Žeby katarzia?

Vchádzam do podzemia, je tu celkom teplo, trošku vydýchaný vzduch. Obtierajú sa o mňa pohľady neznámych ľudí, čakajúcich na predstavenie. Väčšina z nich je v hlúčikoch, rozprávajú sa, smejú sa, majú zvláštne reakcie, také prirodzené. U nás na univerzite, sú tichší ako tu, ale to nebudem rozoberať. Konečne ľudí púšťajú do sály. Už mi to bolo nepríjemné, stáť a čakať, medzi ľuďmi, bez očakávania a vlastne skoro ako v čakárni, až na to, že tu bol hluk, nepríjemne teplo, vzduch rovnako nepríjemný ako u lekára, ale tu ľudia stáli. Ok. Do divadla sa asi nechodí po samom. Prvá lekcia. Sadnem si konečne na moju stoličku, je to zvláštna miestnosť. Maličká, bez okien, stiesnená, nejaká pivnica, som namačkaný na muža predomnou, vždy keď sa natiahne bojím sa, že sa ma dotkne a bude sa cítiť nepríjemne, že som tak blízko za ním. Už teraz som oľutoval, že som sa na to dal. Divadlo- taký prežitok. Len pre vyvolených, alebo lajdákov, umelcov, šmejdov. Nuž, ale dobre, prekonám to, hovorím si. Prekonám ten nepríjemný strnulý pocit v mojom napnutom tele...nohy mám v uličke. Kedy sa to už začne? Ľudia okolo sa bavia, zase je tu hluk. Mal som ísť do kostola, tam aspoň majú úctu voči posvätnému božstvu a sú ticho. Dúfam, že keď to začne budú ticho. Alebo sa mýlim? Aj kino je lepšie. Zhasli sa svetlá, je tma. Začínam sa naozaj báť. Zrazu svetlo na herca na javištiatku. Naozaj mini. Začína hovoriť. Nie je to čudné? Mám sa naňho pozerať, keď on ma tiež vidí? Mám sa smiať? Mám pocit, že všetci okolo mňa ma pozorujú, aké budem mať reakcie na neho, či sa budem smiať, alebo plakať. Problém nastal, keď bolo chvíľu úplne ticho, a môj žalúdok sa dožadoval jedla. Začalo to byť na nevydržanie. Schúlil som sa do klbka ako najviac to išlo. Ale to škvŕkanie...mám pocit, počul aj ten herec a preto sa na mňa vždy tak pozeral. Mal som pocit, že začne improvizovať a ukazovať na mňa. čo keď pôjde uličkou? Kde si dám svoje nohy? Čo keď to bude komentovať? Nemal som sem chodiť, je to nejaké alternatívne, všetci sa smejú ale ja neviem na čom. Som ticho. Mám pocit, že na mňa všetci pozerajú, lebo sa nesmejem. A čo mám robiť, keď to vôbec nie je vtipné? Zrazu sa herec potkne, vybuchnem smiechom...všetci sú ticho. Asi to tam nemalo byť. Cítim sa previnilo, že som sa zasmial jediný. Sakra, to človek do divadla chodí len aby mal výčitky svedomia? Asi nejaká vnútorná očista, musím na to prísť...v čom to je? Doriti... niečo ma pichlo v žalúdku....tak toto nebude len tak. V hlave sa mi premelie predstava o tom ako vstávam- všetky oči na mne- a predieram sa cez dav sediacich, aby som vyšiel von na záchod. Možno hodím šabľu. Čo ja viem? Začínam sa nepríjemne potiť. Ako sa postavím? Ako? Teraz predsa nemôžem...kedy to skončí...kedy skončí toto mučenie? Dobre...pichať ma to prestalo...ale je mi naozaj nejako čudne. Druhý obraz- čo ak sa tu zložím. Odpadnem, preruší sa kvôli mne predstavenie a mňa bude oživovať nejaký maník, ktorého vôbec nepoznám? Pomoc...chcem zakričať, chcem vstúpiť do hercovho priestoru a povedať mu, aby skončil, že mi nie je dobre...myslím, že mám záchvat úzkosti. Pomaly...celkom nenápadne, si dávam dole sveter... muž predomnou to zrejme