svoju Leningradskú symfóniu. V hľadisku boli prevažne zahraniční návštevníci mesta. Na programe bol balet na tému Shilerovych zbojníkov.  Výkony mladých tanečníkov  a choreografia zodpovedali  svetovému menu  Leningradského baletu. Jednotlivé výstupy boli prerušované ohlušujúcim potleskom a výkrikmi bravó. Bol to mimoriadny umelecký zážitok na ktorý sa nezabúda.  Navštívil som Cársky palác so zlatými fontánami. V rekonštrukcii sa nachádzajúcu Jantárovú komnatu v Puškinu, Zimný palác a Ermitáž. Pokial v  Tretiakovskej galérii v Moskve, ktorú som mal možnosť vidieť ako turista, sú   vystavované diela ruských majstrov, v Ermitáži sú k videniu len zahraničné skvosty obrazov a sôch. Z obrazov sú vystavované diela od  Ticiana, Rubensa, Rembranta a  čo ma prekvapilo, aj originál Leonardovej Dámy s hranostajom a ďalších.

             Pri  ostatných služobných cestách, už len raz som mal možnosť vidieť nefalšované ruské interpretačné umenie. Bolo to v Donecku, na predstavení baletu  Don Qichote. Za zmienku stojí uviesť: Toto predstavenie priamo z hľadiska natáčala Japonská televízna spoločnosť. V divadle bol svetovo známi atlét Sergej Bubka       s manželkou. Bol som mu cez prestávku predstavený a viedli sme krátky rozhovor pri ktorom spomenul Bratislavu, kde vytvoril jeden zo svojich svetových rekordov v skoku o tyči.

3.2.Letecká doprava

          Úvodom je potrebné poznamenať. Na všetkých leteckých termináloch, kde mohli cudzinci využívať domácu leteckú dopravu, boli pre nich vyhranené samostatné odbavovacie priestory s označením, Inturist. Do lietadiel nastupovali samostatne ako prví , až po nich domáci cestujúci. V mnohých prípadoch to bolo aj pri vystupovaní. Pri pristaní v Rostove na Done, prišiel k lietadlu veľký letiskový autobus a cudzinci boli vyzvaní k nástupu do autobusu. Boli sme len dvaja, ja s kolegom Paľom. Celé letisko vedelo, do mesta prileteli dvaja cudzinci.

           V tej dobe, letecké spoje po krajine využívalo veľa ľudí. Letenky boli len o málo drahšie ako diaľkové železničné spoje. Požiadavky  vysoko prevažovali nad ponukou a letiská boli preplnené cestujúcimi. V tomto ohľade boli terminály Inturist  pre nás výhodou. Obstaranie leteniek na mieste bolo problémové. Museli sa dávať úplatky  a keď to bolo v cudzej mene a ešte k tomu v dolároch, išlo to ako po masle. Ak sa dalo, no nie vždy, kupovali sa doma, ako medzinárodné letenky so zaplatením a registráciou  na vnútorné spoje.

         Letisko Tbilisi. Ako inostranci ( cudzinci ),  nastupujeme do prvého autobusu ako prví a nastupujeme do lietadla typu TU-154. Autobus sa vracia pre domácich a nastupujú. Keď sú domáci v lietadle, prichádza ďalší, plný cestujúcich. Sprievodkyňa v autobuse sa pýta letušky vo dverách lietadla, koľko je ešte voľných miest. Odpovedá, že sa pozrie. Po spočítaní hovorí,  štyridsať. To čo sa dialo v autobuse neviem, ale celý sa triasol. Štyridsať nastúpilo a autobus s ostatnými sa vrátil. Tí čo nastúpili, mali so sebou batožinu čo mala byť už dávno v nákladnom priestore lietadla. Umiestnili ju v uličke medzi radou sedadiel tak, že nebolo možné prejsť. Nič to, lietadlo odletelo a hladko sme po dvoch hodinách  pristali  v Moskve.  V pamäti  mi ostal nádherný pohľad na slnkom zaliaty Kaukaz, z výšky jedenásť kilometrov v ktorej sa letelo.  Či bolo lietadlo vyvážené a batožina zaistená proti pohybu, vie len pán Boh.

