Strážca, 66. kapitola

66. kapitola

  Po škole ma čakala príjemná sloboda. Žiadne auto plné lží. Odkráčala som si zdravý kilometer na stanicu a potom vlakom domov - do väzenia. Celkom som si zvykla na každodenný odvoz priamo pred dvere...
Len čo som vložila kľúč do zámky, vibroval mi na nohe mobil. Nestihla som si ani zapnúť zvonenie.
  „Áno som doma, nikam neutekám," odvrkla so Mime.
  „Prisahám, že nemám žiadnu novú teóriu."
  Behom dňa vykladala môj a Alanov osud. Od toho, ako sme boli pre seba stvorení sa dopracovala až k našim krásnym modrookým deťom s tmavými vlasmi. Bez pieh. Liezla mi na nervy. Želala som si povedať jej pravdu. Hneď by zmenila názor, ale bála som sa zvieracej kazajky.
  „Tak o čo ide tentoraz?" vyšliapala som schody hore do izby a hodila sa na podušky do postele. Duchny boli príjemne chladné. Neporovnateľné so sedadlom v dopravných prostriedkoch. Nezatvárala som dvere. Nik nemal byť ešte doma. Vyučovanie nám skrátili kvôli vysokým teplotám.
  „Máš zaracha, však?" Super ešte aj ona mi to musí pripomínať.
  „Mhm."
  „Dokedy? Nie je cez ten večierok, však?" Naozaj ju nič iné netrápilo?
  „Nie. Už len tento víkend a potom som tvoja. Ale skrátim to. Dnes sa chystám upratať, navariť, zahrať sa na dobrú dcéru. Potom odprosovať."
  „Uhmmm," znelo to ako problém.
  „Prečo sa pýtaš?" veď to predsa vedela.
  „Museli sme večierok presunúť. Pomýlili dátumy. Je to dvadsiateho druhého."
  „Veď to je už túto sobotu! Čiže o dva dni."
  „Ja viem! Preto ti volám. Ty by si sa nepozrela na plagát na nástenke ani keby ti vletel do tváre."
  „A čo je na tom, veď sú na nej vždy len hlúposti?!" hnevala som sa na to, ako dobre ma pozná.
  „Kornelia, prestaň! Už veľakrát ťa len moje pravidelné čítanie zbytočnej nástenky zachránilo pred predčasným príchodom do školy. Nebolo príjemnejšie si o hodinu dlhšie pospať, keď nám odpadla hodina, než trčať zbytočne v škole?"
  Okej. Bod pre ňu.
  „Fajn, ale neručím za svoju účasť. Budem musieť dosť presviedčať. Nezmenili ste tému?" dúfala som aspoň v to.
  „Nie. Stále ostáva mini a pre chalanov sme dali hocičo vo farbe mora."
  „To nie je spravodlivé!" Je dvadsiate prvé storočie a stále sme boli viacej obmedzované... Občas. Aspoň ja som sa tak cítila. Na večierkoch našej školy. Asi to bude prítomnosťou Mimi vo výbore organizátorov večierkov...
  „To si vymyslela ty?" pýtala som sa. Znelo to ako jej šialenstvo. Fajn, baby vo výbore si to môžu dovoliť. Chalanom to vyhovovalo. Ale čo ja? Vlastním možno jedny šaty a jednu sukňu. Ani jedno z toho nie je mini...
  „Výnimočne, nie. Vymyslel to nejaký trápny štvrták a všetci to schválili."
  „Aj ty?"
  „Musela som sa podriadiť väčšine."
  „Okej, zajtra vyrážam niečo nájsť. V mojej skrini nič nie je."
  „Pôjdem s tebou," nadchla sa.
  „Zamieta sa. To by som rovno mohla... No, nechám to radšej tak." V hlave sa mi zrodil skvelý nápad, ako sa vyhnúť tej téme. Jej prítomnosť by ho pokazila.
  „Nezabudni to povedať Alanovi."
  „Aj tak nevie ani pôvodný dátum," spomenula som si.
  „Ty si mu..."
  „Ahóóój," prerušila som spojenie v strede vety. Neurazí sa. Robím to často, ale iba jej. Zvykla si. Párkrát mi zazvoní mobil a potom to vzdá.

