Akadémia (Kapitola 24. Alica v Krajine zázrakov)

Spisovateľ/ka: owixin | Vložené dňa: 12. februára 2015
http://citanie.madness.sk/view-49166.php

Zobudil ma zvuk ohlasujúci začiatok televíznych správ o siedmej. Ležal som na pohovke v obývačke. V podstate som tam preležal celý deň.

     Posadil som sa a pretrel si oči dlaňami. Asi o hodinu príde Damián.

     Vyhodil som prázdnu škatuľu od pizze do koša a vybehol na poschodie do kúpeľne. Zmyl som zo seba pot a únavu. Stačilo sa už len obliecť do chladného počasia druhej dimenzie.

     Nebolo ani osem hodín a už niekto zvonil pri vchodových dverách. Nahol som sa cez okno mojej izby, aby som zistil, kto je návštevníkom. Damián si ma všimol a zamával mi na pozdrav. Prevliekol som si cez hlavu čiernu mikinu, obliekol čierne džínsy a vyšiel som z izby.

     Keď som schádzal dole, asi v polovici schodiska som mávol rukou s dávkou mágie, aby sa dvere otvorili.

     „Ako vidím, ostalo ti ešte trocha slušnosti," podpichol som ho, keď vošiel.

     „Myslel si si, že vykopnem dvere?" nedal sa.

     „Nemyslel som, že budeš zvoniť," prehodil som. „Tak, kde sa nachádza portál?"

     „Uvidíš, prejdeme sa," odvrkol. „Nikto nevie, kam ideme však?" spýtal sa Damián podozrievavo.

     „Nikto okrem celého internetu," odvetil som ironicky, čo Damián zrejme nepochopil. „To bol žart."

     „Nemyslím, že máme čas na žarty. Každú chvíľu môže prísť koniec sveta," napomenul ma.

     „Dobre, len sa nerozčuľuj. Aj tak nevieme, o čo vlastne démonovi ide."

     Damián si povzdychol a snažil sa upokojiť. „Poďme!"

     Vyšiel pred dom a čakal ma pri poli, kým som nezhasol svetlá a nezamkol dom.

     „Je to trochu ďaleko," prehovoril Damián, len čo som prišiel k nemu.

     „Takže letíme?" hádal som.

     „Ty letíš. Mne stačia moje nohy."

     Začudovane som nadvihol obočie no nepýtal som sa na nič. Namiesto toho som spojil dlane, aby ma mágia odlepila od zeme.

     „Nasleduj ma," zvolal Damián a rozbehol sa naprieč poľom. Bol nadľudsky rýchly, no lietanie bolo predsa len rýchlejšie.

     Len čo sme sa priblížili k mestskému kúpalisku, Damián odbočil doprava a vkĺzol do tmavých uličiek, kam nik nechodieva. Nachádzali sa tam len odpadové koše a zadné vchody, natesno postavených bytoviek. Dokonca ani okná tu neboli. Damián len prebiehal cez ostré zákruty tesných uličiek a ja som mal čo robiť, aby som nenarazil a nezranil sa.

     Za všetkými tými uličkami sa pred nami otvoril prázdny priestor, na ktorom bola len tráva a asfaltová cesta vedúca k lesu. Ako svetlo na konci tunela. Boli sme za mestom.

     Damián pridal na rýchlosti a víril trávu, cez ktorú prebiehal. Bol rýchlejší než bežci na Olympijských hrách. Oveľa rýchlejší.

     Netrvalo vôbec dlho, kým sme prišli k lesu. Z chatrče na okraji lesa bolo počuť smiech. Andrej.

     „Čo ak nás niekto videl?" spýtal som sa, len čo som pristál, čo najďalej od klubovne.

     Damián pokrčil plecami. „Myslím, že to bude najmenší problém."

     „Pre teba možno. Ty si na samotu zvyknutý, ale mňa nemôžu zavrieť," protestoval som.