       Let Moskva via Ulam Ude. Letíme traja. Letenky máme zakúpené doma v Československu. Pri potvrdzovaní v centrále Aeroflotu v Moskve, zisťujeme,  nie sme registrovaní. Keď položíme na pult päť dolárov,  obratom sú letenky potvrdené aj s určením miesta v lietadle. Letíme s medzi pristaním v Novosibirsku. Sedím v tretej rade od  vstupu, kde sa nachádza aj toaleta. Pred nimi už len kabína pilotov. Počas letu mi stále niečo vadí, ale neviem čo. Počas medzipristania v terminále letiska, to hovorím kolegom s ktorými cestujem.  Oni si let pochvaľovali, bol príjemný, proti času, proti slnku. Na let do cieľového miesta sedíme na  svojich miestach. Tesne pred štartom vychádza z pilotnej kabíny jeden člen posádky, zaťahuje záves oddeľujúci vstup od kabíny cestujúcich,  ale tak že ho vidím. Otvára poklop a zo zavazadlového priestoru, vyťahuje  piatich pasažierov, buriatov. Teraz už viem čo mi vadilo počas prvej etapy letu. Na toaletu chodilo menej cestujúcich ako z nej. Čierni pasažieri a určite za pekný úplatok, po rusky skitku.

       Pri návrate z Ulam Ude sa nevieme dočkať odletu. Meškáme a naša nervozita stúpa. Obávame sa, že zmeškáme odlet z Moskvy domov. Domáham sa informácii až sa dostanem k náčelníkovi letiska. Je ním pohľadná žena vo vkusnej uniforme Aeroflotu. Dozvedám sa, že letisko nemá dostatok paliva pre let do miesta medzipristania, do Novosibirska. Kezozín prisľúbili vojaci z vojenského letiska vzdialeného niekoľko desiatok kilometrov. Po príchode cisterny a dotankovaní odlietame.  Mali sme šťastie. Spoj z Moskvy domov, do Prahy, sme len tak tak stihli.

        Je zima a sneží. Vraciam sa letecky domov, z Minska cez Moskvu , teraz na letisko v Bratislave.  Nastupujeme do zasneženého lietadla typu TU-134. Letisková obsluha zhadzuje z lietadla sneh a nosne plochy postrekuje, cítiť glicerín. V lietadle zima ako vonku. Po čase, keď sneženie prestáva nastupuje posádka. Nahadzuje motory a v kabíne začína byť tak ako má byť. Ďalší let aj s prestúpením na Šeremeťove je v norme.

       Pri spomienke na prípravu civilných lietadiel k odletom mi idú zimomriavky po chrbte. A to je len niekoľko  spomienok. A teraz jedna úsmevná.

        Let Kujbišev /Samara/, Ľvov. Sedím v prvom rade od vstupu. Vedľa mňa pri okne sedí rus. Pri rozhovore zisťujem, je opravár röntgenov od našej firmy Chirana a bol  zaškolený v Prahe. Krátko po štarte drží v ruke vreckovku a počas rozhovoru ju nervózne stíska, a mňa sa opýta či motory pracujú. Odpovedám mu že pracujú, veď letíme, no my ich nepočujeme,  sú vzadu, že letíme na TU-134. Po čase, už žujúc  vreckovku v ústach sa pýta, čo keď jeden motor  prestane pracovať. Ešte kľudne mu odpovedám. Na dolet do Ľvova jeden stačí.   Na to on, a počas letu sa nedajú opravovať motory? Doteraz sme viedli rozhovor v ruština, ale mne to už nedalo. Zvýšeným hlasom, po slovensky, ho ohriaknem, aby už prestal s tými sprostosťami, lebo nakoniec z jeho blbých rečí zblbnú aj tie motory. Kolegovia sediaci za nami sa pýtajú, čo sa robí. Ja im hovorím, že tento tu vedľa mňa, chce ísť opravovať motory. Tato komunikácia sa viedla po slovenský, preto letuška príde s  otázkou čo sa deje a ja jej odpovedám, že ten vedľa mňa tára hlúposti. Rusi majú na to pekné slovo, baltajet. Až do pristania žul vreckovku a viac sa na nič nepýtal, bol zahanbený a ticho. Počas tohto letu som si vypočul jeden zaujímavý rozhovor.

        Cez uličku naproti, sedela mladá mamička a na rukách mala ani nie ročné dievčatko. Vedľa nej cigánka, veľmi slušne oblečená, z môjho pohľadu v cigánskom slušnom a čistom oblečení. Rozprávali sa spolu a cigánka sa zaujímala o dievčatko, bralo ho na ruky, prihovárala sa mu. Z jej rozprávania  som vyrozumel. Aj jej sa len nedávno narodila dcérka, Rodila v nemocnici. Po pôrode ho už nevidela. Povedali, že zomrelo. Ona tomu dodnes neverí a je presvedčená že jej ho odobrali na prevýchovu. To čo som počul nechcem ani nebudem komentovať.

