Strážca, 64. kapitola

64. kapitola

  Do tváre mi zafúkal vietor. Kýchla som. Všade okolo lietali zrniečka zvíreného prachu.
  „Prečo vždy idete sem?" vyčítala som mu pristátie v odľahlej časti mesta.
  „Nik sem nechodí. Nemôžem sa jednoducho len tak niekde zjaviť. Predstav si, že by som ťa priniesol do obývačky a tvoja mama by sedela na gauči a pozerala televízor. To by som jej mohol rovno objednať izbu v psychiatrickej liečebni," zodvihol prst. Niečo mu napadlo. „Ozaj, poznámka pre teba. Nikomu o nás nehovor. Mysleli by si, že si blázon..."
  Nad tým som ešte nerozmýšľala. Ale komu by som to vravela? Mima neudrží pozornosť tak dlho... S nikým iným taký blízky vzťah nemám. Okrem toho, sama o sebe som si miestami myslela, že blúznim...Čo by si pomysleli ostatní? Myslím, že si posledné dva dni nechám pre seba a možno svoj denník.
  „Okej," súhlasila som.
  „Fajn, takže ešte posledná vec a na včerajšok zabudneme," povedal. „Ako sa k tebe dostal?"
  Jeho otázka mi pripomenula, čo sa tu včera stalo.
  Auto.
  Les.
  Kristin!
  „Ó, nie, nie, nie!" rozbehla som sa a pohľadom blúdila po známych končinách. „Kam presne ste ma včera odniesli?"
  Otáčala som sa dokola a hľadala niečo známe.
  „Prečo?"
  „Musíme sa tam vrátiť."
  „Prečo?" po prvý raz som vedela viacej ako on.
  „Nebol si včera zisťovať, čo sa stalo, však?"
  Môj pohľad hovoril za všetko.
  Predbehol ma a pridal do kroku. Utekala som za ním. Viedol ma k domu a bol vystrašený. Tušil, prečo som tak panikárila, ale nechcel si to pripustiť. Ani ja. Existovala nádej, že keď som sa vyliečila ja, vyliečila sa aj ona, že?
  Prišli sme pred schátranú stavbu.
  „To je on?" uisťovala som sa.
   Prikývol hlavou.
  Pred domom žiadne telo neležalo. Ale on o žiadnom ani nevedel. Vošiel dnu.
  Na podlahe a starodávnom koberci svietila zaschnutá mláka mojej krvi. Z tej vône mi prišlo nevoľno.   Stále som mala oblečené to isté zakrvavené tričko.
  Na pohovke sedelo päť ľudí. Schovávali hlavy v dlaniach alebo sa nervózne pohrávali s rukami, alebo sa len dívali pred seba. Keď uvideli Alana trochu sa im zlepšila nálada. Vykročil k nim.
  „Čo sa stalo? Kde sú Kristin a Margaret?"
  „Oni..." začal jeden.
  „Chceli sme počkať na pohreb s tebou," dokončil posledný vstávajúci.
  Stála som vzadu v miestnosti. Tesne pred prahom. Cítila som, že trochu prekážam, ale potrebovala som vedieť, čo sa stalo s tými, ktorí ma zachránili a ako to ovplyvní Alana. Chcelo sa mi plakať, ale slzy som zastavila.
  „Musím ju zaviesť domov a potom..." ukázal na mňa.
  Uprelo sa na mňa desať očí. Doslova na mňa civeli. Pripadala som si ako výstavný kus v múzeu. Vkročila som hlbšie do miestnosti.
  „Ak vám to nevadí aj ja by som sa rada zúčastnila. Pravdepodobne ma budete nenávidieť, pretože vlastne zomreli kvôli mne...Ale ja..." pozerala som sa na nich, aby vedeli, že to myslím vážne. Lenže v podstate som nevedela, ako sa ospravedlniť.
  „Neobviňuj sa," skočil mi do reči Alan.
  Darovala som mu ďakovný úsmev cez strnulú tvár.
  „Nie, Alan. Ja viem, že je to pravda. A budem s tým musieť žiť. Ale obe som spoznala aspoň na chvíľu...Ja... chcem sa im aspoň takto poďakovať," prehltla som a čakala, ako ma príjmu.
  „Nemám námietky," ozvala sa vysoká žena. Všetci v miestnosti mali nad dvadsať. Koľko mali v skutočnosti? Netuším. Najstaršie vyzeral, môj známy, únosca. Tomu by som odhadla aj takých tridsať.   Najmladšia bývala asi Kristin. Tipovala som jej sladkých šestnásť.
