Nohavice

                          
Končí sa letný semester, musím cestovať z Košíc do Prahy, na štátnicu, na České vysoké učení technické. Cestujem vlakom, v kupé prvej triedy, aby som mal pohodlie a niečo si ešte zopakoval. Nastupujem v neskoré odpoludnie, so zámerom , byť v Prahe skoro ráno a mať ešte dostatok času na presun z hlavného nádražia na katedru, na Vyšehrade.
Po Poprad je to v poriadku. Tu nastupujú nemeckí turisti, vracajúci sa z dovolenky vo Vysokých Tatrách. Obsadzujú všetky voľne miesta vo vagóne prvej triedy. V kupé sa musím uskromniť a štúdijný materiál mám len na kolenách. Vymieňam poznámky z prednášok, potom si listujem v skriptách z dvoch technických predmetov. Pritom sa mrvím, vrtím, často vstávam a to čo som už pozrel, vkladám do kufríka na poličke nado mnou, ale tak, aby som neprekážal baviacim sa nemeckým turistom. Keď opúšťame stanicu Čadca, s posledným zopakovaním si toho čo som chcel, vstávam uložiť skriptá do kufríka na poličke. V tom počuť zvuk párania a zisťujem, na zadku mám rozpárane nohavice, od rozkroku, až po opasok na chrbte.
Nový, tmavomodrý oblek so mal oblečený len druhý raz. Po prvé som ho obliekal v zákazkovom krajčírstve, keď som ho skúšal pri preberaní. Čo teraz? S rozpáranými nohavicami, kde bolo vidieť moje biele slipy, musím niečo spraviť. Sako bolo dostatočne dlhé a keď som stál, slipy boli zakryté. Nedá sa nič robiť, len ich nejako, aspoň provizórne zašiť, ručne a s čiernou niťou s pomocou ihly. No ako sa k niti a ihle dostať?
Na Ostravsku nastúpilo hodne cestujúcich a niektorý stáli aj v uličke, v našom vagóne prvej triedy. Vyhliadol som si medzi stojacimi jednu dámu a rozhodol sa. Oblečiem si sako a vychádzam do uličky k vyhliadnutej dáme. Slušne ju oslovím, krátko vysvetlím čo sa mi stalo, a poprosím či nemá náhodou niť a ihlu. Nemá, ale sa pokúsi mi ju zaopatriť. Keď jej dám súhlas, ona na celú uličku zakričí: „Holky, nemáte čiernu niť a ihlu, tomuto pánovi sa rozpárali gate". Smiech, no niť a ihla sa našla. V duchu si hovorím, záchrana je tu a idem na toaletu pokúsiť sa provizórne nohavice a seba zachrániť.
Ale pri navliekanie nite do ihly a zašívaní nohavíc jednoduchým stehom a pre bezpečnosť, dva krát, raz tam a raz späť, pri hrkotaní vlaku to trvalo dlho, skoro až po Pardubice. Keď opúšťam toaletu, v uličke sa ozýva smiech, ale aj tlmený potlesk. Ja oznamujem, som zachránený, ale. Ukazujem ruky, dlane a prsty mi krvácajú, čo má na svedomí vlak, hrkotajúci na spojoch koľajníc a výhybkách. Mám ich poriadne dopichané od ihly. Moje nohavice a ja som bol zachránený. Cestou na skúšku, na nej a počas celého pobytu v Prahe, až do návratu domov, som sako vyzliekal len vtedy, keď bolo potrebné ísť na toaletu. Ale hlavné je, že som pred komisiou uspel na výbornú.
Príspevok bol prijatý, nakoľko išlo o skutočný príbeh jedného z členov Rady starších.