Túžba po poznaní

Ráno som si zvykla vstávať s východom slnka, hoc do našej chalupy neprenikajú jasné lúče, pomaly zohrievajúce chladnú zem. Udupaná hlinená pôda, prikrytá kravskou kožou, na ktorej spíme, sa oteplí až vtedy, keď začne mama rozrábať oheň na prípravu raňajok. Vtedy začína moja úloha v domácnosti.

Poberieme sa po vodu. Je to naša každodenná povinnosť. Studňa je vzdialená niekoľko kilometrov, avšak nebyť tohto času stráveného spolu, nemali by sme taký dôverný vzťah.

Vodu naberáme do plastových fliaš, ktoré mama dostala v meste výmenou za jej ručne vyrábané šperky z kopýt a kostí kôz alebo oviec.

Na raňajky, rovnako ako aj na večeru, zvykneme mať kukuričný chlieb alebo kukuričnú kašu. Len zriedka sa otec rozhodne zabiť dobytok pre mäso. Dobytok je u nás totiž veľmi cenný. Úcta muža sa meria počtom dobytka a počtom detí. Nás je tridsaťosem. Avšak viacero sestier a bratov sa už zosobášilo a viacej nebývajú v našej dedinke, ktorú tvorí výlučne naša rodina. Otcovi je prejavovaná veľká úcta, pretože si mohol dovoliť šesť manželiek, pričom za každú zaplatil dvadsať kráv.

Hoci bývame v osamostatnenej dedine, stýkame sa i s ostatnými členmi kmeňa. Voláme sa Masajovia. Žijeme, teda snažíme sa žiť spôsobom života našich predkov, ale postupne sa musíme prispôsobovať, pretože ľudia nás vyháňajú z našich pôvodných obydlí, aspoň tak mi to povedala mama.

Ráno naša usadlosť prekypuje činnosťou. Malé deti sa hrajú a zabávajú v studenom rannom ovzduší. Prvé roky ich života nemajú pridelené žiadne povinnosti, čo sa odráža v ich bezstarostnom smiechu, ktorý sa ľahučko nesie v jemnom vánku.

„Ach...chcela by som byť ešte dieťa...,"poviem si potichu. Zrejme to však nebolo dostatočne potichu, lebo na to hneď zareagovala moja mama :

 „O čom to hovoríš, Amidah, za chvíľu sa predsa budeš vydávať."

„Áno, budem, mama...," odpovedala som.

Mám už približne pätnásť rokov. Niektoré kamarátky sú už vydaté. A ja som na rade.

Keď som mame pomohla upratať, chystám sa do školy. Príkaz vlády. Škola sa nachádza na okraji mesta, čo je približne sedem kilometrov od našej dediny. Chodím tam spolu so súrodencami, ale väčšinu cesty trávim so Zaheerom. Poznáme sa od detstva. Dnešný deň je však akýsi tichý. Nad niečím neustále rozmýšľa. Náhle sa však ozve :

„Amidah, za pá dní podstúpim skúšku, po ktorej zo mňa bude muž. Dnes ráno mi to oznámil otec. Vraj som už pripravený."

Nebolo treba viac nič vravieť. Skúškou sa rozumie vykonanie obriezky bez nejakého náznaku bolesti. Po nej bude Zaheer vydaný na tri mesiace do buše. Tam musí prežiť z toho, čo si uloví a z vody, ktorú nájde. Keď sa vráti, jeho úlohou sa stane ochrana dediny. Po dovŕšení približne tridsiatich rokov, keď na jeho miesto nastúpia noví ochrancovia, Zaheer si bude môcť založiť rodinu....U dievčat je to iné. Premena z dievčaťa na ženu sa koná taktiež po vykonaní obriezky. Tá však musí byť najneskôr pred svadbou. Dievčatá sa sobášia oveľa skôr ako chlapci - vo veku štrnásť- pätnásť rokov.

Zaheer ma vytrhol zo zamyslenia.

„Ja to zvládnem, Amidah."

„Verím ti, Zaheer."

„Pamätáš si na to, keď sme boli obaja menší...rozprávali sme sa o tom, že budeme mať spoločnú chalupu," s úsmevom na perách povie Zaheer.

„Pamätám."

„Nemysleli sme to vážne."

„Nie."

„Ale Amidah, jedného dňa si ťa vezmem za ženu."

„Neodmietnem, Zaheer."

„Tvojmu otcovi sľúbim toľko dobytka, koľko bude žiadať."

„Dobre, Zaheer."

Zaheer bol odhodlaný svoje slovo dodržať. Od malička bol neoblomný, ale vyznačoval sa aj rozumným konaním. Myslím si, že príliš skoro dospel. Väčšinu jeho súrodencov tvoria dievčatá, a tak on už v útlom veku musel prebrať veľkú zodpovednosť, keď ho otec zaúčal pri pasení dobytka.

Keď sa vrátim zo školy domov, idem s mamou opäť načerpať vodu. V horúcich letných mesiacoch je táto práca neuveriteľne vyčerpávajúca. Viackrát si s mamou sadneme pod strom a v tieni akácie nechávame jemný vánok pohrávať sa s našimi vlasmi. V takéto dni sa i voda rýchlejšie vyčerpá zo studne, a preto meriame cestu za vodou niekedy i dvakrát, trikrát častejšie, aby mal dobytok dostatok vody.

Pri studni zbadáme stáť v rade päť žien, ktorým sa na tvárach, rovnako ako nám, drobné kvapky potu ligocú vo svetle odrážajúcich sa popoludňajších lúčov slnka.