     „Dobre, už nehundri toľko a poď." Damián vošiel hlbšie do lesa. Jediné, čo nám osvetľovalo cestu boli posledné slnečné lúče. Zdalo sa, že svietia oveľa menej ako včera.

     „Dnes už nebezpečenstvo nehrozí? Včera si sa bál," spýtal som sa uštipačne.

     „Včera bol spln. Dnes nie. Máme pokoj," odvetil vecne.

     „Kam to vlastne ideme?" chcel som vedieť.

     „K portálu," prevrátil očami. „Už nie je ďaleko."

     Ešte chvíľu sme kráčali naprieč lesom. Damián predo mnou, ja za ním. Už nič nehovoril a ja som nevedel, čo sa mám ešte spýtať. Napadlo mi veľa otázok, ale všetky boli osobné a Damián nevyzeral, že má práve chuť zveriť sa s posledným rokom jeho života.

     „Sme tu," preťal ticho a zastal pri veľkom kameni medzi stromami.

     Rozhliadol som sa okolo seba, ale nič, čo by svietilo a mohlo ma prehltnúť som nevidel. „Ja žiaden portál nevidím."

     Damián si kľakol pred kameň a zaprel sa doň celou svojou silou. Napokon kameň povolil a tak ho Damián mohol odsunúť o kus nabok.

     Na mieste, kde stál kameň sa teraz črtala jama, v ktorej žiarilo jasné modré svetlo a oblizovalo jej okraje .

     „Nad čím premýšľaš?" chcel vedieť Damián, keď zbadal môj výraz.

     „Uvažujem, ako sa asi cítila Alica, než vstúpila do krajiny zázrakov," pokúsil som sa o žart.

     Damián len zagúľal očami a strčil do mňa. Prepadol som sa cez okraj jamy a svetlo ma celého pohltilo.

 

     Svetlo sa pomaly rozplývalo a ja som musel zopárkrát zažmurkať, aby si moje oči opäť zvykli na tmu. Aj mikina dokonale poslúžila, pretože tu už také teplo nebolo. Vlastne tu bolo chladnejšie, než obvykle.

     Objavili sme sa pri rovnakej jame, ako v našej dimenzii. Damián ju okamžite zamaskoval kameňom, aby svetlo, vychádzajúce z nej, nebudilo pozornosť ostatných bytostí z lesa.

     „Sme v tom lese neďaleko školy, však?" hádal som.

     „Presne tak," odvetil Damián. „Ale nič nám nehrozí."

     „Ani by som nepovedal," zamrmlal som, čo Damián nemohol počuť. Spomenul som si na vlkolaka, ktorý mňa a Evu napadol uprostred dňa.

     Eva. Čo asi teraz robí? Sedí pri jazere a kreslí si, alebo je vo svojej izbe a počúva Sidneyinu mierne otravnú hru na hoboji? Chcel by som ju vidieť.

     „Už si vymyslel, ako sa dostaneme do školy?" Damián ma vytrhol z myšlienok.

     „Nie celkom, ale viem o niekom, kto nám pomôže." Damián už neodpovedal, len mlčky kráčal za mnou.

     „Tak do toho," pobádal ma Damián, keď sme stáli zboku školy. Hľadel som na nižšie postavené okno. Ešte včera som za ním býval.

     Za pomoci mágie som vzlietol, aby som videl cez okno dnu. Adam ležal na posteli a čosi študoval. Našťastie bol v izbe.

     Chcel som zaklopať na okno ale pri dotyku na sklo ma čosi koplo ako statická elektrina. Čo teraz?

     Začal som mávať do okna, len aby Adam na chvíľu odtrhol oči od knihy a pozrel sa na okno. Nič.

     Došľaka Adam, už si ma konečne všimni, zanadával som v duchu. Vtom sa na mňa pozrel. S prekvapeným výrazom podišiel k oknu a otvoril ho.

     „No konečne!" zvolal som.