  „Nechal som v tvojom mene odkaz rodičom, že prespíš u Mimi kvôli školskému projektu."
  „Koľko je hodín?" netušila som ani aký je deň. Asi streda? V stredu mám sedem hodín.
  „Poludnie," odpovedal mi akýsi chlapský hlas.
  „To mám byť ešte v škole."
  „Fajn."
  Alan odišiel za priateľmi, teda myslím, že nimi boli.
  Ku mne podišlo jedno dievča. Teraz vyzerala najmladšie ona. Pripomínala mi Mimu. Vysoká blondína, ale táto mala vlasy odfarbené.
  „Vedeli sme, že ťa privezie najskôr sem. Kúpila som ti nejaké šaty, nemôžeš prísť takto domov," zamračila sa na moje tričko. „Dúfam, že ti padnú."
  Vzala som si plátennú tašku. „Ďakujem."
  „Hore je čistá kúpeľňa. Funguje, aj my ju používame."
  Otočila som sa ku schodisku.
  „A, Kornelia, však?" oslovila ma. „Som Monika. Sme radi, že si sa len tak nevzdala."
  Usmiala som sa. Ak by vedeli koľkokrát som pomýšľala v ten večer na najhoršie... Možno by ma osobne niekam zavreli a dokonca života odtiaľ nepustili, prebehlo mi mysľou.
  Schodisko v dome vyzeralo presne ako v tom, kde ma chytili a vypočúvali. Našťastie nechýbali schody.
Vstúpila som hneď do prvých dverí v uličke plnej miestností. Jediné vyzerali moderne. Modlila som sa za čistú sprchu a rovnako som sa obávala, čo ma čaká.
  Kúpeľňa prekonala aj moje najoptimistickejšie nádeje. Leskla sa čistotou. Veľkosťou by sa vyrovnala aj tej Miminej, ktorú som vždy obdivovala. Dizajnom ju prekonala. Toto robia nesmrteľní ľudia, keď sa nudia? Renovujú?
  Príliš dlho som sa tou otázkou nezaoberala. Najpodstatnejšie pre mňa ostávalo, že ma v rohu čakal sprchový kút a vedľa na poličke ležali poskladané mäkké čisté uteráky. Osprchovala som sa. Voda, akoby zo mňa zmyla aj časť zlých spomienok.
  Monika ukryla v balíčku balónové farebné nohavice na gumičku pri ktorých neprekážala ani o číslo väčšia veľkosť. Čierne elastické tričko mi padlo ako uliate. Na dnes by sa mi hodili aj šortky zo včera.
  Staré oblečenie som pokrčila do jedného veľkého klbka s úmyslom vyhodiť ho alebo spáliť. Zmierila som sa so skutočnosťou, že svoje obľúbené tričko už nikdy neuvidím.
  Na stene viselo drobné zrkadlo. Nevidela som sa celá, no určite som vyzerala lepšie ako pred desiatimi minútami a zároveň horšie ako včera o takomto čase.
  Baleríny som rýchlo očistila. Srdce mi pukalo, keď som ich umývala vlhkým tričkom. Potrebovala by som aspoň dvadsať štyri hodín nepretržitého spánku, aby som nevyzerala ako zombie, ale nechcela som nechať ostatných čakať v hale. Mokré vlasy mi voľne splývali na chrbát a trochu ma studenili. Tak ale najrýchlejšie uschnú. Zišla som dole a narušila ich rozhovor.
  „Si hotová?" vybehla ku mne Monika. Nebola som oblečená vhodne na pohreb. V rámci možností to šlo ospravedlniť. Kývla som hlavou na znak súhlasu. Nejako som nemala náladu rozprávať.
  „Fajn, takže ešte jedna malá úprava. Tamto je Barbora," ukázala na druhé dievča v miestnosti. Veľmi sa podobala na Kristin, no bola staršia. „Zľava Andrej, Alica. Daniel, hovoríme mu Dan, a Gabriel," vymenovala mená všetkých dokola. Všetci mierne zdvihli ruku na kývnutie. Meno známeho - neznámeho bolo Gabriel.