zaregistruje, pretože sa oprie o kolená, aby som ho nerušil. „Pardón" hlesnem mužovi vedľa mňa, ktorého drgnem lakťom. Prepáčte, poviem žene za mnou, ktorá nevidí zrejme dôležitú etapu hry cez môj pletený sveter od tety Emy. Dobre, trošku si po mojom svetrovom maratóne vydýchnem, sveter mi aspoň utrel pot z čela. Mám naozaj na viac. Nie len na to, aby som tu tak sedel. To čo robí ten herec zvládnem aj ja. Veď to je pre debilov, čo nám tým chce povedať? Toto je umenie? Sa pozri na Spielbergove filmy...to sú efekty...ale toto? Takýto príbeh vyrozpráva aj moja babka! No dobre...musím sa krotiť v mojich myšlienkových pochodoch aj to je len človek...nevyznám sa do divadla...ale musel som sa niečím zamestnať, lebo by som začal myslieť na to ako mi nohy v uličke začínajú tŕpnuť...ako mi to prechádza do trtáča, chrbtice...necítim si zadok....už tu sedím hodnú chvíľu. Necítim si pol tela...ja chcem odísť...ale nemám odvahu...tu kde sú ľudia fascinovaní a prerušiť ich fascináciu by som si nedovolil. Veď by ma ešte rok spomínali...ako nejakého debila, čo opustil sáličku v najlepšom. Ale...musí tu byť nejaký lekár...čo keď odpadnem...myslím, že vidím zahmlene...naozaj. človek vedľa mňa sa nahlas smeje a z jeho rozďavenej papule cítiť cibuľu. Nechutné...snažím sa nedýchať. On však začína rozosievať neviditeľné cibuľové mraky všade okolo...a ja nemám kyslík...už to nedokážem ukrývať...kedy...kedy...kedy...to skončí. Doma si dám veľkú porciu rizota. Mňam, ako sa len teším. Ale ešte vínko...mám červené alebo biele...asi ružové. A so syrom. Milujem syr s vínom. A ešte olivy...počkať...čo robí ten herec...ahá...práve sa začal vyzliekať. No to je skvelé...polonahý herec behá po scéne vykrikuje čosi, čomu nerozumie hádam ani on sám a snaží sa nám niečo zdeliť. Keď si už myslím, že nemôže byť horšie...ten herec začne spievať...spievať! dosť zaujímavo...ale je to nadlho. Môžem odísť? A zrazu sa zhasnú svetlá....konečne koniec! Postavím sa s pomyslením, že rýchlo ujdem na záchod ...keď v tom sa znovu zapáli malé svetielko...herec stojí hneď vedľa mňa. Aha...to nie je koniec...všetci na mňa pozerajú...aj on. Čo to robím? Sadnem si späť, červený ako paradajka na obhadzovanie a nemyslím. Myslím iba na to ako ma všetci budú ohovárať. Odvtedy si nič nepamätám. Iba pohľady ľudí okolo. Nie nemohol by som byť herec. Tie pohľady, ktoré otvárajú dvere do mysle a našepkávajú mi, že ten človek myslí...a premýšľa o mne hodnotiaco...ma ubíja. Je pre mňa nemysliteľný. Je zničujúci. A potom...ten potlesk. Všetci sa postavili, len ja...som sedel. Kebyže sa postavím, asi sa počúram, a môj moč by tu bolo cítiť ešte roky po mojom odchode. Zostal by tu po mne len smrad!
A toto bol môj prvý divadelný zážitok...myslím si, že aj posledný. Chcem to zažiť opäť. Čo to trepem. Láka ma to...ale bojím sa. Katarzia je sviňa.

Keď som svoj zážitok vyrozprával tete Eme, starej divadelníčke na dôchodku, iba podotkla: „Také sú monodrámy...musíš na do nich vžiť, aby si si ich užil!" smiala sa a vlna jej poskakovala na ihliciach. Vžiť sa...tak to teda musím vyskúšať...už teraz sa teším na svoj druhý divadelný zážitok! A najlepšie monodrámový....a svoju monodrámu si pekne užijem!