     „Tvoje emócie sa nedali prehliadnuť," odvetil Adam a zasmial sa. „Čo tu robíš? Alebo ešte lepšie, prečo si odišiel?"

     „Ty to nevieš? Riaditeľka nič nepovedala?"

     „Vôbec. Riaditeľka už nehovorí nič. Je celá... zmätená, alebo čo. Správa sa tak, odkedy profesor zomrel. Mimochodom, pohreb bude zajtra. Príde celá škola." Pohreb, posledná rozlúčka a bude na nej aj démon. Možno sa podarí niečo zistiť.

     „Pokúsim sa prísť," prisľúbil som. „Prečo sa nedá vojsť dnu cez okno? Predtým s tým nebol najmenší problém."

     „Hneď po výsluchu všetkých študentov, riaditeľka zoslala na celú školu silné ochranné zaklínadlo. Nikto sa bez povolenia nedostane von ani dnu. Sme tu ako vo väzení," odvetil Adam.

     „Nedostaneš ma nijak dnu, však?"

     „Pochybujem, už aj Harriet dostala prísne rozkazy. Nesmie nikoho púšťať dnu ani von, inak jej hrozí, že príde o prácu."

     „No dobre, nevadí. Zajtra po pohrebe sa porozprávame. Už musím ísť."

     „Počkaj, čo tu vlastne robíš?" spýtal sa Adam.

     „Zajtra ti to vysvetlím. Maj sa," rozlúčil som sa a pristál som opäť na zem vedľa Damiána.

     „Čo teraz?" spýtal sa Damián.

     „Neviem, dnu sa nedostaneme," odvetil som sklamane.

     „Nejako sa proste dnu dostať musíme," Damián prerušil ticho, keď sme kráčali naspäť cez les.

     „Lenže ako? Riaditeľkino kúzlo len tak neprebijeme."

     „Škoda, že nevieme prechádzať cez stenu ako duchovia. Všetko by bolo jednoduchšie." Zastal som. „Čo je?" chcel vedieť Damián.

     „Možno vieme," začal som.

     „Vieme? Ako to?"

     „V tú noc, čo som sa dozvedel z rozhovoru Hensteina a riaditeľky o Svetle a možnom konci sveta, som tam síce bol, ale nikto ma nevidel. Čo ak... Čo ak som opustil na čas svoje telo?" zamyslel som sa.

     „Myslíš, že sa to dá?" začudovane sa na mňa zahľadel.

     „Iné vysvetlenie pre to nemám," odvetil som a rozhodil som rukami.

     „A dokážeš to znovu?"

     „Skúsiť to môžem."

     Sadol som si na kameň, ktorý zakrýval portál a zatvoril oči. Nechal som mágiu pretiecť celým svojim telom - od hlavy až po končeky prstov na nohách. Lenže čo teraz? Mám nejako svoju dušu vyhodiť z tela alebo čo? Ale ako to urobiť?

     Uvoľni sa.

     Otvoril som oči a rozhliadol sa. Damián stál oproti mne a iba na mňa pozeral.

     Zavri oči a uvoľni sa.

     Čo to... nechápal som. Akoby mi niekto rozprával v hlave. Poslúchol som hlas a zavrel som oči. Mágia stále prúdila mojim telom.

     Uvoľni celé svoje telo, vyprázdni myseľ.

     Nebolo to také ťažké. Netrvalo dlho a vnímal som len mágiu, nič viac.

     Teraz si predstav, že si na hojdačke. Húpeš sa sem a tam. Čím ďalej tým vyššie a vyššie.

     Robil som, čo mi radil hlas. Predstavil som si, ako sedím na starej reťazovej hojdačke v mestskom parku. Hojdám sa dopredu a dozadu. Rýchlejšie a rýchlejšie. Vyššie a vyššie.

     Vtom som započul padnutie. Moje telo. Spadlo z kameňa akoby ho tam niekto odhodil. Uvedomil som si, že sa naň pozerám. Vyšlo to! Hojdanie muselo vyhodiť moju dušu z tela.