3.3.Cesty vlakom

           Cesty z  Košíc do Moskvy, prípadne do Kijeva,  alebo do Minska medzinárodnými rýchlikmi, okrem dlhého trvania, boli v zásade v poriadku. Lepšie to bolo v našich československých spacích vozňoch, boli o niečo čistejšie, hlavne čo sa týka posteľného vybavenia. No, na vnútorných tratiach bol to výrazný rozdiel, hlavne v hygiene a čistote. Dalo sa to vydržať pokiaľ domáci nezačali jesť to, čo mali zo sebou. Neviem od koho čakali, že to po nich niekto uprace. Cez okná sa to nedalo vyhodiť, tie boli počas celej cesty zablokované a keď klimatizácia nepracovala, bolo umenie vydržať v kupé. Len raz som mal možnosť cestovať v drevených vozňoch, po rusky derevjannych, na trati Ĺvov Užhorod. Boli to staré vozne, možno ešte od vojny, preto ich tak volali. Na noc sa sklopili drevené lavice, aj do uličky. A posteľné, malé vankúše a deky zatuchnuté až hrôza. Šťastie že bolo leto, prikryl som sa uterákmi čo som mal v batožine a pod hlavu som si dal svoj kufor. Cestovaniu vlakom na vnútroštátnych tratiach som sa, pokiaľ sa dalo, zásadne vyhýbal. 

        Dlhé cesty, medzinárodnými  rýchlikmi sme si krátili ako sa dalo. Pri jednej ceste, keď sme boli v kupé len traja, hneď po prekročení hranice v Čope, priviedol k nám slušne oblečený mladík, tak do tridsať rokov, starú ženičku. Bola jednoducho oblečená. Na hlave šatku, rusky, dozadu zaviazanú, v staršom bledo hnedom hubertuse. Usadil ju a pomohol jej uložiť jednoduchú batožinu. Na začiatok povedal, je to jeho mamička a cestuje s nim do Moskvy. Keď sa zloží v svojom kupé, len o niekoľko čísiel vedľa nášho, vráti sa a bude sa s nami zhovárať. Zakrátko prišiel a predstavil sa. Bol konštruktérom dopravných lietadiel, v konštrukčnej firme Tupoleva. Mamičku berie k sebe. Rusky vedela horšie ako my,  hovorila zmiešaným ukrjinsko-rusínskym dialektom, používaným v Zakarpatsku. Porozprával nám o jej živote a sem tam ho mamička doplňovala a opravovala. Ako mladé, ešte neplnoleté ruské dievča, v čase vypuknutia Veľkej vlasteneckej vojny, bola pracovne nasadená do zbrojárskej fabriky za Ural, na Sibír. Po skončení vojny, ešte  slobodnú ju,  presídlili na Zakarpatie, na územie, ktoré pred Druhou svetovou vojnou patrilo Československu, známe  ako Podkarpatská Rus. Tam sa vydala a toto územie a malú horskú dedinku opúšťa až teraz. Žila jednoducho a jemu, jednému zo štyroch detí,  až teraz, na začiatku deveťdesiatych  rokoch dvadsiateho storočia, sa podarilo úradne vybaviť  presídlenie  mamičky späť, na rodnú Rus. Treba poznamenať, že ešte pred rozpadom sojuzu.

                              Keď sme sa vlakom vracali z Minska, presadaním na medzinárodný rýchlik v Ľvove, v kupé, do ktorého sme mali miestenky, boli už manželia s trojročnou dcérkou. Boli to arménci z Jerevanu, Manžel  sa predstavil ako umelec, reštauratér, cestujúci na pozvanie českých priateľov do Prahy. Je jasné, pýtali sme sa na vtedy prebiehajúci vojenský konflikt o Náhorný Karabach. Dostali sme zaujímavú  odpoveď. Je to vojna medzi kresťanskými arménmi a moslimskými azerbajdžancami. Bojovníci na oboch stranách nie sú príslušníkmi  sovietskej armády, ale robia dobrovoľne, tajne,  vojenský výcvik. Na otázku, odkiaľ majú zbrane a muníciu, nepriamo naznačil, to u nás nie je problém. To, u nás, sme chápali, ako že v sojuze. Bolo nám to divné, no toto sme si vypočuli od človeka, ktorý povedal, že aj on je vycvičený na boj s azerbejdžancami. Teraz, keď píšem  spomienky, uvažujem. Umelec mal asi pravdu. Aj dnes je Náhorný Karabach nepokojným územím s ozbrojeným stretom medzi dvoma kultúrami.

                              Popísané príbehy nemôžem ani nebudem komentovať. Boli to len rozhovory a či pravdivo dokumentovali skutočnosti, som ďalej nezisťoval. A musím poznamenať , že ich bolo ďaleko viac, z ktorých sa nám potvrdzovala absurdita v tejto krajine.