Postupne slabne svetlo a deň vystrieda čochvíľa noc. V takýto čas sa zvyčajne vracajú pastieri domov so svojím dobytkom. Z diaľky už zazrieme od zeme dvíhajúci sa obláčik červeného prachu, ktorý rozvírili kopytá unaveného dobytka. Mama a ostatné ženy zanechajú ihneď svoju robotu a pripravia sa na príchod dobytka. Ten je po chvíli zatvorený v ohrade lemovanej tŕnistými konármi, ktoré slúžia na ochranu pred divokou zverou. Otec vstúpi do ohrady a začne dobytok hladkať. Medzitým zoberiem z chalupy nádoby vyrobené z tekvice a podojím kravy. Po celom dni strávenom na pastvinách z nich sála neskutočné teplo.

Večer sedíme pri ohni a otec rozpráva o dávnych časoch, kedy žili na tomto území naši predkovia. Rozpráva dávne historky o našom kmeni, o súzvuku života s prírodou a o odhodlaných bojovníkoch, zabíjajúcich levy oštepmi, ktoré nosili a stále muži nosia pri sebe.

Tak sa míňa deň za dňom, až jedného večera si ma otec zavolá.

„ Amidah, si veľmi šikovné dievča. Som rád, že mám takúto dcéru....."

Nachvíľu som ho prestala počúvať a uvažujem, kam asi mieri.

„Myslím si, že už si súca na vydaj. Máš pätnásť rokov a jeden muž o teba prejavil záujem. Ponúkol mi za teba osemnásť kráv a ja som s jeho ponukou na sobáš súhlasil. Je to spravodlivý muž, Amidah. Poznám ho vyše tridsať rokov. Tak, ako ty mu budeš oddanou manželkou, on ti bude dobrým manželom."

Nedokázala som otcovi nič odvetiť. A čo Zaheer? Muž môže mať dve ženy, ale žena smie mať jedného muža a jemu byť verná počas celého manželského zväzku....Okrem iného otec predstavuje autoritu, ktorej sa musím podvoliť. Také sú zvyky nášho kmeňa a ja ich budem rešpektovať. Otec je zodpovedný za to, s kým prežijem môj život. Tak sa aspoň opýtam:

„Otče, prosím, ak sa smiem opýtať, koľko má ten muž rokov?"
„Štyridsaťosem."

„Dobre."

„Presne o týždeň usporiadam svadbu. Dovtedy dám zavolať ženu, ktorá ťa prichystá tvojmu budúcemu manželovi."

„Ako povieš, otec."

Večer nemôžem zaspať. Nikdy som si nepredstavovala môj budúci život. Naše detské sny so Zaheerom nerátam. Masajovia nerozmýšľajú o budúcnosti, pre nás je dôležité postarať sa o to, aby sme mali čo jesť a čím nakŕmiť dobytok dnes.

Ráno idem do školy, zaostávajúc za ostatnými. V meste tesne pred školou sa mi prihovorí isté dievča. Mohlo by mať jedenásť. Oproti mne je maličká. Má tenké žlté vlásky, siahajúce po plecia a v tvári nevinný okúzlený pohľad, smerujúci na mňa. Rozpráva po anglicky. Nerozumiem jej všetko, ale v škole sa učíme po svahilsky a anglicky, takže odpovedať jej viem.

„Ako sa voláš?"
„Amidah."

„Prečo máš inú farbu pokožky ako ja?"

Na túto otázku jej však odpovedať neviem. Som si vedomá toho, že existujú aj iní ľudia. S vyblednutou pokožkou. Nezamýšľala som sa však, prečo je to tak. Možno trávia málo času na slnku. Vídavam ich v meste. Mama mi vravieva, aby som sa s nimi nerozprávala.

„A ty vieš, prečo je to tak?"
„Áno."

„Prečo?"

„Lebo ja žijem v inej krajine. V krajine vzdialenej tisíce kilometrov od tej tvojej. Tu som iba na dovolenke."
„Dovolenke? A akej krajine? Kde to bývaš?"

Síce do školy chodím, ale iba pár mesiacov. O svete navôkol toho veľa neviem.  Ale to malé dievčatko mi povedalo toľko vecí. A neskôr sa k nemu pridali aj jeho rodičia. Má iba jednu mamu a jedného otca.

V teň deň sa zmenil môj doterajší pohľad na svet. V teň deň sa vo mne zrodila nečakaná túžba. Po svete. Po objavovaní. Po cestovaní. Po poznaní.

Večer sedíme pri ohni. Vedľa Zaheera našťastie nikto nesedí, a tak sa s ním môžem porozprávať.

„Zaheer, o  týždeň sa vydávam."

Neviem, ako mám začať. Chcela by som mu všetko vyrozprávať.

Zaheer sa na mňa neveriacky pozerá. Oči mu zaplavia slzy a náhle v nich vidno odrážajúce sa hrejivé svetlo mihotajúcich sa plamienkov ohňa.

„Nebuď smutný. Ja sa totiž nevydám."

„Nie?"

„Nie."

„Ale čo chceš urobiť? Vôľa otca je vôľa otca. Nemôžeš sa proti nej postaviť."

„Utečiem. A ty so mnou."

„ Amidah, ale náš domov je tu. Tvoria ho ľudia, ktorí sedia okolo tohto ohňa. Tvoria ho naše zvyky a tradície."

Na jeho tvári sa mu zračí smútok. Bezbrannosť. Priala by som si, aby pochopil, čo cítim. Priala by som si, aby aj jeho vnútro zachvátila neuhasínajúca túžba hraničiaca s neskrotnou dychtivosťou po poznaní.

„Čo budeš robiť? Nemáš predsa žiadne peniaze."

„Nájdem si prácu.  V inej krajine. Vzdialenej nekonečne veľa kilometrov."

„Ty chceš teda naozaj odísť."

„Áno."

„Zaheer, jedného dňa sa vrátim. Sľubujem."

„Budem ťa čakať, Amidah."