     Vznášal som sa zopár centimetrov nad zemou. Pozrel som na svoje ruky. Boli čiastočne priehľadné, no Damián ani nik iný ma určite nevidel. Moja duša bola s telom spojená s akoby tenkou niťou v oblasti pupka. Počas tej noci, keď sa mi to stalo prvýkrát, som si to nevšimol.

     „Filip! Filip, si v poriadku?!" kričal Damián, kľakol si k môjmu telu a zatriasol ním. Skontroloval pulz a odľahlo mu. Bol to len druh kómy, alebo také niečo.

     „Ahoj," ozvalo sa za mojim chrbtom.

     Prudko som sa otočil. Stálo tam dievča - vlastne sa vznášalo. Nemohlo mať viac ako trinásť rokov. Ryšavé vlasy po pás, rovná ofina nad oči,  žiarvé, azúrovomodré oči, jemné pehy. Biele kvietkované šaty po kolená.

     „Neľakaj sa, lebo ťa to strhne späť do tela," prehovorila.

     „Ty ma vidíš?"

     „Áno, vidím a ty vidíš mňa."

     Až teraz som si všimol aká bola priehľadná. Rovnako ako ja. Lenže od jej pupku neviedla žiadna niť.

     „Ty si mi pomohla vyjsť z tela?" Len čo som to povedal, uvedomil som si, ako čudne to znelo.

     Prikývla. „Keď som ešte žila, bola som telepatkou. Ešte nikdy sa mi - počas mojej smrti - nepodarilo nadviazať kontakt so žijúcim, ale v tvojom tele sa koncentrovalo veľmi veľa mágie. Možno preto si ma počul," vysvetlila.

     Takže je mŕtva. Ktovie ako dlho. Nevyzerala vydesene, ani smutne. Skôr by som povedal, že je... zvyknutá.

     „Ja som Rachel," predstavila sa. „Podala by som ti ruku, ale bolo by to zbytočné."

     „Chápem. Ja som Filip."

     „Čo máš v pláne?" spýtala sa, bez väčšieho záujmu.

     „Chystám sa navštíviť akadémiu."

Spisovateľov komentár k príspevku

Ako som sľúbil :)



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
Annaru
10 bodov - odporúčam
I´m so happy :D ďalšia časť ^^ Ale teraz k textu - dej sa nám pomaly vyvíja, napätie stúpa... Páčil sa mi nápad s portálom pod kameňom, aj hláška: Ako sa asi cítila Alica... :D Skvelé, že si využil tú jeho schopnosť "vytratiť sa" z vlastného tela :D Super, že Damián neletel, ale bežal - bolo také ozvláštnené :) A črtá sa nám tu nová postava - duch/mŕtve dievča... Som nesmierne zvedavá, čo sa teraz bude diať, nikdy to neviem ani len mierne predvídať a to ma drží pri čítaní. Čo ma prekvapilo bol fakt, že Adam nevedel o tom, že Filipa vyrazili - také menšie tajomno okolo toho... :O Kks, najradšej by som už teraz čítala pokračovanie... Tak nech sa ti darí pri písaní a veľa nápadov :);)  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa12. februára 2015 23:20:41
owixin
Ďakujem, ďakujem ^^ tvoje kometáre vedia povzbudiť :3 musím ísť písať ďalej, dostal som neskutočnú chuť :3 ... portál pod kameňom, "vytratenie" z tela ani tajomno okolo Filipovho vylúčenia sú ešte ničím oproti tomu, čo sa chystá :P ... ďakujem, hádam dnes stojí múza pri mne :)  
Spisovateľ/Autorowixin Pridané dňa16. februára 2015 21:25:48
Annaru
Tak to som rada - držím palce, neviem sa dočkať ďalšej časti ;) Po dlhom čase niečo stojí za prečítanie na tomto madness :D  
Spisovateľ/AutorAnnaru Pridané dňa16. februára 2015 22:12:47
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8