  „Tak poďme," zavelil Daniel a všetci vyšli cez zadné dvere do záhrady. Ten dom ukrýval veľa príjemných prekvapení. Záhrada vôbec nekopírovala zanedbané okolie. Desiatky stromov zakvitli do nádhernej bledozelenej farby a tancovali v rytme vetra. Kráčali sme asi pol minúty, pokiaľ sme neprišli k čerstvo vykopanej zemine. Hroby boli už zasypané zemou.
  „Nevedeli sme, či vôbec prídete. Chceli sme im zabezpečiť dôstojný odpočinok," začula som prvý raz   Andrejov hlas. Vyzeral asi najstatnejší zo všetkých. Vysoký, svalnatý, ako vyhadzovač v bare. Ale tvár odkrývala dobré srdce.
  „V poriadku," odvetil Alan.
  „Môžem niečo povedať?" spýtala sa Alica. Nikto neprotestoval. Začala rozprávať ako sa stretli, spomenula nejaké vtipné situácie z ich života. Dozvedela som sa, že Margaret, bola z nich všetkých najdlhšie strážcom a že ona ich vlastne všetkých dala dokopy. Kristinin vek som uhádla, do skupinky sa pridala nedávno. S jej novým životom ju ešte len zoznamoval Alan.
  Každý niečo povedal. Poznali sa dlho. Aj keď spolu netrávili veľa času, kvôli práci. Nakoniec prešla štafeta ku mne. Nemala som žiadne zábavné historky.
  „Kristin som poznala len zopár minút. No aj z toho, čo ste hovorili mi je jasné, že by sme si rozumeli.   Veľmi mi pripomína jedno dievča." Tým dievčaťom som myslela moju sestru. Tiež bola taký malý blázon. Ako sa hovorí diabol v anjelskom tele.
   „Margaret spravila všetko pre záchranu vás ostatných. Obyčajné ďakujem povedané tisíckrát nevyjadrí to, čo cítim."
  Chvíľu sme tam ešte len tak postávali ponorení do svojich vlastných myšlienok. Jediné hovorili vtáky v korunách stromov. Spievali smútočnú pieseň a vietor vytváral podklad šuchotaním listov.
  Keď sme vošli dnu, nastal najvyšší čas rozlúčiť sa.
  „Vezmem ťa domov," navrhol Alan.
  „Mama by sa bála, ak by som ešte ostala," súhlasil som.
  „Uvidím ich ešte?" spýtala som sa Alana. Myslela som mojich ochrancov.
  „O tom my nerozhodujeme."
  Odišli sme.
  „Margaret a Gabriel žili spolu?" spýtala som sa v aute.
  „Hej. Dokonca v šesťdesiatom ôsmom mali svadbu."
  „Myslela som si, že je medzi nim viac ako priateľstvo. Povedala, že to musí spraviť, inak ho zabije. Keď ma bodla. Už to chápem."
  Videla som, že by sa najradšej vyhol spomienkam. Strata bola príliš čerstvá.
  „Môžem sa pokúsiť zdvihnúť ti náladu?" otočila som sa na sedadle k nemu. Nerada som sa pozerala do jeho zronenej tváre.
  „A ako to chceš spraviť?" vyzvedal.
  „Školský večierok. Pozvala by som ťa, ale nechcem, aby sa zopakovalo to, čo naposledy. Nikdy nikoho už nikde nepozývam," okázalo som gestikulovala. Neviem prečo, myslela som si, že to odtiahne pozornosť od faktu že ja, Kornelia, pozývam a večierok jeho, Alana.
  „Ale aj ty chodíš oficiálne na našu školu, môžeš ma pozvať ty," dokončila som.
  Rozmýšľal.
  „Neviem, či je to najlepší nápad..."
  „Možno ma uvidíš tancovať na stole, alebo vyviesť iný trapas," zasmiala som sa. Toto by si predsa on nenechal ujsť.
   Zastal na červenej a pozrel sa na mňa: „Teda, Kornelia. Urobíš zo mňa šťastného študenta a pôjdeš so mnou na ples?"
  „Bude mi cťou," odhalila som zuby.
  Znova stúpil na plyn.
  „Musím najskôr skontrolovať, či si váš riaditeľ stále myslí, že som jeho synovec. Vtlačila mu to do hlavy Margaret a vzhľadom na okolnosti...No, možno sa jeho spomienky zmenili."
  Zastal pár metrov pred domom. „Ja idem, máš toho iste veľa."
  Vystúpila som. „Ahoj."
  „Maj sa," pozdravil. „A dávaj na seba pozor," dodal.
  Zmizol rýchlo. Nestihla som mu nič odpovedať.