        Dva krát som mal možnosť cestovať loďou. Prvý krát z Azova do Rostova na Done a po druhé, po rieke Volge, z Ulianovska  /Simbirsku/ do Toliati, na krídlových lodiach typu Meteor. Rýchlosť šesťdesiat kilometrov za hodinu, príjemná a kľudná plavba. Interiér príjemný s tapacírovanými sedadlami. Škoda, že len dva krát. Boli to príjemné cesty a dá sa povedať, s prekvapením, na európskej úrovni.

3.4.Ubytovanie

         Pri ubytovaní sme si zoradili zariadenia na ruské a európskeho typu. Bola ešte jedna možnosť, naše Československé.

        Československé boli len dve v Moskve. Ubytovňa pri veľvyslanectve  na Fučíkovej ulici a na Obchodnom zastupiteľstve, v úrovni našich hotelov s reštauráciami s našou ponukou jedál a nápojov. Nakoľko boli veľmi vyhľadávane, príležitosti ubytovať sa v nich boli zriedkavé. Mne sa to niekoľko krát  pošťastilo a cítil som sa ako doma.

      V hoteloch európskeho typu to bolo v poriadku. Avšak zabezpečiť si v nich ubytovanie sa muselo dopredu, ešte doma, alebo cez organizácie s ktorými sme mali pracovné vzťahy. Nie však to vždy vyšlo. Mám nedobré spomienky na hotely v Kijeve, Kovrove,  Kramatorsku a ďalších. V hygienických zariadeniach a v kúpeľniach  boli šváby.  V hoteloch v Leningrade, Minsku a jednom v Moskve, netesnili okná a pri chladnom počasí cez ne fúkalo ako vonku. Zatesnené boli papierovou lepiacou páskou, ktorá sa ani nie za deň odlepovala, teda  účinnosť bola nulová. Spávalo sa pod dekami a len zriedkavo boli k dispozícii obliečky. Mnohokrát hotely nedosahovali úroveň našich robotníckych ubytovní. V Ulam Ude bol hotel na úrovni, ale. Okná neboli opatrené sieťkami proti hmyzu. Na noc do izieb nalietavali obrovské komáre. Pri návrate, k večeru pred spaním, sme ich museli najprv uterákmi vyhlušiť a až potom  kľudne  si pospať.

       Stravovanie v hoteloch bolo také aká bola ich celková úroveň a to buď európské, alebo ruské.  V ruských bol sortiment vyhovujúci, ale hygiena zodpovedala úrovni hotela. Preto sme si jedenie na raňajky kupovali mimo hotela. V hoteloch boli bufety, no úrovňou hygieny ruské. Radšej  sme si kupovali chutný čierny chlieb, porciované maslo a v litrových fľašiach  kefír v obchodoch, v meste, aj  keď to balili do novinového papiera.

4.ZSSR zaniká

     Rozpadom ZSSR sa rozpadla a aj spoločná  Československo  Sovietska akciová spoločnosť, MVVZ Robot a cesty do krajiny neobmedzených možnosti sa skončili.  Mal som možnosť ešte raz navštíviť  Zakarpatie a mesto  Ivano Frankovsk. Nič zvláštne a dá sa povedať ešte horšie ako pred rozpadom. Nová, samostatná Ukrajina bola celá presiaknutá tieňovou ekonomikou a uzatvoriť nejakú serióznu obchodnú dohodu,  alebo kontrakt, bolo nulové. Tí čo to dokázali konali prakticky na, alebo za hranicou zákonov. Už v období rozpadu ZSSR som pred svojimi kolegami z MVVZ povedal, „Ukrajina bude pre Európu najproblematickejšia krajina".  A stalo sa. Začalo to hneď po rozpade. Keď  už nezávislá Ukrajina, zvyknutá v dobe „ sojuzu „ brať plyn a ropu za doméce, sojuzne ceny a musela začať platiť ako ostatné štáty v Európe, tieto média doslova „kradla". Bývalí kolegovia, rusi, hovorili tomu „varujut gaz i neft" ( kradnú plyn a ropu ).

      A ešte jedna kacírska myšlienka. Pri rozlúčke so spolupracovníkmi z MVVZ Robot, s  občanmi už rozpadnutého ZSSR, sme hovorili: Dejiny nám pripomínajú;  keď sa rozpadne jedna ríša, prichádzajú  po každom takomto rozpade  nepokoje a vojny.  Príčina? Druhé, tie čo ostali, si vždy budú nárokovať podiel,  čo zostal z tej rozpadnutej.

 

 

Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.

Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8