  Lanu mám rada. Aj väčšinu jej piesní. Vážne som o tom začala pochybovať, keď som si ten istý refrén vypočula už po piatykrát v priebehu minúty.
  „Čomu na tom, že so mnou nejdeš nerozumieš?" skríkla som.
  „Super! Takže si nemusím robiť starosti, či dorazím," ozval sa pokojný hlas. Do kelu, nepozrela som sa na číslo a zjavne piate zazvonenie nepatrilo Mime.
  „Prepáč, myslela som si, že si niekto iný," ospravedlnila som sa Alanovi. „A samozrejme, že ideš."
  „Len som ťa skúšal, či si si to nerozmyslela. Sobota je za rohom..."
 „Len mi nehovor, že aj ty čítaš to nekonečné množstvo oznamov na nástenke!" zvolala som zúfalo.
  „ Sú tam aj zaujímavé veci."
  „Napríklad?"
  „Vedela si, že váš profesor fyziky nechýba, ale odišiel predčasne do dôchodku, takže bolo jasné, že ten test ste nemali písať?"
  „Nie! Tú hlúpu elektrinu som sa pokúšala pochopiť celé dve hodiny!"
  „Aspoň vieš viacej ako ostaní. Môžeš sa stať elektrikárkou."
  „Áno, to bol vždy môj sen."
  Možno prehodnotím možnosť zastaviť sa pri nástenke každé ráno. Aspoň na minútku.
  „Kedy mám prísť?"
  „Kedy sa začína?"
  Vzdychol si: „O ôsmej."
  „Príď o pol deviatej. Do deviatej aj tak nik nepríde."
  „To stíham."
  „Niekam ideš?" zaskočil ma. Myslela som, že jeho prítomnosť v škole znamená, že ostáva.
  „Len povinnosti. Ale môžeš sa na chvíľu ešte vytratiť von." Príliš sa to na otázku nepodobalo.
  „Pôjde to. Ale maximálne na päť minút."
  „Čakám ťa pred vchodom."
  Zložil.
  Obula som si šľapky a zbehla dole. Ako som letela dverami, vrazila som doňho.
  „Prepáč. Nemyslela som, že budeš presne pred vchodom," ospravedlnila som sa. Neprekvapila som ho.   Zdá sa, že si na moje vyberané spôsoby zvykol.
  „Mal by som byť konkrétnejší."
  „To teda hej."
  „Jeden deň v škole a hneď odchádzaš? To so synovcom nevyšlo?" vyzvedala som.
  „Musím ísť ešte doriešiť nejaké veci ohľadom...Veď vieš koho."
  Domyslela som si.
  „Nad niečím som rozmýšľala." Čakal „Hovoril si, že keď zomrie niekto z vás, stane sa niekto z jeho rodiny jeho náhradník. A ja... No neexistuje možnosť, že ja budem tá náhrada, však?"
  Dúfala som, že mám pravdu. Oliver tvrdil, že ho nahradím, ale ja som sa zatiaľ cítila živo.
  „O to sa nemusíš obávať," odvetil pohotovo, „Nezomrel v skutočnosti. Len je oslabený. A vážne si nemyslím, že ho odsúdia skôr, ako túto záležitosť dostatočne objasnia. Zatiaľ môžeš žiť pokojným životom."
  „Čo myslíš tým zatiaľ?" nepáčil sa mi tón, akým to povedal.
 „Je možné, že ťa budú chcieť predvolať na súd. Budeš opäť zapletená do nášho sveta. Potrvá to len chvíľu.  Keď skončí, budeš môcť ďalej normálne žiť."
  Viacej nepovedal. Brala som to. Myslím, že o jeho svete viem aj tak viacej, než by som mala.
  „Ešte niečo. Vieš, ako všetky tie zlé veci, ktoré mi spôsobil Oliver zmizli, že?"
  „Pokračuj," prezrel si ma skúmavo.
  „Stalo by sa to, aj keby sa netýkali mňa, ale niekoho iného?"
  „Kam tým mieriš?"
  „Zaujímalo ma, čisto teoreticky, že ak mal na svedomí toho chlapca z oslavy, či sa nejakým zázrakom nepreberie..."
  „Kornelia, Patrik je preč už dlho. Do pôvodného stavu sa vrátili len veci, ktoré sa dali obnoviť. Patrik k nim nepatril..."
  „Jasné, chápem." Napadlo mi priamo sa spýtať na Sama, ale nemohla som. Čo i len malá nádej, bola lepšia než tvrdá pravda.
  „Tak, čo potrebuješ ty?"
  „Chcel som vedieť, či si už v poriadku. V škole som nič nevyčítal."
  „Nočné mory, čudné myšlienky... Ale blázniví ľudia v mojom okolí ma z toho čoskoro dostanú."   Spoliehala som sa.
  „Nemala by si byť teraz sama."
  „Naopak, pomáha mi to usporiadať myšlienky."
  „Fajn. Drž sa. Ja prídem až v sobotu," už takmer odchádzal. „Ozaj, potrebujem oblek?"
  „Nehovoril si, že čítaš nástenku?"
  „Len pôvodný plagát s preškrtnutým dátumom. Nový nenalepili."
  Zaujímalo by ma ako by v obleku vyzeral, ale nemohla som mu to spraviť. Bol by asi jediný, ktorý by sa varil vo vlastnej šťave. Premerala som si ho a skúšala si ho predstaviť.
  „Nie. Ale musíš mať modrú košeľu alebo tričko. Zladíme sa," usmiala som sa. Pripadalo mi to šialené ale rozptyľujúce.
  Prišiel mi na um bláznivý nápad ako využiť nadbytok voľna. Nebudem musieť stráviť celý deň v obchode...Kým som rozmýšľala, už bol preč. Stále som si nemohla zvyknúť. Otvorila som dvere a zmizla v dome.
  „Kto tu bol?" spýtal sa ma Peter. „Nepočul som zvonček."
  Sedel v obývačke. Predtým som si ho nevšimla.
  „Lebo nezvonil. A bol tu spolužiak. Potreboval niečo na večierok. Ozaj nevieš, kde má mama staré strihy?"
  „Netuším. Nebodaj chceš šiť?" neveriaco na mňa vyvaľoval oči. Vzala som si jeden z jeho pukancov, ktorými sa napchával. Uvedomila som si, že som neuveriteľne dlho nejedla. Môj žalúdok si zvykol a ani nepociťoval hlad.
  „A čo je na tom? Aj tak sa nudím," pozrela som sa na televízor. „Nebonzneš ma?"
  „Samozrejme, že áno."
  Zagánila som naňho.
  Nakoniec som našla nejaké staré časopisy v poličke s nápisom zakázané. Naozaj niekedy nechápem myseľ mojej mamy...
  Plán s upratovaním sa odložil na neurčito. Musí ma pustiť na večierok nejakým zázrakom. Strávila som večer rozmýšľaním, meraním a strihaním. Nepochopil ma ani jeden člen rodiny. Nemali by byť radi, že robím niečo užitočné?